Príbeh jednej mamičky: Laura Snyder (USA, Philadelphia - Pennsylvania)
Rodičia ma vychovávali prísne. Doma sme mali presne nastavené limity a akosi sa očakávalo, že kamkoľvek prídeme, budeme sa správať vzorovo. Najcennejšiu lekciu, ktorú sme však dostali, nám dala mama. Bola to tá najláskavejšia žena, akú som kedy poznala. A stále je. Bola empatická a ku všetkým láskavá. V horúcich dňoch ochotne podala pohár vody rozhorúčeným deckám z okolia. Ak susedia potrebovali postrážiť dieťa, našlo sa u nás preň teplé miesto na spanie a rodinná pohostinnosť. Neváhala poskytnúť teplé jedlo a priateľstvo drogovo závislému, ktorý padol na úplné dno. Rada privítala mentálne postihnutého, aby si s nami pozrel film a zajedal ho s nami popcornom. Ku každému sa správala ako k starému priateľovi. Naučila nás byť láskavými a slušnými k iným ľuďom.
Toto som si so sebou odniesla aj do svojho života. Vždy vidím hlavne človeka, nevnímam rozdielnu rasu, náboženstvo, schopnosti alebo etnicitu. Jeden z mojich najlepších priateľov mal dospelého brata s Downovým syndrómom. Bol to môj kamarát. Veľa sme sa spolu smiali a žartovali. Vždy sa na mňa usmieval. Bol jednoduchý, ale dobrácky a bola s ním sranda. Vyberal pesničku po pesničke, aby sme spolu spievali. Prinášal radosť všade, kam prišiel.
Niekoľko mesiacov po tom, ako som sa vydala, som zistila, že som tehotná. Nebola som nadšená, skôr ma to vystrašilo. Nebola som ešte pripravená byť matkou. Moje tehotenstvo sa vyvíjalo dobre. Po jednom z vyšetrení nám povedali, že budeme mať chlapca. To ma veľmi nadchlo a ja som sa začala naozaj tešiť na to, že som mama!
Pri mojej najbližšej návšteve sa lekárka zmienila, že na srdiečku našla svetlú škvrnu. Povedala, že by to mohla byť pravdepodobne iba anomália, ale niekedy je to odchýlka typická pre Downov syndróm. Ultrazvuk prekonzultovala s ďalšími odborníkmi a uistila ma, že sa netreba ničoho báť.
V tom čase som mala 28 rokov, takže vzhľadom na môj vek a žiadne ďalšie anomálie pri screeningu boli presvedčení, že to je len náhoda. Pamätám si, že som jej vtedy povedala, že bez ohľadu na to, čo by bolo, bude dieťa milované. Bola som presvedčená, že Boh nám dá silu, ktorú potrebujeme, aby sme vychovali akéhokoľvek človiečika, ktorý k nám príde. O tomto rozhovore som potom už nepremýšľala.
Michael James Snyder sa narodil 28. marca 2015 po veľmi náročnom 18-hodinovom pôrode. Z ťažkého pôrodu bol taký opuchnutý, že črty tváre boli skreslené a ja som nevnímala žiadne rozdiely. Bola som vyčerpaná a k tomu sme boli takí vďační a šťastní, že je náš malý chlapček s nami. Nasledujúci deň prichádzala návšteva za návštevou. Bola som šťastná, keď som videla, koľko ľudí nás miluje a podporuje.
Keď prišla pediatrička, bola vážna a zamyslená. Dlho prezerala jeho oči, ruky, nohy a uši. Nakoniec zbalila všetky svoje veci a obrátila sa k nám s otázkou: „Vedeli ste, že má Downov syndróm?“ Bola som trochu šokovaná. Povedali sme jej: „Nie, nevšimli sme si to.“ Povedala len: „Dobre,“ a vyšla z miestnosti. Jej tón a jej vystupovanie boli také povýšenecké, že som okamžite pocítila strach, hnev a pocit viny.
To bolo ono. Presne tieto pocity. Pritom žiadne odporúčania, žiadne knihy ani brožúry, žiadne usmernenie, ako ďalej postupovať. Ja som bola mimo a len som vzlykala a vzlykala. Čo máme robiť ďalej? To musí byť moja chyba.
Začala som hľadať odpovede na Google a z odpovedí som bola len zmätená a nahnevaná. Nevedela som, čo ďalej. Prečo sú tu zrazu ľudia s rôznymi prístrojmi, aby röntgenovali, urobili ultrazvuk srdca a pečene a niekoľko ďalších testov? Niečo sa naozaj pokazilo a nikto mi nepovedal, čo sa deje.
Nasledujúce dni a týždne si pamätám len hmlisto. Plakala som každý deň. Pred ostatnými som sa tvárila hrdinsky, ale v skutočnosti som bola úplne stratená a bezmocná. K tomu rozkývané hormóny po tehotenstve... Diagnostikovali mi popôrodnú depresiu. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som sa z toho všetkého spamätala.
Veľmi sme ho milovali, ale mala som strach z neznámeho.
Nebola som smutná z toho, že mám dieťa s celoživotným postihnutím. Skôr ma vystrašilo, čo to znamená pre jeho a našu budúcnosť. Veľmi sme ho milovali, ale mala som strach z neznámeho.
Vyrastala som s priateľmi so zdravotným postihnutím a aj s Downovým syndrómom, preto skutočnosť, že máme dieťa so zdravotným postihnutím, nebol nikdy problém. Vystrašila ma myšlienka, že nebudeme schopní ho vychovávať tak, ako by potreboval. Cítila som sa absolútne nekompetentná.
Nakoniec som si založila účet na Instagrame, aby som všetko, čím žijeme, mohla zdieľať s rodinou a priateľmi. Začala som hľadať hlbšie informácie a aj rodiny, ako je tá naša. Zistila som, že deti sú šťastné, rodiny prosperujú a sú šťastné tiež. A to mi pomohlo vyliečiť srdce.
Vďaka sociálnym médiám som bola zrazu schopná podporovať a mentorovať veľa nových rodičov. A toto milujem. Je to mocný nástroj! Milujem interakcie, ktoré mám, a priateľstvá, ktoré som si vytvorila. Je to pre mňa „požehnaním“. Na tomto svete sú krásne duše a ja som sa s nimi stretla!
Na tomto svete sú krásne duše a ja som sa s nimi stretla!
Dnes môj život vyzerá inak ako pred 5 rokmi. Teraz máme tri krásne deti a dve bábätká v nebi. Eden má 3 a je to naša malá žabka. Je divoká, sladká a drzá, všetko v jenom malom krásnom dievčatku. Miluje svojho bubbu (bubby=chlapček) a snaží sa mu vždy pomáhať. Abigail je naše dúhové dieťa. Má 2 mesiace a je to miláčik. Rozsvieti sa zakaždým, keď je Mikey pri nej. Vytvorili si zvláštne puto.
Každý si zaslúži rešpekt. Každý si zaslúži byť rovnocenný. Nekategorizujme ostatných. Ďakujem mame, ktorá ma vychovala tak, aby som videla krásu všetkých a úžasnému malému chlapcovi, ktorý rozšíril moje srdce viac, ako som si kedy myslela. Máme naozaj úžasný život!
https://www.instagram.com/thesnyderclan/
https://www.facebook.com/thesnyderclan
Veronika Plesníková
