Za života Johna Langdona Downa bol z Normansfieldu objekt, ktorý obdivovali a radi navštevovali mnohí. Svojím poslaním a funkciou ďaleko predbehol školy a jednotlivé ústavy v Anglicku a do pamäti rodičov najmä detí s Downovým syndrómom sa zapísal ako miesto, kde našli prijatie.
Normansfield však už neexistuje. Čo sa s ním po smrti Johna L. Downa stalo?
Po smrti Johna a jeho ženy Mary prevzali vedenie nemocnice ich synovia Reginald a Percy. Reginald prevzal otcovu prax a organizáciu, zatiaľ čo jeho žena sa podujala na každodenný chod ústavu. Percy prevzal zodpovednosť za každodennú lekársku starostlivosť o obyvateľov a zamestnancov ústavu. Okrem toho sa Percy zaujímal o divadlo a umenie ako také, čo možno predurčilo budúcnosť Normansfieldu.
Všetko fungovalo tak ako predtým, aj keď čoskoro činnosť a chod ústavu obmedzila 1. svetová vojna. Reginaldova žena umrela v roku 1917, jeho brat Percy v roku 1925. Skúšky vojen ústav síce prežil, ale nemocnica po skončení 2. svetovej vojny, keďže nemala dostatok financií, bola predaná vláde.
Neskôr vedenie nemocnice bolo odovzdané Johnovmu vnukovi Normanovi, ktorý prevzal všetku zodpovednosť na seba. Reginald Langdon Down (Johnov syn) umrel v roku 1955.
No túžba ponechať odkaz a poslanie Normansfieldu ostala v niektorých ľuďoch aj naďalej, a tak v roku 1957 vzniklo hnutie Liga priateľov Normansfieldu, ktorú začala viesť Lady Stella Brian a plukovníka Alexa Symonsa. Lady Stella bola vnučkou Johna L. Downa a dcérou Reginalda, teda aj sestrou Johna L. Downa juniora, ktorý mal tiež Downov syndróm. Jedným z členov výboru bol aj Tony L. Down, vnuk Johna staršieho a syn Percyho.
Vedenia nemocnice sa obaja ujali s vervou a snažili sa o to, aby svoje miesto a aktivity v rámci územia Normansfieldu mohli využívať nielen jeho pacienti, ale aj hendikepovaní ľudia z okolia.
Jedným z najznámejších ľudí spájaných s Normansfieldom bol aj herec Brian Rix a jeho žena Elspet (tiež herečka), ktorých dcéra Shelly mala Downov syndróm. Bolo im obom povedané, aby sa dcéry zbavili a začali žiť život odznovu. Z Ministerstva zdravotníctva dostali dehonestujúci list, v ktorom im odporučili niekoľko ústavov pre „idiotov, imbecilov, Mongolov, či kreténov“. Briana to len nakoplo k väčšej aktivite, a tak v roku 1980 začal bojovať o lepšie postavenie ľudí s postihnutím a za ich inklúziu v spoločnosti. V roku 1980 sa stal generálnym tajomníkom charitatívnej organizácie The Royal Mencap, ktorá zastrešovala vzdelávanie detí s postihnutím a problémami s učením. (organizácia existuje dodnes)
V roku 1987 odstúpil z pozície generálneho tajomníka a stal sa predsedom tohto spolku. V roku 1992 sa stal doživotným členom. Vďaka nemu majú ľudia s rôznymi postihnutiami v Anglicku viac priestoru vo verejnom záujme.
Normansfield bol na začiatku 80-tych rokov minulého storočia domovom pre cca 2000 ľudí s postihnutím. Dobrovoľníci a ich priatelia organizovali mnohé aktivity, ktoré zaistili, že aj problémy ľudí s hendikepom budú verejnosti na očiach a tým záujem o nich neklesne.
Brianovi Rixovi sa podarilo zorganizovať dobrovoľníkov a príspevky od ľudí, ktorí pomáhali nielen aktuálnym obyvateľom ústavu, ale aj jeho bývalým pacientom a všetkým hendikepovaným ľuďom blízko Normansfieldu.
V roku 1997 ústav aj nemocnicu zavreli z dôvodu, že vošiel v roku 1990 do platnosti zákon, ktorý sa zameral na úplnú inklúziu detí s hendikepom do globálneho spoločenstva a lokálnych komunít.
Činnosť Priateľov Normansfieldu však neskončila. Naďalej organizovali rôzne akcie, aktivity, udalosti, spolky, krúžky a tábory pre deti s postihnutím a ich rodičov, či najbližších. Dokonca sprevádzkovali kúpalisko, kde mali prioritne povolený vstup najmä deti s hendikepom.
Divadlo, ktoré existovalo ešte za života Johna L. Downa, však ostalo a dnes je domovom Langdon Downovho múzea porúch učenia a je súčasťou Langdon Downovho Centra.
Divadlo zrekonštuovali a neskôr odovzdali Nadácii Langdon Downovho centra, ktoré sa v apríli 2010 zlúčilo so Spoločnosťou Downovho Syndrómu v Anglicku.
Zdroj: https://langdondownmuseum.org.uk/dr-john-langdon-down/normansfield-by-stella-brain/
Martina Šulová