Pes nie je len domáci miláčik, pre deti s Downovým syndrómom môže byť aj neoceniteľný pomocník.
Psy sú veľmi zvláštne stvorenia. S človekom si vytvoria puto ako žiadne iné zviera. A práve toto puto a ich empatia sa výborne osvedčili aj pri práci psov ako terapeutov. Veľmi dobré výsledky dosahujú či už s opustenými starými ľuďmi v domovoch dôchodcov, alebo s osobami každého veku so zdravotným znevýhodnením. Formou vzdelávania sa začínajú vynikajúco uplatňovať aj na školách, kde deti učia vzťahu k prírode, zodpovednosti, či „obyčajnej“ láskavosti.
Z osobnej skúsenosti poviem, že psy patria aj k deťom s Downovým syndrómom. Aký by teda mal byť pes – canisterapeut – pre dieťa s Downovým syndrómom? Bez ohľadu na vek dieťaťa sa odporúča prirodzene pokojnejší jedinec, odolný aj voči nie vždy citlivým dotykom zo strany dieťaťa. Veľmi vítanou vlastnosťou psa je v takomto prípade aj trpezlivosť. Príliš „živý“ pes by svojou rýchlosťou a prudkými pohybmi mohol vyvolať strach a neželané reakcie. Z vlastnej skúsenosti dodávam, že úspech majú aj „chlpatejšie“ psy, teda s huňatou srsťou, do ktorej môžu deti zaboriť svoje prsty a celkovo pôsobia mäkšie.
Dobrý terapeutický tím dokáže pracovať aj s deťmi, ktoré za bežných okolností nejavia o psy záujem.
Zo strany dieťaťa je potom výhodou, pokiaľ má aktívny záujem o psy a zvieratá všeobecne. Dobrý terapeutický tím však dokáže pracovať aj s deťmi, ktoré za bežných okolností nejavia o psy záujem. Kapitolou samou o sebe je potom strach. Odborná literatúra neodporúča canisterapiu pri klientoch, ktorí trpia strachom zo psov a zo zvierat vôbec. Tu však dodávam, že so správnym vedením môže byť práve zbavenie sa tohto strachu jedným z cieľov terapie. Najmä pokiaľ ide o tzv. strach z neznámeho. Treba k tomu však pristupovať veľmi individuálne a opatrne. Úskalím práce so strachom môže byť aj to, že klient sa samotného strachu nezbaví, ale bude schopný nadviazať vzťah a vytvoriť dôveru k tomu konkrétnemu zvieraťu, s ktorým pracuje.
Veľmi dôležitým a možno často podceňovaným faktorom úspechu canisterapie pri deťoch s Downovým syndrómom je pravidelnosť jednotlivých terapií. Ako som spomínala v úvode, pes s človekom vytvorí puto a platí to aj opačne – dieťa vytvorí puto so psom. Najmä na začiatku potrebuje čas, aby si na jeho prítomnosť zvyklo a aby sa v rámci terapií dalo reálne pracovať. Keď však dieťa začne svojmu štvornohému parťákovi dôverovať a vybuduje si k nemu vzťah, tak sa vám môžu začať diať zázraky doslova pred očami. Dlhšie prestávky medzi jednotlivými terapiami tento vzťah najmä na začiatku oslabujú, preto je pravidelnosť kontaktu kľúčová. Trvanie jedného „stretnutia“ sa potom pohybuje okolo jednej hodiny a často sa nastavuje individuálne podľa potrieb a schopností dieťaťa.
Škála možných terapeutických aktivít je naozaj veľmi široká. Canisterapia dokáže pomôcť pri rozvoji jemnej a hrubej motoriky, pri rozvoji reči, ale sekundárne pomáha aj pri rozvíjaní sociálnych zručností klienta. Základom každej aktivity je však vždy jej dobrovoľnosť a vzájomná radosť. Interakcia musí tešiť psa aj dieťa. A práve to je jej veľkou výhodou ako doplnkovej terapeutickej metódy – dieťa často cvičí a trénuje svoje telo aj myseľ a pritom si to ani neuvedomuje. S rovnakým typom aktivity môže mať pritom za iných okolností problém.
Rovnako sa dajú cvičenia a hry so psom využiť aj pri iných aktivitách, či už ide o obyčajné hádzanie loptičky, česanie srsti, či spoločnú rozcvičku so psom. Možností je neúrekom a vždy sa dajú prispôsobiť na mieru daného dieťaťa. Nehovoriac o prirodzenej detskej kreativite, keď si deti vymýšľajú a vylepšujú plánované aktivity samy. Nápadom a možnostiam sa pri canisterapii medze nekladú.
Rada by som však využila tento priestor na upozornenie na jeden podceňovaný vplyv canisterapie oproti iným aktivitám u detí či už s Downovým syndrómom, alebo napríklad s autizmom. Ide o niečo, čomu sa v pracovnej oblasti u dospelých hovorí „soft skills.“ V slovenčine a prenesené do detského sveta sú to akési sociálne zručnosti – ako rešpektovať jeden druhého, navzájom si (i keď neúmyselne) neubližovať, brať ohľad na potreby iných. V súvislosti so psami je to aj učenie sa detí láske a rešpektu k zvieratám.
Rozvoj týchto zručností nie je zvyčajne primárnym cieľom canisterapie, avšak nepriamo býva jej veľmi pozitívnym dôsledkom, na ktorý sa popri tých hlavných cieľoch neprihliada.
Dieťa sa napríklad v interakcii so psom učí ovládať a kontrolovať svoju silu, a to veľmi jednoduchým spôsobom. Jednoducho keď robí niečo, čo sa psovi nepáči, ten odíde. Tu treba podotknúť, že správne vycvičený canisterapeutický pes so stabilnou povahou nikdy nie je agresívny a na akýkoľvek podnet zo strany dieťaťa nikdy nereaguje použitím vlastnej sily. To však neznamená, že musí deťom tolerovať čokoľvek. Správne vedený pes, keď sa ocitne v situácii, v ktorej sa z akéhokoľvek dôvodu necíti komfortne, jednoducho odíde. A práve to dáva signál dieťaťu a možnosť rodičovi alebo terapeutovi zasiahnuť a dieťaťu vysvetliť, že to, čo robilo (či už psa potiahlo za chvost, buchlo do neho, alebo nástojčivo kričalo), sa psovi nepáčilo, a keď v tom bude pokračovať, tak žiadna aktivita nebude. Pracuje sa tu pritom s jednoduchým predpokladom, že dieťa o aktivitu so psom stojí. V takom prípade si skutočne začne po skúsenostiach z toho, že pes sa s ním odmietol „hrať“, dávať oveľa väčší pozor na to, čo a ako v jeho prítomnosti robí. Následne sa to už veľmi ľahko prenáša aj do iných oblastí života a dieťa tak pomerne jednoducho získa dobré základy sociálneho správania.
Výsledky vedených terapií so psami sú v zahraničí veľmi dobre zmapované a deťom dokážu ako doplnková terapia skutočne pomôcť. Urýchľujú ich rozvoj a napredovanie a zároveň spestrujú program. Našťastie canisterapiu objavuje čoraz viac ľudí aj na Slovensku a úmerne tomu rastie aj počet canisterapeutických tímov, ktoré chcú pomáhať všade tam, kde je to potrebné. Návšteva canisterapeutického tímu v rodine totiž nepomôže len samotnému dieťaťu, ale často je istou formou terapie aj pre zvyšok rodiny.
Lucia Kišová, Canisterapia Team
