Pred chvíľou sme sa vrátili z víkendového pobytu – Rozlúčka s letom, ktorý sa tento rok konal v romantickom mestečku Bojnice. Rozhodla som sa svoje postrehy a dojmy napísať ihneď, lebo ako to býva, človek veľmi rýchlo opäť nabehne do pracovného kolotoča a hoci spomienky ostanú, emócie časom vyblednú.
Pobyty SDS sme si obľúbili hneď od nášho prvého pobytu pred 17-timi rokmi. Posledné roky sme však čoraz častejšie svoju účasť vynechali, no keď som videla návrh na pobyt v Bojniciach, okamžite bolo rozhodnuté. Bojnice sú totiž srdcovou záležitosťou nášho Peťa, najmä vďaka rozprávkam na zámku, ktoré od istého času “musíme” pravidelne absolvovať.
Akcia začala v piatok podvečer spoločnou opekačkou, pokračovala večernou diskotékou a ako to už na pobytoch býva, spať sa išlo v neskorých nočných hodinách, pretože rozhovory nikdy nemajú konca. V sobotu sme mali dopoludnia voľný program. Nemuseli sme dlho rozmýšľať, ako ten čas strávime, Peťova voľba bola jasná. Išlo sa na zámok, hoci neboli v tom čase žiadne rozprávky. Vzhľadom na polohu ubytovania cca 2 km od zámku, sme mali výlet aj s turistikou.
Poobede niektorí stíhali oddych, no ja, ako jedna z členov predsedníctva, som sa spolu s ďalšími dvoma členmi predsedníctva - Peťom a Evkou - venovala milej návšteve. Prišli za nami veľmi sympatickí mladí ľudia, ktorí pred nejakým časom usporiadali charitatívnu hudobnú akciu, na ktorej vyzbierali 440 Eur a tieto nám prišli osobne odovzdať. Pre deti priniesli sladkosti, takže potešenie bolo dvojnásobné. Aj touto cestou by som rada za nápad a realizáciu poďakovala pánovi Renému Užovičovi https://www.facebook.com/heartbeatsdnb.
V sobotu popoludní sme sa zabávali na ceste pravekého človeka, išlo o niekoľko stanovíšť s rôznymi výzvami. Streľba z luku, chôdza po lane, hľadanie skamenelín, chôdza v choduliach, lovenie rýb či hádzanie šípkami na cieľ… a jedna z najlákavejších výziev – založenie ohňa.
Keďže podľa pokynov, ak disciplínu nezvládlo dieťa, musel ju absolvovať rodinný príslušník, už som sa pripravovala na chôdzu po lane, pretože to Peťo odmietal čo len skúsiť. No na moje prekvapenie, nakoniec sa nechal strhnúť davom a keď videl iných bojovníkov, ako sa snažia, rozhodol sa ísť tiež. Avšak okamžite po zistení, že lano je labilné, to chcel vzdať. Tu nastúpil pomocník, jeden z oteckov (vďaka Dušan), ktorý Peťovi poskytol čiastočnú oporu a ono to išlo. Zvládol to, čo vyzeralo nezvládnuteľné.
Opäť som si uvedomila, ako si navzájom pomáhame a že spoločne zvládneme viac, ako sami.
Po zábave a skvelých výkonoch sme si večer pochutnávali na guláši a tí, ktorí nemali dosť opekania, dopekali zásoby z predošlého dňa. Niektoré rodinky sa rozhodli využiť možnosť návštevy jaskyne pravekého človeka, ale my sme dali prednosť posedeniu s priateľmi pri fajn guláši a pivku.
V nedeľu ráno sme spoločným fotením pobyt ukončili a vrátili sa do svojich domovov.
Je toho ešte veľa, o čom by sa dalo písať. Ale aby to nebolo príliš dlhé, ukončím svoj príspevok poďakovaním.
Janka a Braňo, vďaka za vašu spoločnosť, za ranné rozcvičky, stále som ešte neprišla na to, ako to robíte, že idete spať poslední a vstávate prví :-). Patríte na naše pobyty a verím, že ešte veľakrát zažijeme spolu kopec zábavy.
Peťo – náš komunitný skaut, vďaka za atraktívny program, veľkí aj malí hltajú tvoje slová a nevedia sa dočkať, kedy môžu ukázať, čo v nich je.
Janko – hoci som guláš nechutnala, určite bol skvelý, bez teba si tiež pobyty už akosi neviem predstaviť, si taký náš “tato”, všetky deti na tebe hneď visia. :-)
No a v neposlednom rade ďakujem Veronike a Milošovi za celú túto akciu. Som veľmi rada, že sa rodiny opäť mohli stretnúť, je medzi nami za tie roky veľa priateľov, ktorí sa vidia častokrát len na pobytoch. No nielen pre nás “starších”, ale tiež pre mladé rodiny je veľmi dôležitý a prínosný kontakt s ostatnými, pretože “spoločne sa to ťahá lepšie”.
Vďaka Veronike nám navyše ostanú na pamiatku krásne profesionálne fotografie, ktoré nám vždy budú pripomínať, že je na svete krásne, a že v tom nie sme sami.
Fotogaléria TU.
Ďakujem.
Daša Krátka
