Keď sa ma raz dcérka spýtala na svojho brata

Obrázok používateľa admin

"Mami, môžem sa ťa niečo spýtať?" Zdá sa, že to asi nebude jednoduchá otázka typu áno alebo nie. Práve som jej balila obed, raňajkovali sme, jej som pomáhala, pri tom kŕmila mladšieho z fľaše. Nebol to úplne skvelý čas na vylievanie si srdca, ale videla som jej pozorný pohľad a vedela som, že nemôžem odmietnuť. Škôlka musí pár minút počkať.

"Samozrejme, zlatko. Čo chceš vedieť?"

"Je Downov syndróm choroba? Je to dobré alebo zlé? Bude to mať vždy? A ak lekári dokážu opraviť jeho srdce, prečo nemôžu opraviť aj Downov syndróm?" Jej otázky sa zdali byť nekonečné.

Prešiel takmer rok odkedy prišiel do rodiny náš malý Joey s extra chromozómom navyše. Ale nevedeli sme o tom do jeho 4 mesiacov. Kiež by som mohla povedať, že som to vzala ľahko, ale úprimne? Podlomilo mi to nohy. Nikdy - ani na jednu minútu - nepochybujem o mojej láske k svojmu dieťaťu. Ale vtedy sa budúcnosť zrazu zdala strašidelná, neznáma a plná boja.

V tých dňoch som mala toľko otázok a len málo odpovedí. "Ako?" a "prečo?" sa zdali byť neprekonateľné. Nakoniec som sa rozhodla. Nemôžem mať odpovede na všetky otázky, ale môžem kráčať, jedna noha pred druhú. Tak som začala.

Každý deň vyjde slnko, vstanem z postele, milujem svojho manžela a deti. Urobím raňajky, pripravím deti do školy, vymením plienky a hráme sa hry, žijeme. A samozrejme, s touto diagnózou v našom živote treba tiež chodiť na kardiológiu a terapie, občas neskoro na nočný výlet do nemocnice. Krok za krokom a pomaly všetky tie otázky, ktoré na mňa vtedy kričali, zatíchli.

A teraz som tu. A všetky otázky sa vrátili ku mne skrz moju 5-ročnú dcéru. Naraz. Chytila ma chvíľa paniky. Ale potom som jej odpovedala ako najlepšie som vedela. Bola príliš malá, aby pochopila fakt o extra kópii 21. chromozómu. Namiesto toho som vysvetlila, že Downov syndróm bude mať vždy, ale uistila som ju, že to nie je choroba. Že môže byť toto postihnutie ťažké, ale že ťažké veci nie sú vždy zlé. Často prichádzajú s neuveriteľnými požehnaniami - a Joeyov život je toho dôkazom.

Povedala som môjmu sladkému dievčatku, že má úžasného malého brata (čo už aj sama vedela, o tom som presvedčená). Povedala som, že verím, že Boh urobil Joeyho presne takého, aký je, a že má s ním veľké plány. Chválila som ju za to, že je taká milujúca veľká sestra.

Uvedomila som si najväčšiu lekciu, ktorú som sa za posledný rok naučila: nemusím mať všetky odpovede, potrebujem len milovať svoju rodinu a žiť každý jeden deň. Spoločne by sme mohli riešiť všetko, čo príde. Akékoľvek otázky by sa tak vyriešili.

Na chvíľu sa na mňa pozrela a potom sa zamyslela.

"Mami?"

"Áno, miláčik?"

"Máme ešte nejaké kiwi?"

Niekedy musíte nad otázkami hlbšie premýšľať, niekedy však stačí len položiť jednu nohu pred druhú a dať si nejaké raňajky.

Zdroj: https://themighty.com

Preklad: Daniela Divílková