Na stole je novela školského zákona. Zákonotvorcovia neustále v súvislosti s ním operujú pojmom inklúzia. Je však navrhovaný text zákona skutočne inklúzii naklonený, inklúziu podporujúci a inklúziu do života zavádzajúci? Nie je – to je moja jednoznačná odpoveď.
Na webinári s ministrom som položila otázku, kde máme v zákone hľadať paragrafy otvárajúce priestor pre inklúziu. Odpoveď som nedostala. Nevadí. Ako Spoločnosť Downovho syndrómu na Slovensku sme zodpovedne pristúpili k pripomienkovaniu textového znenia novely, svoju iniciatívu koordinovali aj s inými organizáciami sledujúc inklúziu inklúzie k súvisiacim paragrafom a teraz čakáme, ako sa to vyvinie. Čo viac môžeme urobiť? Dúfame. (Ne)veríme.
Obávam sa, že v našom prostredí je pojem inklúzia stále zamieňaný s pojmom integrácia. Neviem, či nemáme dostatočnú fantáziu predstaviť si individuálny a rovný prístup ku všetkým žiakom v triede, škole, školstve v súlade s ich schopnosťami, nadaním a aj obmedzeniami. Alebo to stále nechápeme?
Obávam sa, lebo v čase procesu pripomienkovania príde názor špeciálnej pedagogičky, ktorá vytrvalo v súvislosti s deťmi s Downovým syndrómom používa to slovo na r..., teda hovorí o retardácii – a tvrdí, že ona inklúziu podporuje, lebo už integrovala xy detí s Downovým syndrómom. Rozum sa zastavuje. Jej záver: integrácia/inklúzia nie je pre každého. Nelogické. Contradicto in adiecto. Rozpor v samotnom výroku. Inklúzia totiž JE pre každého, inklúzia nikoho nevylučuje, lebo podľa inklúzie tvoríme všetci jeden celok.
Inklúzia totiž JE pre každého, inklúzia nikoho nevylučuje, lebo podľa inklúzie tvoríme všetci jeden celok.
Tak ako to vlastne s tou inklúziou myslíme?
Obávam sa, pretože odborníci pripomienkujúci školský zákon v súvislosti s integráciou v materských školách napíšu (som nekorektná, lebo uvádzam text z mailovej komunikácie): „Tieto deti potrebujú na fungovanie v bežnej MŠ kompetentného špeciálno-pedagogického asistenta učiteľky (nie len dohľad), ale za danej situácie im je najlepšie v špeciálnych materských školách, ktorých je na Slovensku len pár. Naše centrum takú škôlku má a je to obrovská pomoc pre tie rodiny a rozvoj detí. Dúfam, že nám ju inklúzia nezruší, na desegregáciu v tejto sfére nemáme podmienky, ľudské zdroje...“.
Pri pojme desegregácia sa mi podlomili kolená. Niekto, kto pracuje s deťmi so znevýhodnením, si je vedomý toho, že sú v špeciálnej materskej škole segregované a pripadá mu to v poriadku? Naopak chce dokonca zabrániť tomu, aby deti so znevýhodnením vyrastali s bežnými rovesníkmi? Inklúzia je teda neprijateľná? Lebo v súčasnosti sme pripravení vychovávať deti so znevýhodneniami len v segregácii špeciálnych materských škôl? Všetky bez rozdielu? Bez ohľadu na typ znevýhodnenia? Je im tam skutočne najlepšie? Alebo je to to najjednoduchšie riešenie? V akom storočí som sa to ocitla?
A teraz za nás – za Downov syndróm. Inkluzívne prostredie našim deťom prospieva. Bežní rovesníci ich ťahajú. Bežní rovesníci im pomáhajú napredovať. Napriek zníženému intelektu sú naše deti práve v predškolskom veku schopné držať krok s rovesníkmi a ich prípadné zaostávanie nie je markantné. Prečo je potrebné ich segregovať mimo bežný kolektív rovesníkov oháňajúc sa akýmsi vyšším princípom nutnosti špeciálneho vzdelávania? Má jediným inkluzívnym kolektívom, v ktorom fungujú naše deti byť skutočne len rodina?
Milí odborníci, ktorí dookola skloňujete pojem inklúzia. Kde ju mám teda v existujúcej situácii v školstve hľadať a nájsť? Kedy teda vlastne budeme na inklúziu pripravení? Nech to obraciam sprava doľava a zhora nadol, tak nevidím to povestné svetlo na konci tunela.
Veronika Plesníková