Oznámenie podozrenia diagnózy v pôrodnici bolo veľmi ľudské. Potvrdenie genetikou po dvoch mesiacoch, čo považovali moji lekári len za formalitu, tak sa s tým neponáhľali... Pre mňa - rodiča, to bola "vtedy" dôležitá info.
Sprevádzajúce možné diagnózy som si po nociach v pôrodnici hľadala sama. Chvalabohu, malý je zdravý!
Informácie o cvičení som si žiadala u svojej obvodnej lekárky sama. Promptne ma objednala u všetkých špecialistov, kde je malý sledovaný. Centrum včasnej intervencie (CVI) som si vyhľadala sama - najbližšie v okolí. Tam však s takým malým dieťaťom (5 mesiacov) nemali skúsenosti. Fyzioterapia - súkromne v ČR, neskôr na Slovensku, kde sme mali aj nemali šťastie na "dobré" fyzio. Špeciálnu pedagogičku a aj logopedičku som si opäť vo vlastnom záujme vyhľadala sama.
Ak by som dala iba na lekárku, malého by som asi dodnes len polohovala a motivovala k nejakému pohybu. Vo vlastnom záujme som hľadala všetko možné aj nemožné, veď ja žijem so svojím dieťaťom, nie lekárka. Mne musí najviac záležať na jeho najlepšom možnom vývoji.
Dnes má syn 18 mesiacov, už mesiac chodí, znakujeme, krásne napreduje. Verím, že všetky naše deti sú šikovné, len chýba to usmernenie už v pôrodnici alebo u lekára alebo neviem kde, čo kedy začať robiť. Lebo nie každý má chuť a silu prechádzať info na internete, prelúskať sa cez nie vždy príjemné odborné články. Mnohé sú totiž skôr strašidelné do budúcna, čo asi rodičia čerstvo narodených detí akurát „ešte“ nechcú počúvať a čítať. Úprimne, mne najviac pomohli a stále pomáhajú skupiny a skúsenosti rodičov... napríklad v skupine Downov syndróm v našom živote.
Miňo je bez vedľajších diagnóz, len s hypotóniou. Sledovaný je však v odborných ambulanciách: kardiológia, endokrinológia, ortopédia, FRO a v ambulancii u pani profesorky Šustrovej. Od 16 mesiacov robí prvé kroky.
Odporúčané terapie: cvičíme Vojtovu metódu, fit lopty, plávanie, orofaciálna stimulácia a senzomotorické koberčeky.
