Jamesson Bueno Franço je z Brazílie. Má 29 rokov. Že má Downov syndróm sa dozvedel len pred pár rokmi. Dovtedy lekári a psychológovia hovorili o tom, že je mentálne postihnutý. Prečo tomu bolo práve takto?
Jeho mama Val hovorí, že jej tehotenstvo bolo pokojné, ultrazvuk nikdy nenašiel žiadny zdravotný problém a lekári tvrdili, že všetko je v poriadku.
Jamesson sa narodil 5. januára 1990. Po troch mesiacoch ho mama prestala dojčiť, pretože nemal na dojčenie dosť sily. Hlavičku držal slabšie ako jeho rovesníci a telíčko mal akési mäkké. Napriek niektorým zjavným fyzickým črtám nemal pediater žiadne podozrenie. V 8 mesiacoch mu urobili genetické testy, ale tie boli negatívne.
Mama mala vždy podozrenie na nejaký problém, hlavne ak porovnávala Jamessonov vývoj s napredovaním jeho sesternice. Kým ona chodila, keď mala 11 mesiacov, on mal 1 rok a 8 mesiacov. A samozrejme, neskôr prišli aj poruchy učenia. Do školy začal chodiť ako 7-ročný. Čítanie a písanie mu išlo pomerne dobre, v matematike podával slabé výkony. Lekári, ktorých mama vyhľadala, však konštatovali iba mentálne postihnutie bez stanovenia konkrétnej diagnózy.
Najprv ho zaradili do špeciálnej triedy. Učitelia si však všimli, že jeho výkony sú v tejto triede lepšie ako výkony spolužiakov, preto navrhli, aby navštevoval bežnú triedu. Do tej potom chodil až do 4. ročníka, ale za spolužiakmi zaostával. Nemal veľa blízkych priateľov, ale so spolužiakmi nikdy nemal zlú skúsenosť, správali sa k nemu korektne. Nikdy ho nešikanovali.
Vo štvrtom ročníku začal na odporúčanie pediatra navštevovať logopéda. Hovoril prirýchlo a okolie mu nerozumelo. Bol závislý na svojej matke. Mal problém zvládnuť základné veci, ako napr. viazanie šnúrok a skladanie oblečenia. Ale na druhej strane plával, robil džudo a hral divadlo. Ale mal psychické problémy – bol si neistý, všetkého sa bál, dokonca odmietal opustiť dom alebo prejsť cez ulicu.
Mama sa po celý čas snažila zistiť, čo mu vlastne je. Absolvoval sériu psychologických vyšetrení a testov. Keďže evidovala niektoré črty Downovho syndrómu a dozvedela sa, ako pokročil genetický výskum, požiadala lekára o nové testovanie. Z troch testov boli prvé dva negatívne, až tretí potvrdil diagnózu - Downov syndróm translokačného typu.
Jamesson až vo veku 22 rokov zistil, že má Downov syndróm. Prijal to dobre. Správa prekvapila aj rodinu. Konečne sa našla diagnóza, ktorá dokázala vysvetliť jeho inakosť.
Za posledné roky sa Jamessonov život zmenil. Napísal knihu a randí s Jaque, ktorá má tiež Downov syndróm.
Aj vďaka svojej diagnóze napísal detskú knihu „Pretrvávajúca temnota“. Kniha rozpráva príbeh štyroch priateľov, z toho dvaja majú Downov syndróm. Spolu prežívajú rôzne dobrodružstvá. Posolstvom knihy je upozorniť na sociálne začlenenie ľudí s Downovým syndrómom do spoločnosti.
Jamesson sa stal aj členom brazílskej spoločnosti Downovho syndrómu, Associação Reviver Down, začal sa zúčastňovať jej prednášok, je v kontakte s ľuďmi s Downovým syndrómom. Medzi nimi si našiel aj priateľku Jaqueline, ktorá má tiež Downov syndróm. Padli si do oka a stali sa priateľmi. O niekoľko mesiacov ju pozval do kina a začali spolu randiť. Randia ako akýkoľvek bežný pár - chodia do obchodov, kín, reštaurácií a klubov.
„Diagnostikovaním Downovho syndrómu sa môj život zlepšil. Dozrel som a cítim sa dobre. Študoval som angličtinu. Dva roky som žil so svojou matkou, nevlastným otcom a sestrou v Londýne. V roku 2018 som dostal svoje prvé zamestnanie v nadnárodnej spoločnosti, pracujem v sklade. Mám 29 rokov a dnes lepšie rozumiem sebe, svojim obmedzeniam a silným stránkam. Diagnóza bola v mojom živote chýbajúcou odpoveďou. Mojím snom je vydať knihu, aby sa moje posolstvo dostalo k viacerým ľuďom, aby sme mali spoločnosť, ktorá lepšie prijíma ľudí s Downovým syndrómom - s väčšou úctou a menšími predsudkami “.
Veronika Plesníková