Exminister Plavčan čelil aj škandálu, ktorý súvisel so zvýšenými nárokmi pre znevýhodnené deti v škôlkach. Ministri školstva nevedia dotiahnuť inklúziu na školách, ktorej príkladom je aj Ela s Downovým syndrómom. Elina mama, aj asistentka Máša Orogváni hovoria ako Ela funguje v klasickej škole.
S hľadaním školy pre svoju dcéru s Downovým syndrómom ste mali veľké problémy, v roku 2015 ste vyhrali súdny spor so školou, ktorá ju odmietla integrovať. Ako ešte predtým prebiehalo hľadanie škôlky pre Elu?
Elina mama: Miestnu škôlku vo Vajnoroch, kde bývame, vtedy rekonštruovali. Preto sme hľadali nejakú vo vedľajšej mestskej časti a mali sme veľké šťastie na skvelú integrovanú škôlku v Rači. Je to jednotriedka, v ktorej je približne 25 detí – aj deti s rôznymi postihnutiami, aj zdravé deti. Súčasťou centra bol aj psychológ, špeciálny pedagóg a logopéd, čiže to bola pre nás jasná voľba. Po štyroch rokoch nám v centre povedali, že Elka sa už nemá kam posúvať a odporučili nám dať ju do bežnej škôlky. A to tak, aby rok navštevovala škôlku v tom mieste, kde bude chodiť aj do školy – nech je rok s deťmi, ktoré ďalej uvidí v škole. To bol výborný nápad.
Všímali ste si, aké pokroky robí Ela v škôlke?
Elina mama: Robila všetko, čo ostatné deti. Inklinovala pritom k deťom s iným postihnutím, k deťom na vozíčku či ležiacim. Takú mala aj najlepšiu kamarátku. Prestup do klasickej škôlky bol pre ňu neskôr šokom. Prišla do veľkého kolektívu cudzích detí a hneď na druhý deň sme museli volať špeciálnu pegogičku z predošlej škôlky, ktorá jej dvakrát do týždňa robila asistentku.
Ministerstvo vydalo vzdelávacie programy pre predškolskú výchovu, v ktorých kladú na deti so zdravotným postihnutím náročnejšie požiadavky. Ako sa na to pozerá asistentka, ktorá už dva roky pomáha Ele?
Máša Orogváni: Tieto deti sa už narodili do sveta, ktorý na nich kladie náročnejšie požiadavky než na deti zdravé. Musia viac makať.
Elina mama: Presne tak, to, čo je pre normálne deti prirodzené, si Ela vydrela.
MO: Je neprirodzené tieto deti akýmkoľvek spôsobom drezúrovať. Vedia sa chytiť, ale len vtedy, keď sa cítia prijaté. Vedia veľa odpozorovať, veľa sa naučiť, len ich pri tom treba špeciálne viesť.
Bolo by však v poriadku, keby kládli na vzdelávací program nižšie nároky?
Elina mama: Nie, to určite nie. Nároky by mali byť rovnaké a je v poriadku, ak sa k nim niekto iba priblíži, niekto prekročí a niekto hoci aj nikdy nedosiahne.
MO: Nemôžem povedať, že by som k Ele pristupovala inak, ako k iným deťom. Mne to všetko pripadá ako také prázdne reči. Tieto deti potrebujú najmä individuálne plány, všeobecné nároky na papieri vyznievajú iba smiešne. Školy však majú veľký problém s nedostatkom asistentiek učiteľov, ktoré by vedeli pomôcť s individuálnym prístupom k deťom. Pritom poznám mnoho študentiek špeciálnej pedagogiky, ktoré sa sťažujú, že nemajú prax. Prečo by nemohli práve svojou praxou pomáhať učiteľom? Overili by si tak ešte počas školy, čo tá práca prináša a či ju chcú naozaj robiť – keďže väčšina z nich po škole skončí v bankách a korporáciách. A bol by to krok k tomu, aby sme si naozaj začali vychovávať asistentov.
Čiže nastavovanie plánu pre Elu bola individuálna záležitosť, založená na dohode rodiča, asistentky a učiteľa?
MO: Každé dieťa má odchýlky. O Ele presne viem, čo zvláda. Neviem ju porovnať so žiadnym papierom, podľa ktorého by mala pred nástupom do školy toto a toto spĺňať. Čo ak by v októbri niečo nespĺňala a v novembri by to všetko dohonila? Mňa udivuje, že je už rok 2017 a v rámci špeciálnej pedagogiky sa bavíme stále o tých istých veciach.
Tieto deti potrebujú najmä individuálne plány, všeobecné nároky na papieri vyznievajú iba smiešne.
Je však individuálny prístup v duchu inklúzie dnes reálny, keď je nedostatok asistentov aj financií?
MO: Ani len nemôžeme rozprávať o nejakej inklúzii, ak nemáme dosť kvalitných asistentov. Česi to pochopili a už tam vznikol odbor vzdelávajúci asistentov. Aké pre nich máme vzdelávanie na Slovensku?
Elina mama: A tak robia asistentov väčšinou mamy.
MO: A to nie je v poriadku. Mama by nemala mať funkciu asistentky, nerobí to vzťahu dobre. Asistenta nemôže robiť hocikto. Nefunguje to tak, že asistent dostane pokyny od učiteľa. Učiteľ sám nemá šancu popri všetkých deťoch sledovať, čo presne dané dieťa potrebuje. Preto keď dostane asistenta, môže to vnímať aj ako záťaž, že preňho musí ešte vytvárať prípravu a kontrolovať ho. Nemôže mu padnúť na hlavu. Asistent by už mal dieťa poznať a vedieť, čo s ním.
Ak sa má asistent dohodnúť na individuálnom pláne s učiteľom aj rodičom dieťaťa, koľko asistentov by muselo byť na jednej škole, aby to zvládlo? Potrebuje každé integrované dieťa vlastného?
MO: Viem si predstaviť model, v ktorom by stačili traja či štyria na jednej škole. Vytypujú si konkrétne hodiny so žiakmi, pokryjú pritom najmä matematiku a slovenčinu. Sú aj hodiny, napríklad niektoré výchovy, kde asistent byť nemusí a dieťa sa pridá do kolektívu.
Je dnešná situácia, keď si rodičia musia zháňať svojpomocne asistentov aj ochotnú školu, lepšia než možnosť vzdelávania v špeciálnych školách?
Elina mama: Je. Samozrejme, nemá na to každé dieťa, respektíve nemá na to každý rodič. Lebo na túto cestu treba silných rodičov a silné zázemie.
Aké zázemie?
Elina mama: Napríklad to, že Ela nie je v družine. Asistent učiteľa je len na vzdelávanie, do družiny by som musela žiadať o asistenta vychovávateľa. Už okolo jednej idem po Elu do školy, čiže nemôžem pracovať na plný úväzok. Slobodná mamička by už mala problém. A ak sa náhodou musí asistent platiť z vrecka rodiča, to si môže dovoliť len málokto. Potom to mama rieši tak, že robí asistentku, čo nie je šťastné.
Prečo?
Elina mama: Nie je to dobrý model, aj keď tie matky majú svoje dôvody. Ale byť s dieťaťom 24 hodín sedem dní v týždni je veľmi náročné.
Prečo bolo pre vás prirodzené, že idete bojovať za to, aby Elu vzali do školy vo Vajnoroch. Prečo ste ju nechceli dať do špeciálnej školy?
Elina mama: Od narodenia sa snažíme nastaviť na normálny život. Máme mladšiu dcéru, ktorá je zdravá a vyšlo to tak, že obidve by naraz išli do prvého ročníka. Zázemie mám vo Vajnoroch a bolo by pre mňa ideálne, ak by som mohla obe voziť do školy tam. Vajnory sú pritom dedina, na ulici sa zdravíme a keby tam Ela vyrastala, miestni by ju poznali. Nebála by som sa pustiť ju na ihrisko či do obchodu.
MO: To je predsa simulácia normálneho života. Bez toho pocitu, že na ňu niekto neustále dohliada.
Elina mama: Nikto nás neriešil ako rodinu. Stále to bola iba Ela s Downovým syndrómom. No ja sa pozerám na obe deti, ktoré mi rozdelili – jednu prijali a druhú nie. Rozdelili tak aj celú rodinu. Musela som vytrhnúť mladšiu dcéru z jej prostredia aby obe chodili do inej školy, na ktorú Elu prijali.
Pre mňa je úspechom aj to, že žijeme ako normálna rodina . Často zabudnem, že Ela má Downov syndróm.
A špeciálna škola vôbec nepripadala do úvahy?
Elina mama: Posúvali nás do jednej školy v centre. Argumentovali tým, že Ela si tam nájde svojich kamarátov a zažije úspech. Ale akých kamarátov? Ráno ju priveziem a poobede vezmem do Vajnor. Akých si tam stihne vybudovať kamarátov, ak ich už poobede, cez prázdniny nestretne? Ani nastavenie špeciálnych škôl nie je ideálne.
Argumentujú, že dieťa má stabilitu a známe prostredie – no viem, že učitelia aj kolektív sa menia ešte častejšie než v klasickej škole. Ela mala šťastie štyri roky na jednu učiteľku a rovnaký kolektív. Jednu asistentku mala dva roky a teraz má Mášku.
Nepresvedčilo vás to, že bude Ela v prostredí, v ktorom nebude mať komplexy a „zažije úspech”?
Elina mama: To nie je pravda. Aj teraz dostane jednotku, ak sa naučí svoju dávku učiva. Keď ju učiteľka pochváli pred celou triedou a vyvolá pred tabuľu, je to veľké ocenenie.
MO: Ale aj decká ju ocenia. Keď na telesnej vybije Milana, je veľká hviezda. Naozaj hrá volejbal lepšie ako iné spolužiačky, a to je pre ňu reálny a prirodzený úspech. Narodila sa do tohto sveta, tak načo jej vytvárať vákuum?
No predpokladám, že nastávajú aj situácie, keď zažíva komplexy z toho, že je iná. Ako to riešite?
MO: Jasné, keď sa jej nedarí zapichnúť kružidlo, tak vybuchne. Tak to na druhý deň skúsime znova a tešíme sa, keď sa jej to podarí. Ona sama má na seba vlastné nároky a ja ju len vediem k tomu, aby to nevzdávala. Jeden rok vôbec nechcela robiť riadky, druhý rok nerobila nič iné. Minule na informatike sme pre zmenu posielali mail mamke.
Elina mama: Je dobré, ak má od koho odpozorovať zdravé vzory. Každý týždeň sa stretávame aj s rovnako postihnutými deťmi a poznám aj príbehy rodičov s deťmi v špeciálnych školách. V tejto komunite sa zas Ela dá na ich úroveň a vôbec jej to neprekáža. Nechcem ju nútiť, aby sa stretávala iba so zdravými deťmi. Ale som rada, že nemá iba ten kolektív.
Ela ide teraz na druhý stupeň základnej školy. Boli s tým problémy?
Elina mama: Zrazu, bez akejkoľvek diskusie, nám začali tvrdiť, že Ela by nemala ísť ďalej. S tým, že dobre, prvý stupeň zvládneme, ale druhý nie. Prečo? Zaznieva často argument zo strany špeciálnych škôl, že v tej klasickej škole budú proti rodičia zdravých detí. My sme v prvom ročníku na rodičovskom združení otvorene rodičom všetko vysvetlili. Takisto som na jednej hodine prišla do Elinej triedy, priniesla jej fotky a ukazovala spolužiakom, kto je vlastne Ela. Aj sa ma pýtali všetky tie detské otázky. Najmä videli, že Ela je aktívne, také chlapčenské dievča a žiadny maskot triedy, ktorého možno hladkať.
MO: Verím, že to bude rovnaké ako doteraz – uvidia, že to ide v pohode. Na prvom stupni sme sa osvedčili a musíme rovnako presvedčiť aj na druhom.
A ako vlastne vyzerá Elina hodina v triede?
MO: Začnem s vlastnou pripravenou štruktúrou a potom plynulo prevediem jej pozornosť do vysvetľovania učiteľky pri tabuli. Keď je monotónna hodina, keď sa iba rozpráva, viem, že to Elu nebaví. Má rada interaktívne písanie a ukazovanie. Práve tieto hluché miesta sa snažím premostiť, aby som udržala jej pozornosť. Nech sa potom vie vrátiť do interaktívnejšej časti hodiny. Keď na matematike násobia s číslami, ktoré ona nezvláda, dám jej prácu v jej vlastnom tempe. Potom sa postaví a ide učiteľke ukázať, čo vypočítala a dostane pečiatku.
Vníma to tak, že učiteľka s autoritou je za katedrou? Vy ste potom kto?
MO: Ja som Máša. Vždy som sa snažila, aby to vnímala tak, že ja jej iba pomáham, ale pečiatky dáva učiteľka. Vždy ma však dokáže prekvapiť. Povie vybrané slovo, ktoré vôbec nečakám, že pozná. Alebo si spomenie na nejaký detail spred mesiaca. Naozaj ma udivuje, že zďaleka nepoznáme, ako jej to v hlave funguje a čo dokáže.
Elina mama: Pre mňa je úspechom aj to, že žijeme ako normálna rodina. Neubudli nám kamaráti a ich zdravé deti sa neštítia našej Ely. Chodíme na dovolenky, grilovačky. Často zabudnem, že Ela má Downov syndróm. Samozrejme nie vždy. Ale niekedy sa pýtam: Čo jej vlastne chýba?
Zdroj: www.tyzden.sk