Veľmi často sa v poslednom období skloňuje pojem „inkluzívne vzdelávanie“, ale už málokto spája tieto moderné slová so základnými ľudskými právami. Preto mi dovoľte na týchto riadkoch priblížiť, prečo v prípade inkluzívneho vzdelávania ide o ľudské práva detí s Downovým syndrómom, a čo to vlastne znamená pre rodičov, základné a stredné školy a koniec koncov aj pre náš štát.
Čo to je inkluzívne vzdelávanie?
Predtým než sa pustíme do nudného právneho rozboru zastavme sa na chvíľu nad pojmami inklúzia a integrácia. Často sa tieto pojmy zamieňajú. Ak sa pozrieme na definície, zistíme, že integrácia predpokladá umiestňovanie žiakov so zdravotným postihnutím do hlavného vzdelávacieho prúdu, kde sa od nich očakáva, že sa prispôsobia existujúcej výučbe a organizácii školy. V rámci integrácie je teda primárne na dieťati, aby sa prispôsobilo, to bremeno leží na ňom, resp. na jeho rodine.
Naproti tomu inklúzia predpokladá, že sa špecifickým potrebám žiakov so zdravotným postihnutím prispôsobí samotný vzdelávací systém. Od dieťaťa, resp. rodičov sa tak neočakáva, že budú prinášať riešenia a budú sa prispôsobovať, čo je veľmi ťažké a niekedy aj nemožné, ale naopak, očakáva sa od školy, že riešenie nájde a zrealizuje do praxe. To bremeno tak v prípade inklúzie leží na škole, resp. na štátnych orgánoch. Práve toto sú tí aktéri, ktorí by mali v systéme inkluzívneho vzdelávania zaistiť, aby sa odstránili bariéry brániace deťom s Downovým syndrómov navštevovať bežné základné školy tak, aby mohli maximalizovať svoje akademické, ale aj sociálne úspechy.
Keď hovoríme o inklúzii, nejde len o deti so zdravotným postihnutím. Napríklad orgán OSN, konkrétne Výboru OSN pre práva dieťaťa, ktorý interpretuje Dohovor OSN o právach dieťaťa, uviedol, že inklúzia zahŕňa všetky deti, celú rozmanitú ľudskú rodinu, nielen deti so zdravotným postihnutím, či deti nadané, alebo deti rómske. Zároveň platí, že ak berieme inklúziu vážne, tak všetky deti by mali byť vzdelávané spoločne, vždy tam, kde je to možné, a to bez ohľadu na ich odlišnosti. Podľa štandardov OSN by náš vzdelávací systém nemal chápať deti so zdravotným postihnutím ako problém, ktorý je potrebné nejakým spôsobom vyriešiť. Namiesto toho by mal pozitívne reagovať na rozmanitosť žiakov a k individuálnym rozdielom pristupovať ako k príležitostiam pre obohatenie všetkých.
Tento prístup je úplne odlišný od toho, aký zažíva veľa rodičov v slovenskej realite. Je dôležité zdôrazniť, že princíp inkluzívneho vzdelávania sa úplne vylučuje so segregovaným (oddeleným) vzdelávaním v špeciálnych školách. Špeciálne školy by teda mali byť skôr výnimkou, nie bežným vzdelávacím prostredím pre deti s Downovým syndrómom.
Z pedagogického hľadiska sa pri inkluzívnom vzdelávaní zdôrazňuje rozmanitosť školskej populácie. Rôznorodí žiaci totiž môžu vytvoriť také školy, ktoré budú oveľa citlivejšie k ich konkrétnym potrebám. Zároveň sa predpokladá, že rozmanitosť môže vychovať tolerantnejšiu generáciu. Inkluzívne vzdelávanie pomáha búrať sociálne bariéry a stigmu okolo ľudí so zdravotným postihnutím, deti si môžu vytvoriť sociálne vzťahy či priateľstvá na celý život. Ako príklad sa bežne uvádza školský systém Veľkej Británie alebo Holandska, kde sa bežne učia spolu deti s úplne odlišnou kultúrou.
Základné právo na vzdelanie
Inkluzívne vzdelávanie súvisí so základným právom na vzdelanie. Právo na vzdelanie garantuje naša Ústava a celý rad medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Najdôležitejším a aj najprogresívnejším je Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, o ktorom bude reč nižšie. Právo na vzdelanie sa považuje za kľúčové základné právo každého človeka, pretože vzdelávanie je považované za nevyhnutný prostriedok pre realizáciu iných ľudských práv. Napríklad iba vďaka vzdelaniu sa môžu ľudia vymaniť z chudoby, pretože súvisí so zamestnaním, a teda aj s právom na prácu. Vďaka vzdelaniu sa môžu ľudia podieľať na správe vecí verejných, napríklad prečítať si noviny, zaujať politický postoj a ten obhajovať. Niekedy sa vo vzťahu k právu na vzdelanie používa metafora, že ak by sme si predstavili ľudské práva na stúpajúcej plošine, tak vzdelanie je silný motor, ktorý túto plošinu poháňa nahor.
Právo na vzdelanie ľudí so zdravotným postihnutím v medzinárodných dokumentoch
Skôr než sa zameriame na právo na vzdelanie v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, predstavme si stručne dva dôležité dokumenty OSN, ktoré formovali diskusiu o práve na vzdelanie v inkluzívnom prostredí. V roku 1993 prijala OSN tzv. Štandardné pravidlá pre vyrovnanie príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím a v pravidle čl. 6 sa zaoberala aj otázkou vzdelávania ľudí so zdravotným postihnutím. Podľa tohto ustanovenia by štáty mali uznať rovné vzdelávacie príležitosti v primárnom, sekundárnom a terciárnom vzdelávaní pre deti, mládež a dospelé osoby so zdravotným postihnutím v integrovanom usporiadaní.
Vidíme, že tento dokument používa ešte pojem integrácia. To vôbec nevadí, dôležité je, že už v tej dobe tieto pravidlá predpokladali reformu, pretože cieľom bolo, aby žiaci boli pripravovaní na vzdelávanie v hlavnom vzdelávacom prúde. A to si musíme uvedomiť, že sme v roku 1993!
Na tieto Štandardné pravidlá nadviazalo v roku 1994 tzv. Prehlásenie zo Salamanky, ktoré už jednoznačne hovorí nie o integrácii, ale o inklúzii. V bode 1. tohto Prehlásenia je zdôraznená naliehavosť zaistenia vzdelávania všetkých detí, mládeže a dospelých so zvláštnymi vzdelávacími potrebami v rámci bežného vzdelávacieho systému. Ďalej v bode 3. sa zdôrazňuje, aby deti so zdravotným postihnutím boli vzdelávané v bežných školách. Školy sú vyzývané, aby našli spôsob ako úspešne vzdelávať všetky deti, ktoré sú vážne znevýhodnené, alebo majú vážne zdravotné postihnutie.
Tieto dva dôležité dokumenty vydláždili cestu k právu na vzdelanie v inkluzívnom prostredí, ktoré garantuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a právo na vzdelanie
V Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím je právo na vzdelanie upravené v čl. 24. Podľa článku 24 ods. 1 Dohovoru štáty, „[s] cieľom realizovať toto právo bez diskriminácie a na základe rovných príležitostí (…) zaistia začleňujúci vzdelávací systém na všetkých úrovniach“. Slovenský text Dohovoru kostrbato prekladá pojem inkluzívny ako začleňujúci. Jazykoví puristi mi snáď odpustia, ale ja budem naďalej používať pojem inkluzívny, nakoľko ide o právny pojem, ktorý má presný právny obsah. Čo sa týka článku 24 ods. 1, toto ustanovenie znamená, že Slovenská republika musí prehodnotiť svoj vzdelávací systém a zmeniť ho tak, aby bol inkluzívny. Štát nemá možnosť sa tomuto záväzku vyhnúť a k reforme vzdelávania detí so zdravotným postihnutím musí pristúpiť.
Podľa článku 24 ods. 2 písm. a) Dohovoru pri realizácii práva na vzdelanie štáty zaistia, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli z dôvodu svojho postihnutia vylúčené zo všeobecnej vzdelávacej sústavy. Toto je odrazom povinnosti nevylučovať deti so zdravotným postihnutím z hlavného vzdelávacieho prúdu, pokiaľ sú už takto vzdelávané. Ďalej podľa článku 24 ods. 2 písm. b) Dohovoru, má Slovenská republika povinnosť zaistiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali na rovnom základe s ostatnými prístup k inkluzívnemu, kvalitnému a bezplatnému základnému vzdelávaniu a strednému vzdelávaniu v mieste, kde žijú. Toto ustanovenie je prepojené so zákazom diskriminácie a s povinnosťou štátu zaistiť primerané úpravy. Inými slovami, toto ustanovenie hovorí o tom, že deťom so zdravotným postihnutím musia byť upravené podmienky tak, aby mohli byť vzdelávané inkluzívne v hlavnom vzdelávacom prúde. To je možné dosiahnuť rôznymi spôsobmi, napr. prostredníctvom asistentov, úpravou fyzického prostredia v triede a škole, úpravou osnov, apod.
Toto ustanovenie je prepojené so zákazom diskriminácie a s povinnosťou štátu zaistiť tzv. primerané úpravy. Primerané úpravy (v angličtine „reasonable accommodation“) je právny pojem, ktorý čl. 2 Dohovoru OSN definuje tak, že sa jedná o „nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými“.
Nezaistenie primeraných úprav môže založiť diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia. Podľa čl. 2 Dohovoru OSN diskriminácia na základe zdravotného postihnutia “je každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav“.
Keď hovoríme o inkluzívnom vzdelávaní, hovoríme o potrebe prehodnotiť rozsah špeciálneho vzdelávania. V žiadnom prípade nejde o slepé rušenie špeciálnych škôl, ale o postupnú transformáciu vzdelávacieho systému tak, aby deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami mohli byť vzdelávané v hlavnom vzdelávacom prúde. Zároveň musíme mať na pamäti článok 24 ods. 2, písm. c) Dohovoru, ktorý hovorí o tom, že Slovenská republika zabezpečí, aby sa nevidiacim, nepočujúcim a hlucho-slepým osobám, najmä deťom, poskytovalo vzdelávanie v takých jazykoch, spôsoboch a prostriedkoch komunikácie, ktoré sú najvhodnejšie pre danú osobu, a v prostredí, ktoré maximalizuje vzdelanostný a sociálny rozvoj.
Toto ustanovenie predpokladá, že takýmto prostredím môže byť aj napr. oddelená špeciálna škola. Preto nie je pravda, ak Vás bude niekto strašiť tým, že novodobí hlásatelia inklúzie volajú po úplnom rušení špeciálnych škôl, hromadnom prepúšťaní špeciálnych pedagógov a neviem po akých ďalších represáliách. Kdeže, to v žiadnom prípade. Medzinárodné spoločenstvo volá iba potom, aby špeciálne školstvo nebolo normou, ale výnimkou, a aby rodičia detí s Downovým syndrómom mohli svoje deti bez obáv a problémov zapísať do bežných škôl s vedomím, že škola urobí všetko preto, aby ich deti mohli maximalizovať svoje akademické a sociálne úspechy.
Že je to ťažké? Samozrejme, vzdelávanie v inkluzívnom prostredí je pre pedagógov veľmi náročné. Preto Dohovor v čl. 24 ods. 4 zaväzuje štát k tomu, aby zamestnal ako učiteľov aj ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí poznajú Braillovo písmo a znakovú reč, a vyškolil učiteľov a personál vo všetkých druhoch vzdelávania tak, aby vedeli poskytnúť plnohodnotné vzdelanie pre ľudí s postihnutím. Je na bedrách štátu, aby vyškolil našich učiteľov a vytvoril miesta pre asistentov.
Ak sa učitelia bránia, že nevedia ako majú vzdelávať deti s Downovým syndrómom, tak sa im vôbec nečudujem. Bohužiaľ môže byť celkom bežné, že učiteľ v živote ani nevidel človeka s Downovým syndrómom, nie ešte to, že by ho mal vedieť vzdelávať. To ale nie je chyba učiteľov a riaditeľov škôl, je to primárne chyba štátu, resp. orgánov štátnej správy a samosprávy na úseku školstva. Práve tieto subjekty totižto nesú podľa čl. 24 ods. 4 zodpovednosť za to, aby učitelia vedeli, ako majú k deťom so špecifickými potrebami pristupovať.
Inkluzívne vzdelávanie v slovenskom školskom zákone
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím nebol doposiaľ plne implementovaný do školskej legislatívy. Otázku vzdelávania detí so zdravotným postihnutím upravuje § 29 ods. 10 a 11, § 31 ods. 3, § 144 ods. 2, 3 školského zákona. Aj keď školská legislatíva nebola upravená, aby zodpovedala moderným požiadavkám Dohovoru OSN, je nutné tieto ustanovenia interpretovať v súlade s čl. 24 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a účelom Dohovoru, ktorým je v prípade práva na vzdelanie koniec hromadnej segregácie detí so zdravotným postihnutím v špeciálnom (oddelenom) vzdelávacom systéme, ako aj segregácie v rámci bežného vzdelávacieho systému.
V oblasti vzdelávania detí so zdravotným postihnutím je veľmi dôležitý koncept primeraných úprav, ktorý je definovaný vyššie. Školská legislatíva tento koncept jasne neupravuje, ale môžeme sa oprieť o § 144 ods. 2 školského zákona, podľa ktorého: Dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami alebo žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami má právo na výchovu a vzdelávanie s využitím špecifických foriem a metód, ktoré zodpovedajú jeho potrebám, a na vytvorenie nevyhnutných podmienok, ktoré túto výchovu a vzdelávanie umožňujú.
Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že budú vytvorené podmienky v špeciálnych školách – taký výklad by bol totižto v rozpore s Dohovorom OSN. Ak budeme interpretovať ustanovenia školskej legislatívy, tak prístup musí byť práve opačný. Podľa pravidiel výkladu základných ľudských práv musíme školskú legislatívu vykladať v súlade s Dohovorom OSN, teda spôsobom, že § 144 ods. 2 školského zákona zaväzuje bežné školy (resp. ich zriaďovateľov), zaistiť primerané úpravy pre deti so zdravotným postihnutím.
Záver
Právo na vzdelanie v inkluzívnom prostredí bežnej školy, spolu s rovesníkmi bez zdravotného postihnutia, je základné ľudské právo dieťaťa s Downovým syndrómom. Nie vždy si to ale uvedomujeme. Ako smutný a odstrašujúci príklad môžem uviesť stanovisko jedného školského orgánu, ktorý oficiálne tvrdil, že v špeciálnej škole sa plne rešpektuje právo dieťaťa s Downovým syndrómom na vzdelanie podľa čl. 24 Dohovoru OSN, a preto vlastne ani nie je nutné, aby bežná základná škola zabezpečila vzdelávanie dieťatka s Downovým syndrómom. Správny orgán vôbec nepochopil koncept inkluzívneho vzdelávania, pretože inklúzia v segregovanej špeciálnej škole je oxymoron, ako keby sme tvrdili, že niekto je zdravý nemocný, alebo niekoho označili za chudobného boháča.
Takýto prístup a výklad je potrebné striktne odmietnuť a postaviť sa mu na odpor. S narastajúcim odporom rodičov a expertov voči segregácii budú silnieť obavy tých, ktorí sa boja zmien, ale tiež bude silnieť tlak na toľko potrebný rovný prístup a reformy. Držme palce statočným rodičom a verme, že zmeny môžeme presadiť. Potrebujeme hrdinov, trpezlivosť a silné nervy.
Maroš Matiasko, právnik
Slnečnica č. 1/2014