Zázrak sa konal

Obrázok používateľa admin

Nastal deň „D“, áno, som tehotná! Veľmi sme sa potešili a celej rodine sme to utekali povedať.
Všetko prebiehalo tak ako má. Až kým neprišli výsledky z krvných testov. Dodnes počujem:
„Mali by ste ísť na genetiku, máme podozrenie, že vaše dieťa bude mať Downov syndróm...“
„Čo? Downov syndróm? My? To bude omyl..."

V dôsledku našej nevedomosti a nedostatku informácií sme sa teda aj s manželom vybrali na genetiku. Lekár mi navrhoval amniocentézu, ale ja som si podvedome hovorila, že nie. Povedal, že ak si dieťa chcem nechať, nemá zmysel amniocentézu podstupovať. Po dlhom váhaní som však na odber predsa len pristala. Dnes viem, že to už nikdy nezopakujem.
Čakanie na výsledky nemusím opisovať. Týždeň, dva, tri, mesiac.. a telefonát:
„Príďte k nám aj s manželom“.

Stále sme dúfali, že všetko bude v poriadku, ale z lekárových úst zaznelo:
„Nemám pre Vás dobré správy, diagnóza sa potvrdila.“

A vtedy sa nám zrútil celý svet. Stáli sme pred rozhodnutím, ktoré neprajem nikomu. Kým som nebola tehotná a len tak sme sa rozprávali s manželom, čo by sme robili, keby sme vedeli, že naše dieťa bude „iné“, tak som tvrdila, že sa dieťaťa vzdám. Hanbím sa za to. Ale keď sme stáli pred rozhodnutím, už to také jednoduché nebolo. Ako sa mám vzdať tejto živej bytosti, ktorá vo mne rastie, je mojou súčasťou, ako? Žije, kopká, bije mu srdiečko. NIKDY! Snívali sa mi usmiate tváričky, ktosi ma stále hladkal po líčku, nebolo o čom rozhodovať. Má právo žiť, ja som nikto, nemám moc rozhodovať o niekoho živote. A stále vo mne žila nádej, že sa stane zázrak a budeme mať zdravé dieťa.

Keď sa Jakubenko narodil, hneď ako som ho videla, vedela som, že zázrak sa nekonal. Aj keď sme o diagnóze vedeli, nevedela som to prijať. Prvé dni som nevedela čo so sebou, s ním, s rodinou...

Ale omyl, zázrak sa konal! Pretože dieťa je dar a Jakubenko je pre nás tým najväčším darom aký si vieme predstaviť. Je tu, je náš, každým dňom robí nové pokroky a milujeme ho z celého srdca. Určite plánujeme aj ďalšie dieťa, i keď človek má isté obavy. Obaja s manželom však vieme, že aj keby druhé dieťa bolo „iné“, NIKDY SA HO NEVZDÁME!

Chcem sa poďakovať môjmu manželovi a celej rodine, ktorí boli a sú pre mňa veľkou oporou.
Som veľmi rada, že som sa s Vami mohla podeliť o to, čo cítim a možno pomôcť tým, ktorí stoja alebo budú stáť pred takýmto rozhodnutím.

Michaela Šeligová

Zdroj: Slnečnica č. 2/2008