Nemáme čas

Obrázok používateľa admin

Môj priateľ psychiater mi kedysi povedal, že mnohé z našich problémov vychádzajú z našich vnútorných konfliktov: časť nášho ja chce jednu vec, iná by chcela presný opak. Robíme určité rozhodnutia, kým naše druhé ja nám radí niečo iné. Čo s tým? Vyriešiť si naše vnútorné konflikty.

Keď mi boli tieto slová adresované, neznamenali pre mňa veľa, ale jednako som si ich zapamätala. Za nejaký čas narodenie môjho syna Andreu mi prinieslo do života mnohé zmeny. Pamätám si najmä v prvých rokoch na striedanie sa osôb, ktoré „ho sledovali“, ako hovoria vo Veľkej Británii, v krajine, v ktorej sme vtedy žili. Všetci boli veľmi zdvorilí, dávali nám rady, ako stimulovať jeho schopnosti, pretože práve prvé roky života sú najdôležitejšie.

Je tu však jedna vec, na ktorú si spomínam s nevôľou, neprestajné skúmanie Andreových výkonov, umiestňovanie výsledkov do tabuliek, neustále porovnávanie s normálnosťou. Keď sme potom od Andreu žiadali, aby ukázal, čo vedel urobiť, on jednoznačne odmietal spolupracovať. To len ja som vedela, aký je šikovný!

Nedávno som čítala jedno hodnotenie úspešnej školskej dochádzky: „Pre neho, ako pre všetkých ostatných chlapcov a dievčatá s Downovým syndrómom, ... takzvaná normálnosť je cieľ dosiahnuteľný postupnými krokmi“.

Normálnosť... keď sa dobre rozpamätám, ja som sa začala cítiť lepšie, keď som sa naučila prijímať Andreove odlišnosti. Keď som vyhrala ten vnútorný konflikt, roky mi vštepovaný, ktorý mi vnucoval neustálu snahu o normálnosť. Prijať odlišnosť neznamená zatvoriť sa doma a odovzdať sa osudu, naopak, znamená vyniesť na svetlo toto prijatie a umožniť spoznať a oceniť to čosi naviac, na čo normálni ľudia nie sú pripravení.

Ja mám pre svojho syna ciele veľmi vysoké, chcem mu poskytnúť všetky prostriedky, aby sa mohol dobre vyvíjať a aby bol čo najsamostatnejší a do spoločnosti integrovaný.

Ambiciózna? Mám ilúzie? Možno, ale nemám na výber, ináč by som sa cítila iba polovičná mama. Ja sama som sa rozbehla, snažila som sa prekonať samu seba, svoje hranice, predsudky a deň čo deň načúvam, aby som zistila, kam až Andrea môže prísť, aké sú jeho schopnosti a jeho hranice. Vždy vymyslím nové stratégie, o ktorých si myslím, že sú účinné, aby som z neho dostala to najlepšie a snažím sa pomáhať aj iným, aby aj oni so mnou šli radšej touto cestou. Nechcem ich nechať, aby vyvinuli veľkú námahu (často so slabými výsledkami) na to, aby ho priblížili k normálnosti.

Mám tu príklad. Išla som s Andreom na prehliadku do nemocnice kvôli športovej spôsobilosti. Elektrokardiogram dá zabrať: bolo treba vyjsť a zísť rýchlo schodíky. Lekár vysvetľuje, Andrea to veľmi pozorne urobí, ale je príliš pomalý. Lekár vysvetlí znova, ale Andrea to nie je schopný vykonať rýchlejšie. Vidím spýtavý pohľad doktora, žiada ma o pomoc. Navrhujem zmeniť stratégiu, skúsiť to skákaním na mieste, v tom je Andrea veľmi rýchly a rýchlo sa unaví, čo vlastne je aj naším vedľajším cieľom. Nemôžeme: mladý lekár má predpisy, ktoré musí dodržať. Skúša znížiť schodík. Nie som presvedčená, to nefunguje, len tak znížiť úroveň (tak trochu ako keď nás chcú presvedčiť, aby sme naše deti dali do triedy s tými najmenšími). Zdá sa mi, že strácame čas, hovorím, že vonku čaká plno ľudí... doktor ma upokojí, „to zvládneme“, povie „máme toľko času, koľko je treba“.

Andrea zopakuje cvik s rovnakou pomalosťou. „Schody nemá rád, má z nich strach“, vysvetľujem doktorovi, „zdá sa to čudné, ale vie sa korčuľovať, robí aj ťažké cviky, ktoré si vyžadujú rovnováhu, a preto sme tu, aby sme mu dali túto príležitosť“. Lekár ustúpi: tak poďme na skákanie. Dám sa do skákania v ambulancii, poriadne vysoko nohy a Andrea so mnou. Lekár nás povzbudzuje, hovorí mi, aby som neprestala... dve minúty skákania dajú zabrať! Na konci sme obidvaja unavení a spotení, ale dokázali sme to. Lekár mi spokojne ukazuje výsledky a zvolá: „Aké šťastie, že ste tu boli vy, siňora!“.

Vychádzame do preplnenej čakárne. Ten lekár netuší, čo pre mňa znamenalo, keď som ho počula povedať „máme toľko času, koľko je treba“ namiesto zvyčajného „nemáme čas“, ako sa žiaľ veľmi často stáva. U Andreu úspech veľmi závisí od prístupu, ale to musíme počúvať, rozmýšľať, niečo vymyslieť a na to treba trochu času. Toho času, ktorý ako keby nám stále chýbal. „Nemáme čas“, ešte som si na to nezvykla. Vždy, keď počujem túto vetu, akoby ma bodli do srdca. Ja som naučila čas, aby bol mojím spojencom.

Edi Cecchini, mama 15-ročného Andreu s DS, Pisa, Taliansko
Preklad z taliančiny Eva Kovárová

Zdroj: Slnečnica č. 3-4/2008