Oblasť okolo Mexického zálivu (štáty Veracruz a Tabasco) boli rodiskom olméckej kultúry alebo olméckej civilizácie. Olmékovia bývajú označovaní ako jaguárí Indiáni. Časovo hovoríme o rokoch 1 200 pred našim letopočtom do roku 300.
Dôkazy o ich kultúrnom dedičstve svedčia o tom, že spoločnosti dominovali náboženské kulty, ktoré poznačili prakticky všetky kultúry Strednej Ameriky. Praktikovali šamanizmus a najvýznamnejšou postavou ich božstiev bol jaguár. Olmécka kultúra prijala jaguára ako svoj hlavný totem. Nie je známe, kedy alebo prečo sa to stalo. Je možné, že fyzická sila zvieraťa spojená s jeho pôsobivým vzhľadom a prefíkanosťou, ktorá je typická pre mačkovité šelmy, boli dôvodom, prečo mu boli prisúdené nadprirodzené sily.
Aj keď je olmécka kultúra v uctievaní jaguára pravdepodobne najstaršia, umelecký materiál z iných raných kultúr z Peru a z Kolumbie, naznačuje, že sa tiež pripojili ku kultu jaguára.
Príslušníci náboženského kultu sa vždy snažia stotožniť so svojím hlavným božstvom. Táto identifikácia má tiež vo väčšine prípadov fyzickú povahu. V mnohých mytológiách, kde boli zvieratá chápané ako súčasť kultu, nájdeme zvieratá znázornené s antropomorfnými črtami. V olméckej kultúre nájdeme zas ľudí so zoomorfnými (jaguárovitými) prvkami, hlavne vo vyobrazení tváre, a to v sochárstve, figúrkach, maskách, reliéfoch a keramických dekoráciách, a to pri použití rôznych materiálov - hlina, rôzne druhy kameňa, vrátane tvrdých kameňov, ako sú hadec, jadit, ametyst a obsidián.
Ďalšou zaujímavosťou je aj to, že olmécku kultúru poznamenala akási fascinácia ľuďmi postihnutými rôznymi deformitami, čo vidíme aj na ich vyobrazeniach. Nedostatok vedeckých poznatkov na vysvetlenie niektorých anomálií pritom pravdepodobne kompenzovali rôznymi mystickými teóriami. Olmécka kultúra zanechala veľký počet sôch predstavujúcich rôzne druhy deformít, ako sú trpaslíci, hrbáči či dokonca malomocní.
Inými slovami, olmécka kultúra starostlivo sledovala a mapovala anomálie v genofonde a starostlivo a realisticky ich demonštrovala vo svojom umeleckom materiáli.
Špecifickú skupinu v sochárskej tvorbe v olméckej kultúre tvoria sochy bábätiek typu jaguár. Tieto sochy majú detskú tvár so šikmými očami s epikantálnou riasou, mnohé z očí majú strabizmus, okrúhlu akoby nafúknutú tvár, otvorené ústa so spodnou perou natiahnutou dole, niekedy dokonca s tesákmi, ale aj bezzubými ďasnami. Nos je krátky so širokým koreňom. Hlava je zreteľne sploštená. Telo je tučné, niekedy dokonca až obézne a bez genitálií. Na tele je evidentná hyperflexibilita. Pózy sú až akrobatické. Na niektorých sochách sú ruky znázornené ako pazúre.
Verilo sa, že tieto akoby hybridné bytosti pochádzajú zo sexuálnych vzťahov medzi človekom a jaguárom. Otázka znie - boli títo „hybridní“ ľudia iba čírym produktom fantázie olméckej kultúry, alebo ich znázornenie bolo výsledkom pozorovania reality? Vzhľadom na vyššie uvedené – že olmécka kultúra sa živo zaujímala o rôzne anomálie a „inakosti“, vedci usudzujú, že nejde o mýtické, ale o skutočné postavy.
Dokonca idú vo svojich vysvetleniach ešte ďalej a tvrdia, že všetky črty na sochách sú zhodné s tými, ktoré majú spravidla ľudia s Downovým syndrómom. Sochy bábätiek by mohli byť ľudia s Downovým syndrómom, ktoré boli súčasťou olméckej spoločnosti.
Ak teda porovnávame olmécke sošky s črtami Downovho syndrómu zistíme nápadnú podobnosť, takže sa dá predpokladať, že neznázorňujú žiadne vymyslené bytosti, ale deti s Downovým syndrómom. Písali sme o tom aj v tomto článku.
Možno naozaj uverili, že žena bola oplodnená Jaguárom – božstvom. Vývoj kultu jaguára olméckej kultúry tak mohol byť výsledkom hlbokého záujmu o ľudí s Downovým syndrómom a o ich neobvyklú fyzickú podobu, pričom hľadali paralely s fyzickou podobou jaguára. Inými slovami Downov syndróm bol úzko prepojený s kultom jaguára a stotožnený s jaguárom. Z čoho zas vyplýva, že ľudia s Downovým syndrómom boli v tejto kultúre vážení a uctievaní.
Veronika Plesníková
Ďalšie zaujímavosti z histórie si môžete prečitať TU.