Svojprávnosť a právna zodpovednosť

Mnohí rodičia si kladú otázku, ako to bude s ich deťmi po dosiahnutí dospelosti v prípade právnej spôsobilosti. Nie je ničím výnimočným, že majú v tom nejasno aj ľudia, s ktorými prichádzajú do kontaktu: lekári či riaditelia školských zariadení. Čo je vlastne svojprávnosť a dá sa obmedziť, prípadne vôbec nepriznať?

Na začiatku treba povedať, že ak ide o vekovú hranicu, tak svojprávny je každý občan. Dosiahnutím 18 rokov sa stáva právne spôsobilým, teda spôsobilým zastupovať sám seba pri právnych úkonoch. Laicky povedané, vystupovať sám za seba pri súdnych pojednávaniach či na úradoch. Čo sa týka doktrinálnej definície, tak  
 
„Spôsobilosť na právne úkony, niekedy označovaná aj ako "svojprávnosť", znamená spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti a zároveň tieto práva meniť, zabezpečiť či rozhodovať o ich zániku. Spôsobilosť na právne úkony sa nadobúda v závislosti od intelektuálnej a vôľovej vyspelosti človeka, to znamená, že na to, aby bola osoba spôsobilá na právne úkony, musí byť schopná ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho následky. Podľa stupňa tejto schopnosti rozlišujeme úplnú spôsobilosť na právne úkony (spôsobilosť v plnom rozsahu) a čiastočnú (obmedzenú) spôsobilosť na právne úkony.“ (LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné 1. IURA EDITION. 2010. ISBN 978-80-8078-346-4.)
 
Pozor, neznamená to, že ak je niekomu čiastočne obmedzená spôsobilosť na právne úkony, že tým zanikajú jeho práva. Absolútne nie. Práva a povinnosti vznikajú narodením človeka a zanikajú jeho smrťou. Na to nemá vplyv absolútne nič.  
 
Svojprávny je teda každý občan po dosiahnutí 18. roku života. Vo všeobecnosti platí, že táto schopnosť na právne úkony môže byť v určitých medziach obmedzená, ale musí byť na to pádny dôvod (zlý duševný stav, závislosť na návykových látkach, psychické ochorenia vážneho rázu, ktoré negatívne a dlhodobo ovplyvňujú správanie človeka).

V súčasnosti nie je možné úplne zbaviť osobu svojprávnosti.

Pri svojprávnosti ide o schopnosť chrániť svoje práva a záujmy. Táto schopnosť je závislá od stupňa zdravotného znevýhodnenia, prípadne úrovne intelektového znevýhodnenia. Treba podotknúť, že v súčasnosti nie je možné úplne zbaviť osobu svojprávnosti. Dá sa jedine obmedziť (v závislosti od duševného zdravia, prípadne ako sme spomenuli vyššie, v závislosti od stupňa intelektového a stupňa a druhu zdravotného znevýhodnenia).  
 
V prípade ľudí so zdravotným znevýhodnením nastupuje potom model opatrovnícky. Znamená to, že ak príde k čiastočnému obmedzeniu právnej spôsobilosti, úkony, ktoré fyzická osoba nemôže platne robiť, robí za ňu opatrovník.  
 
Za opatrovníka môže byť ustanovená osoba v zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Procesný predpis, ktorým je Civilný mimosporový poriadok, upravuje povinnosti opatrovníka v ustanovení § 275 nasledovne: „Súdom ustanovený opatrovník vykonáva svoje práva a povinnosti riadne a dbá na pokyny súdu.“ Povinnosti opatrovníka nie sú priamo vymedzené Občianskym zákonníkom, ale sú určené individuálne v súdnom rozhodnutí.“
 

Čo hovorí na právnu spôsobilosť hendikepovaných ľudí medzinárodné právo v Dohovore o právach osôb so zdravotným znevýhodnením?
 
„Osoby so zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými. Zmluvné strany(teda štáty, ktoré Dohovor podpísali, pozn.aut.) sa zaviazali prijať príslušné opatrenia, ktoré majú umožniť osobám so zdravotným postihnutím prístup k pomoci, ktorú môžu potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony. Zmluvné strany sa tiež zaviazali zabezpečiť, aby všetky opatrenia týkajúce sa uplatňovania spôsobilosti na právne úkony poskytovali primerané a účinné záruky s cieľom zabrániť zneužitiu v súlade s medzinárodným právom v oblasti ľudských práv.“
 
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „Dohovor“). Dohovor OSN bol prijatý v New Yorku v roku 2006.

Viac o správnej spôsobilosti - TU.
 
Čo sa týka právnej zodpovednosti, respektíve trestnoprávnej, tak pri tej sa neposudzuje, či je niekto schopný právnej spôsobilosti, ale či je niekto schopný niesť zodpovednosť za následky svojho chovania či konania. Trestne zodpovedné osoby sú osoby, ktoré v čase spáchania trestného činu dosiahli vek 14 rokov a jeden deň (do dňa 14. narodenín sa nepovažujú za trestne zodpovedné), týmto dňom nadobúdajú status mladistvého a trvá do dosiahnutia 18. roku života.  

Kurzy Sebaohajovania

Pre mladých ľudí, ktorí dosiahli vek dospelosti, organizuje Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím kurzy Sebaobhajovania. Na nich sa dozvedajú o svojich právach a povinnostiach. A učia sa, ako oboje nielen hájiť, ale aj dodržiavať.  
 
„Sebaobhajovanie je podporná metóda pre ľudí s mentálnym postihnutím, ktorá sa uplatňuje pri práci so skupinou, so zreteľom na špecifiká danej skupiny. Cieľom je sprostredkovať klientom čo možno najviac informácii v im prijateľnej forme a podporovať rozvoj sociálnych a komunikačných kompetencií. Sebaobhajca sa učí byť zodpovedným sám za seba, spoznať a hájiť svoje práva, lepšie pochopiť prežívanie a správanie seba aj iných ľudí, učí sa reagovať na svoje potreby, identifikovať a realizovať svoje sny, plány. Sebaobhajovaním sa taktiež posilňujú a upevňujú už získané schopnosti a zručnosti, neustále sa rozvíjajú ďalej, ľudia s mentálnym postihnutím si tu budujú potrebnú sebadôveru, schopnosti sebaprezentácie, efektívnej komunikácie. To ich postupne vedie k osamostatneniu, sebarealizácii, nezávislému životu. Všetky tieto spomenuté aspekty smerujú k inklúzii ľudí s mentálnym postihnutím do spoločnosti vo všetkých oblastiach ich života.“