Mám syna Mareka. Je dospelák, má 26 rokov. A má Downov syndróm. Keď som sa dopočula o projekte Nezastaviteľní.sk, neváhala som ani sekundu. Úžasná myšlienka, úžasný projekt, treba sa doň zapojiť. Za všetkých ľudí s DS. Aby mali možnosť zažiť to, čo väčšina z nich bežne nezažíva. Aby mali šancu spoznať nových ľudí a spolu s nimi stráviť príjemné chvíle počas obľúbenej aktivity. A tak som ho do projektu zaregistrovala vytvorením profilu na appke Nezastaviteľní.sk. Ostávalo už len čakať na to, či sa nájde nadšenec, ktorého Marekov dopyt zaujme a ktorý bude mať záujem s ním stráviť nejaký ten čas prechádzkou po prírode.
Trvalo to dlhšie ako sme si mysleli, ale nakoniec po pár mesiacoch zazvonil telefón. Terénny koordinátor Martin z projektu mi oznámil, že sa našli manželia, ktorí by radi s Marekom absolvovali nenáročnú turistiku v kopcoch Malých Karpát. Veľmi som sa potešila a s nadšením som oznámila Marekovi, že o pár dní pôjdeme spolu na turistiku do prírody a pôjdu s nami ľudia, ktorí by ho radi spoznali. Marekova reakcia? Vy choďte, ja ostanem strážiť dom... Skoro ma porazilo! Tak som mu vysvetlila o čo sa jedná, navnadila ho na prírodu, ktorú zbožňuje a na možných nových kamarátov. A tak sme sa v peknú decembrovú sobotu, deň pred Mikulášom, vybrali spoznávať kopce Malých Karpát a nových ľudí, ktorí spolu s nami na jeden deň vytvoria tím Nezastaviteľných.
Na mieste dohodnutého stretnutia nás už čakal koordinátor Martin s dcérkou Zinou. Po krátkom zoznámení dorazili mladí manželia, ktorí vlastne manželmi neboli J a v porovnaní s mojim očakávaním boli veľmi mladí. Boli to +/- Marekovi rovesníci, Michal a Erika. Nádherní mladí ľudia plní pozitívnej energie, nadšenia a záujmu a hoci to boli ostrieľaní turisti – veď týždeň predtým turistikovali na Téryho chate – vôbec ich neodradil pripravený nenáročný terén, ktorý bol zámerne prispôsobený Marekovým schopnostiam a skúsenostiam. Koordinátor Martin nás vyzbrojil nealko pivom a rúškami s logom Birell a výprava sa začala. Nezastaviteľný parťák Michal ešte pomohol Marekovi vložiť plechovku piva do ruksaku a mohli sme vyraziť.
Apropo Marekov ruksak. Poznám si syna a viem, že si doň dokáže nabaliť kopec zbytočností a tak mu ho pred odchodom vždy kontrolujem. A tak sa aj stalo. Ešte doma som mu z neho vybrala viacero vecí a naopak vložila mu tam občerstvenie pre prípad, že by nás v lese prepadol hlad. Ale, akosi sa stalo, že som si nevšimla, že on si do ruksaku zbalil aj svoje plyšové papuče. Parťák Michal si ich tak ešte na parkovisku pri vkladaní piva všimol, no nekomentoval. Ja som to zistila až počas výpravy. Výbuch smiechu sa mi zadržať nepodarilo a Michal podotkol, že on o tých papučiach vedel, ale myslel si, že sú súčasťou nejakej Marekovej terapie J. Našťastie papuče neboli ťažké a ani objemné, tak sme ich so sebou niesli celú cestu. A hoci to nik nemohol predpokladať, nakoniec sa nám v tom rozmočenom lese aj zišli. Počas prestávky, keď si chcel Marek posedieť na pníku, mu poslúžili ako vhodná podložka pod zadok.
Išlo sa nám fajn, počasie bolo príjemné. Terén blatistý viac ako by sme si želali, ale nevadilo nám to. Cestou sme sa občerstvili trnkami, nečakane sme našli stopy jednorožca a tak sa nakoniec celá naša prechádzka kopcami Malých Karpát zmenila na výpravu za jednorožcami. Marek, čoby zdatný biológ a odborník na jednorožce, ich stopy videl na každom kroku... A tie sa tak stali neplánovane našimi spoločníkmi. Cestou sme sa spolu s Michalom, Erikou a Martinom veľa rozprávali, navzájom sa spoznávali a oni navyše spoznávali náš svet – svet života rodiny s chlapcom s DS.
Isto to bola pre nich nová skúsenosť, tak ako bolo pre mňa novinkou zažiť úprimný záujem úplne neznámych ľudí. Marek tieto veci neriešil, zato si naplno a prirodzene vychutnával momenty, ktoré by nemal šancu zažiť nebyť tohto projektu. Pri stúpaní do kopca sa síce sem-tam posťažoval na bolesť bedrových kĺbov, pri strmšom zostupe z kopca sa zas obával pošmyknutia a pádu, čo bolo vzhľadom na totálne rozmočený blatový terén celkom pravdepodobné a preto sme volili mimoriadne opatrné a aj zvláštne spôsoby ako to zvládnuť. Ale aj vďaka jednorožcom to dal. Vyslovene hrdý na seba bol, keď si uvedomil, že vystúpil na Slepý vrch, čo bolo cieľom našej výpravy. A potom sa už len tešil na návrat domov a na cigánsku, ktorou som ho motivovala pri občasných zastaveniach a riziku, že to vzdá.
Na ceste po Malých Karpatoch sme strávili všetci spolu 5 hodín a zdolali trasu 11 km. Bolo to pre mňa neuveriteľné, rovnako ako bolo pre mňa neuveriteľné, že to s nami dali len tak, dobrovoľne dvaja nám úplne neznámi mladí ľudia. Čerešničkou na torte a veľkým prekvapením bol pre nás Mikulášsky pozdrav od Michala a Eriky, ktorý si na kapote nášho auta našiel Marek.
Týmto sa chcem veľmi poďakovať všetkým, teda Erike, Michalovi, Martinovi aj Zinke, ktorí sa na jeden deň stali spolu s nami Nezastaviteľnými – pretože nás naozaj žiadna prekážka nedokázala zastaviť. Poďakovať tiež všetkým, ktorí stoja za úžasným projektom Nezastaviteľní.sk, a povzbudiť tých, ktorí váhajú, či sa zapojiť. Určite áno. Je to skvelá skúsenosť a príležitosť pre zdravotne znevýhodnených ľudí zažiť pre nich niečo nezvyčajné a takisto skúsenosť a príležitosť pre zdravých ľudí spoznať svet, ktorý je pre nich tak vzdialený. Projekt Nezastaviteľní.sk dáva šancu dať dokopy a obohatiť spoločným zážitkom obe strany a som rada, že sme si to mohli s Marekom vyskúšať a stať sa tak jeho súčasťou.
Majka Srnáková, Marekova mamina