Daniel – utajený syn dramatika Arthura Millera

Obrázok používateľa admin

Po získaní Pulitzerovej ceny v roku 1949 bol Artur Miller viac ako iba dramatik - stal sa pre Američanov „hlasom svedomia“. Miller bol pravdepodobne najvplyvnejším americkým dramatikom 20. storočia. V Smrti obchodného cestujúceho s ikonickým zobrazením Willyho Lomana ukázal odvrátenú tvár amerického sna. Čarodejky zo Salemu boli zas podobenstvom metly McCarthyizmu a vyjadrovali silný odpor voči honu na komunistov, ktorého obeťou bol aj on sám. Bol odporcom vojny vo Vietname.

Po jeho smrti sa ale diali veci, ktoré priam nabádali divákov, aby sa pýtali, či mal sám Miller v skutočnom živote taký pevný charakter, ako hrdinovia, ktorých predstavil vo svojich hrách. Bolo to po tom, ako novinári objavili krátko po jeho smrti v roku 2005 jeho veľké tajomstvo.

Vo februári 1962 sa Miller oženil s rakúskou fotografkou Inge Morath. Bolo to už jeho tretie manželstvo. Rok predtým sa rozviedol s Marylin Monroe. Tretie manželstvo mu vydržalo nasledujúcich 40 rokov až do roku 2002, keď Inge zomrela.

Prvé z ich dvoch detí, Rebecca, sa narodilo v roku 1962. Ich druhé dieťa - syn Daniel sa narodil v novembri 1966. Keď im lekári oznámili, že Daniel má Downov syndróm, bol americký dramatik, ktorý bol v skutočnosti veľkým moralistom, konfrontovaný s hlbokou morálnou dilemou.

V 60. rokoch minulého storočia ešte stále veľa lekárov pre deti ako bol Daniel, odporúčalo umiestnenie v ústave. Ale Miller išiel do extrému. Nielen, že sa rozhodol ponechať Daniela v ústavnej starostlivosti štátu, ale aj úplne ho vymazať zo svojho života.

Neodvážil som sa ho ani dotknúť, aby som ho nakoniec nevzal domov a plakal som.

„Nedokázal som pochybovať o záveroch lekára,“ povedal Miller v rozhovore pre akýsi časopis v roku 1968. „Neodvážil som sa ho ani dotknúť, aby som ho nakoniec nevzal domov a plakal som.“ To bola jediná verejná zmienka o synovi.

Keď mal Daniel týždeň, bol umiestnený najprv v detskom domove v New Yorku. Potom v roku 1970 na Southbury Training School v Connecticute.

Daniel tam bol konfrontovaný s otrasnými podmienkami. Ústav bol vtedy preplnený. Žilo v ňom takmer 2 300 obyvateľov, vrátane detí, žijúcich v izbách s 30 až 40 lôžkami. Mnoho detí malo na sebe plienky, pretože na to, aby ich učili hygienickým návykom, nebolo dosť zamestnancov. Cez deň väčšinou nezmyselne pozerali televíziu. Najviac postihnuté deti ležali na podložkách na podlahe, niekedy zakryté iba plachtou. Na oddeleniach kričali, bili hlavy o stenu a vyzliekali si šaty.

Inge síce najprv s umiestnením Daniela do ústavu nesúhlasila, ale nakoniec cúvla. V ústave ho navštevovala často, každú nedeľu. A to čo tam videla, prirovnala k obrazu Hieronyma Boscha. Napriek prehováraniu, Miller ho nenavštívil nikdy a takmer o ňom nehovoril. Len rodina a zopár blízkych priateľov vedelo, že Daniel existuje. Dokonca ani vo svojej autobiografii Miller Daniela vôbec nespomína. Daniela nespomenuli ani v nekrológu na pohrebe Inge v roku 2002 a ani v roku 2005 na pohrebe Arthura Millera.

Prečo to bolo takto, nikto nevie. Niektorí sa domnievajú, to Miller robil preto, aby zachránil svoje manželstvo. Bál sa, že príde o manželkinu pozornosť. A chcel predísť zármutku a sklamaniu, z ktorého mal strach. Z detstva si totiž pamätal svoju utrápenú tetu, ktorej sa narodil chlapec s Downovým syndrómom.

Možno sa bál, že by starostlivosť o syna s DS zasiahla jeho kariéru. Možno v tom videl akúsi paralelu, keď ako manžel Marilyn Monroe sa o ňu často musel starať a fungovať ako jej opatrovateľ. Bál sa, že niečo podobné ho čaká aj s Danielom. Že mu Daniel prevráti život naruby.

Ku koncu života sa Daniela snažil aspoň hmotne zabezpečiť a zahrnul ho do svojej poslednej vôle, čím získal veľkorysú sumu (hovorí sa až o milióne dolárov).

Je ťažko pochopiteľné, že človek, ktorý vo svojich hrách často písal o vzťahu otcov a synov a o zodpovednosti otcov voči deťom, v reálnom živote zaujal úplne iný postoj. Akoby dramatik Miller a otec Miller boli úplne iné osoby.

Napriek podmienkam, v ktorých Daniel žil, niekoľko bývalých pracovníkov zo Southbury ho popisuje ako „veľmi priateľského šťastného chlapca“. Personál si ho veľmi obľúbil, pretože bol vždy pozitívny. Deborah Bowen, advokátka pre práva zdravotne postihnutých, po prvýkrát navštívila Daniela v Southbury okolo roku 1980: „Bol to jeden rozkošný, nadšený, šťastný a úžasný chalan...“ Daniel jej ukázal svoju izbu, ktorú zdieľal s 20 ďalšími ľuďmi a svoj šatník s niekoľkými kusmi oblečenia. Nemal vôbec nič. Jeho jediným majetkom bolo malé tranzistorové rádio so slúchadlami. „Bolo to niečo, čo mi ukázal snáď päť alebo desaťkrát. A bol taký hrdý, že to mal.“

Na začiatku 80. rokov sa Daniel zo Southbury dostal a presťahoval sa do spoločného domu s piatimi spolubývajúcimi a neskôr do bytu so spolubývajúcim prostredníctvom programu „podporovaného bývania“. Získal bankový účet a prácu v supermarkete. Dnes žije v pestúnskej rodine so starším párom v dome, v ktorom má byt len pre seba.

Aká škoda pre Arthura Millera, že nechcel vidieť, aký mimoriadny je jeho syn.

Má svoj okruh priateľov. Je aktívny v skupinách zameraných na podporu ľudí so zdravotným postihnutím. Ako hovorí Deborah Bowen, s ktorou sa stále stretáva: „Má svoj život, je aktívny a veľmi, veľmi milovaný. Aká škoda pre Arthura Millera, že nechcel vidieť, aký mimoriadny je jeho syn.“

Nikto nikdy nezverejnil Danielovu fotografiu, ale tí, čo ho poznajú, hovoria, že sa podobá na otca. Niektorí hovoria, že je to nos, iní že zlomyseľný záblesk v očiach, keď sa usmieva, ale najdôležitejšou črtou, ktorá ho jasne identifikuje ako syna Arthura Millera, je jeho vysoké čelo a identicky ustupujúca línia vlasov.

Veronika Plesníková