Najstarší nález Downovho syndrómu objavili na stredovekom cintoríne vo Francúzsku. Pravdepodobne najstaršie kostrové pozostatky človeka s Downovým syndrómom sú staré približne 1 500 rokov. Ide o nález 5-7-ročného dieťaťa, ktoré žilo v stredovekom Francúzsku asi pred 1 500 rokmi.
Vzhľadom na to, že s telom bolo zaobchádzané podobným spôsobom ako s ostatnými, ktorí sú pochovaní na mieste, dá sa predpokladať, že dieťa bolo integrálnou súčasťou spoločnosti a nebolo nijak stigmatizované.
Archeológovia pôvodne objavili kostru dieťaťa v roku 1989, keď ju vykopali spolu s ďalšími 93 kostrami z nekropoly z piateho až šiesteho storočia, ktorá sa nachádza južne od opátstva Saint-Jean-des-Vignes v severovýchodnom Francúzsku. Vedci mali podozrenie, že dieťa by mohlo mať Downov syndróm, ale na potvrdenie diagnózy nevykonali dôslednú analýzu.
Až archeologička na univerzite v Bordeaux Maïté Rivollat a jej kolegovia analyzovali lebku dieťaťa pomocou počítačovej tomografie (CT), aby odhalili jej vnútorné rysy.
„Dva predchádzajúce výskumy spomínali možnosť Downovho syndrómu, ale bez vykonania podrobnej štúdie,“ povedala Rivollat. „Skenovanie pomocou CT umožnilo priblížiť sa k intrakraniálnej časti lebky.“
Tento nález však neodporuje tomu, že Downov syndróm sa u populácie vyskytoval aj v oveľa staršom období. Zo skoršieho obdobia ho však poznáme iba z vyobrazenia vo výtvarnom umení (sochy, maľby obrazy) a z vizuálnej podoby ľudí na nich. (Písali sme o nich v tomto článku, pozn. red.)
S cieľom zistiť, či malo dieťa zo Saint-Jean-des-Vignes skutočne Downov syndróm, skúmali Rivollat a jej tím rozmery a štruktúru lebky dieťaťa a porovnali ho s lebkami 78 ďalších detí podobného veku. Ich analýza ukázala, že francúzske dieťa malo početné znaky svedčiace o Downovom syndróme, ktoré ostatné lebky postrádali.
Lebka bola napríklad krátka a široká a na základni sploštená. Okrem toho obsahovala tenké kraniálne kosti a niektoré ďalšie kúsky kostí. Dieťa malo tiež niektoré sínusové a zubné abnormality, ktoré samy o sebe nie sú presvedčivou diagnostikáciou Downovho syndrómu, ale svedčia o poruche, ak sa zvažujú spolu s ďalšími charakteristikami, na čo vedci poukazujú aj vo svojej štúdii.
Archeológovia tiež študovali spôsob, akým bolo dieťa pochované, aby získali stopy o tom, ako sa s ním zaobchádzalo v živote, čo vedci nedokázali robiť v iných prípadoch Downovho syndrómu. Rovnako ako iné kostry na cintoríne bolo dieťa umiestnené v hrobke tvárou nahor, hlavou smerujúcou na západ, nohami smerujúcimi na východ a rukami umiestnenými pod panvu. To znamená, že pohrebné zaobchádzanie s týmto dieťaťom sa nelíšilo od zaobchádzania s inými ľuďmi na cintoríne.
Veronika Plesníková