Som rodičom 17-ročného chlapca s Downovým syndrómom a rozhodla som sa napísať o našej skúsenosti s inklúziou na strednej škole. Mojim zámerom je poukázať na problémy, ktoré podľa môjho názoru stoja v ceste úspešnej inklúzii a svojou skúsenosťou pomôcť rodičom pri ich rozhodovaní sa, čo ďalej po ukončení základnej školy.
Našu rodinu ako aj konkrétnu školu nechávam v anonymite, pretože mojim cieľom nie je pátrať po spravodlivosti, ani očierňovať školu. Viem, že nie sme ojedinelý prípad, kedy inklúzia na strednej škole nevyšla. Myslím si, že dôvodov je viac. Budem ich uvádzať postupne.
1. Prečo sme sa rozhodli pre inklúziu
Ako je všeobecne známe o deťoch s Downovým syndrómom, najlepšie sa rozvíjajú a napredujú ak majú od koho "odkukávať". Preto sme sa snažili nášho syna už v materskej škole zaradiť do kolektívu bežných detí. Vďaka ústretovosti základnej školy v našej obci sa nám podarila aj inklúzia v škole. Syn robil veľké pokroky a počas celých deviatich rokov školskej dochádzky sme sa nestretli s neochotou pedagógov, či s vážnejšími problémami. Syn mal dôsledne vypracovaný IVP a pri sebe skvelú asistentku. Pre našu rodinu to bola fantastická pomoc, nemuseli sme riešiť dochádzanie do vzdialenejšej školy a všetky naše deti mohli navštevovať rovnakú školu. Tiež chcem oceniť a poďakovať škole, že vzdelávanie prebiehalo primárne v škole a domáca príprava nám nezabrala viac času ako je tomu pri našich deťoch bez zdravotného postihnutia. Syn si školu obľúbil a nadobudol pozitívny vzťah k vzdelávaniu.
Bolo pre nás prirodzené, že po takýchto skúsenostiach sme chceli v inkluzívnom vzdelávaní pokračovať aj na strednej škole. Tu už však veci tak hladko nešli.
Syn bol po ukončení 9. ročníka prijatý na strednú odbornú školu na trojročný učebný odbor - čašník. V zahraničí už takmer bežne stretnete v kaviarňach ľudí s postihnutím, ktorí toto povolanie s určitými obmedzeniami úspešne vykonávajú. Verili sme, že je možné aj na Slovensku sa v tomto odbore vyučiť. Možno by to trvalo viac rokov ako tri, možno by neukončil vzdelanie s výučným listom, ale myslím si, že veľa "čašníckych úkonov" by zvládol a tie by mohol neskôr využiť v prípadnom zamestnaní. Áno, patríme medzi ľudí, ktorí sú presvedčení, že veľa ľudí, ktorí dnes sedia doma na invalidných dôchodkoch, by mohlo priložiť ruku k dielu a aspoň na seba si niečo privyrobiť. Určite by ich to obohatilo a ich život by nadobudol nový rozmer. Aj pre nich je sebarealizácia dôležitá. Nedostanú, žiaľ, šancu. Naša spoločnosť ich odsunula a nechce sa o nich zaujímať. Ale naspäť k vzdelávaniu.
2. Aké problémy sme mali na strednej škole
Po nástupe do 1. ročníka si škola vyžiadala rediagnostiku - psychologické a špecialnopedagogické vyšetrenie. Toto by bolo na ďalší samostatný článok, ale budem sa radšej držať faktov a opomeniem perepúte, ktoré nás potrápili. K správe CŠPP sme sa dopracovali v novembri 2018. Syn sa od začiatku školského roka vzdelával spoločne s ostatnými žiakmi, s tým, že mal skrátené vyučovanie a posledné 2 vyučovacie hodiny nemusel absolvovať, avšak učivo si dobehnúť musel.
Asistent
Škola mu pridelila asistentku, ktorá bola v tom čase zamestnancom školy. Nebola, žiaľ, vyučená v odbore, ani neprejavovala o túto prácu záujem. Syna sprevádzala na vyučovaní, robila mu poznámky, ale nepracovala s ním. Tu sme narazili na prvý veľký problém. Asistent je v inkluzívnom vzdelávaní kľúčový. Keďže asistent nepoznal učivo a ani netušil, čo sa bude preberať na vyučovaní, ako s tým mohol pomáhať nášmu synovi? Takže prakticky toto vzdelávanie vyzeralo takto: Syn sedel na hodine, asistentka dávala pozor na výklad učiteľa a zapisovala synovi poznámky, no a učili sme sa všetko doma. Zakaždým som dostávala zo školy rovnaké informácie - syn nevedel, syn nestíhal, syn nerozumel.... oni s ním nevedia robiť a prečo vlastne do tej školy chodí. Asistentke som často vysvetľovala, ako to fugnovalo na základnej škole, dokonca som zorganizovala stretnutie s bývalou asistentkou, aby ju do tejto práce zasvätila. Nepomohlo. Keď nie je záujem, môžete vysvetľovať koľko chcete. Výmena asistenta neprichádzala do úvahy, pretože podľa slov riaditeľky, iného človeka na to nemá.
Asistent na praxi
Na stredných školách je zabehnuté duálne vzdelávanie, čo znamená, že žiaci majú týždeň školu a týždeň prax. Prax vykonávajú v bežných prevádzkach - reštauráciách. Kým v škole mal pri sebe asistenta, na praxi ho už nemal. Škola nám ho nevedela poskytnúť. Nepodarilo sa ho získať ani cez UPSVaR, čo je prirodzené, nešlo o pracovného asistenta, ale školského. Syn tak prax absolvoval v obmedzenom režime, aj to len vďaka ústretovosti majiteľa reštaurácie a jeho zamestnancov, ktorí mu počas praxe pomáhali.
Na tomto mieste by som chcela vysloviť poďakovanie riaditeľovi školstva vyššieho územného celku, ktorý nám prisľúbil vyriešiť tento problém s asistentom na praxi, ak by syn v štúdiu pokračoval. Dôvody, prečo nepokračujeme vyplynú z tohto článku.
IVP
Podľa odporúčaní CŠPP mal mať syn vypracovaný IVP. Do konca školského roka sa tak nestalo. Stále to isté dokolečka - pracujeme na tom, už to máme skoro hotové.... No a medzičasom sa to celé zamotalo s ISCED2.
Niekoľko slov k ISCED2
Na základnej škole prebieha vzdelávanie podľa vzdelávacích programov ISCED 1 (1. stupeň) a ISCED 2 (2. stupeň). Syn sa vzdelával podľa týchto vzdelávacích programov, ktoré mal redukované a zdokumentované v IVP. Znamená to, že všetky predmety absolvoval spoločne so spolužiakmi, len rozsah učiva mal redukovaný. Výnimkou bola matematika, kde postupoval podľa vzdelávacieho programu špeciálnej školy Variant A.
Na vysvedčení z 9. ročníka má v doložke uvedené, že bol vzdelávaný podľa IVP, ukončil ISCED 1 a 9-ročnú školskú dochádzku. Keďže matematiku neabsolvoval podľa vzdelávacieho programu ISCED 2, nemohol mať toto vzdelanie ukončené.
Pre mňa však ostáva otázne, či sa to týka aj ostatných predmetov, pri ktorých postupoval podľa redukovaného ISCED 2? Viacerí odborníci sa vyjadrili rôzne a myslím, že v tom väčšina nemá jasno. Sedliacky rozum mi hovorí, že by malo postačovať dokončiť ISCED 2 z matematiky. Ako presne to však je definované v legislatíve a či to tam vôbec je, to by mohlo byť ujasnené niekým, kto tomu naozaj rozumie. Aj keď nám je to už jedno, ale kvôli ostatným by to nebolo na škodu uviesť na pravú mieru.
Stredná škola, ktorú náš syn navštevoval, umožňuje žiakom dokončiť si ISCED 2 absolvovaním kurzu. Zaradenie do tohto kurzu bolo škole písomne oznámené aj v odporúčaní CŠPP (inak podľa platnej legislatívy nemôže pokračovať v štúdiu na trojročnom odbore). Avšak ani táto záležitosť nenašla u pani riaditeľky prioritu. Takmer do konca školského roka sme boli odsúvaní a uisťovaní, že ide len o formalitu. Nakoniec bol do kurzu zaradený, no stihol absolvovať len zopár hodín z niekoľkých predmetov. Formalita sa nakoniec nekonala a syn bol písomne pozvaný na komisionálne preskúšanie zo všetkých predmetov ZŠ! Aj toto bolo zo začiatku školou verbálne prezentované ako formalita a dostali sme prísľub, že bude skúšaný len v obmedzenom rozsahu. Naozaj celé dlhé letné prázdniny sme sa so synom učili, pretože tie témy, ktoré nám boli zadané, mu boli známe zo základnej školy a vnímali sme to tak, že stačí vedomosti oprášiť. Nestačilo to. Otázka pri skúšaní zaskočila aj nás, rodičov. Prípravu na skúšanie sme robili podľa zošitov ZŠ, keďže kurz absolvovaný nemal a vôbec sme nemali podklady, čo má vlastne vedieť. Pod okruhom tém, ktoré sme mali k dispozícii, sa toho dalo predstaviť a učiť veľa. Vnímali sme to ako zámer školy, dokázať nám, že náš syn tam nepatrí. Bol v absolútnej nevýhode voči žiakom bez postihnutia, ktorí ten kurz absolvovali a mohli sa pripraviť. Syn sa učí rád, ale to, čo s ním nikto neprebral, nemá odkiaľ vedieť.
Tak teda komisionálne skúšky na získanie ISCED 2 nezvládol, stopli ho hneď pri prvom predmete. Za zmienku však stojí, že počas tých niekoľkých hodín na kurze stihol byť preskúšaný z anglického jazyka s výslednou známkou 2.
3. Prečo sme zo školy odišli
Už pred skúškami som vedela, že pokiaľ škola nevytvorí podmienky, ktoré syn nevyhnutne k štúdiu na bežnej škole potrebuje, nemá zmysel, aby na tej škole pokračoval. Vedeli sme, a vedela to aj pani riaditeľka, že neexistuje paragraf, na základe ktorého by nášho syna zo školy vylúčila. Hoci sa nám to snažila celý rok rôzne podsúvať, ako na ňu tlačia "zhora", že tam také dieťa študovať nemôže, aké jej hrozia problémy s inšpekciou a rôzne podobné nezmysly... no... chápem, že mnohým rodičom by toto stačilo na to, aby dieťa vzali preč. Otvorene nás o to však nikdy nepožiadala (až cez prázdniny pred začiatkom druhého ročníka), stále nám tvrdila, ako nám chce pomôcť (nič však preto nespravila, okrem toho, že syna vzala do školy). Ja som jej v tomto verila a do poslednej chvíle som dúfala, že sa inklúzia podarí. Že škola len potrebuje čas, že je to pre nich všetko nové. Ponúkala som viackrát pomoc, diskusiu s učiteľmi, diskusiu s odborníkmi na inkluzívne vzdelávanie.... nebol záujem. Dôvodom bola vyťaženosť pani riaditeľky a zrejme aj celého pedagogického zboru. Neviem, nesedela som v jej stoličke, ani som na strednej škole neučila, preto mi neprináleží to hodnotiť. Možno je naozaj tak nastavený systém, že nikto nemá čas zaoberať sa takýmito špecifickými prípadmi. Neviem, či sa vôbec môžeme hnevať na školu, pretože ich dôvody nevytvorenia inkluzívnych podmienok môžu byť objektívne. Neviem to posúdiť.
Preto by som chcela apelovať na tých, ktorí majú prehľad o fungovaní stredných škôl. Ak na základnej škole môžu vytvoriť IVP a môžu mať individuálny prístup, prečo to nejde aj na strednej škole? Prijať dieťa na školu nestačí. Ani prítomnosť asistenta nestačí. Ako sme mali možnosť zažiť, nie je asistent ako asistent.
Jednou z vecí, nad ktorými sa po tom roku taktiež zamýšam, je aj vhodnosť prostredia stredných odborných učilíšť pre naše deti. Kým na základnej škole sa stretnú deti veľmi rôznorodých skupín, na stredných školách je už výber žiakov silno diferencovaný. Škola, kam chodil náš syn, vyvolávala vo mne zmiešané pocity. Kazdé ráno pred školou postávalo plno tínedžerov, ktorí fajčili a popíjali energetické nápoje, človek musel dávať pozor, aby nestúpil do nejakého pľuvanca na chodníku. Naozaj nám to bolo dosť nepríjemné. Aj toto je vizitka školy. Neviem, či chcem, aby toto náš syn odkukával, ako som spomenula na začiatku článku naše dôvody pre inklúziu (našťastie toľko rozumu má, že si to nechal vysvetliť ako nevhodné správanie). Ďalšou vecou je napríklad aj to, že títo tínedžeri málokedy javia záujem o vzdelanie. Atmosféra v škole je úplne iná ako tomu bolo v základnej škole. Síce som sa nestretla so šikanou ani s inými problémami u spolužiakov, skôr naopak, mala som pocit, že je tam syn prijímaný alebo že mu dokonca pomáhajú. To do mňa vlievalo nádej, že to bude dobré. Ale asi to bolo skôr moje vnútorné želanie, ako som sa neskôr dozvedela. Spolužiaci ho pozdravili, nijak mu neubližovali, ale tam to aj končilo, viacmenej si ho nevšímali. Za celý školský rok nebol na jedinej mimoškolskej akcii, a to ich tam majú požehnane.
Hoci som presvedčená o prospešnosti inkluzívneho vzdelávania nielen pre syna, ale aj pre celú spoločnosť, tak sa znovu sama seba pýtam. Je táto škola pre neho najlepšia? Asistentovi na ňom nezáleží, učitelia s ním nevedia pracovať, spolužiakom je ukradnutý. Pre mňa je to jednoznačne záver, že bude lepšie odísť. Aj keď sme mohli ostať a pokračovať v druhom ročníku. Podmienky by boli rovnaké, takže ďakujeme.
Pôjdeme tam, kde bude PRIJÍMANÝ taký aký je.
Verím, že tento článok pomôže definovať prekážky inkluzívneho vzdelávania na stredných školách a nebude médiami odznievať, ako inklúzia nefunguje a že je našim deťom lepšie separátne v špeciálnych školách. Náš prípad nemá byť dôkazom, že sa inklúzia nedá robiť, ale má poukázať na chyby a nedostatky v školskom systéme. 13 rokov je dieťa vzdelávané spoločne s ostatnými, potom, keď sa má vyučiť a zamerať na nejaké povolanie, ktoré by ho mohlo živiť, tak ho oddelíme do špeciálky a následne očakávame, že ho v zamestnaní opäť začleníme? Nie je to divné?
Želám všetkým rodičom veľa šťastia a ak nastúpite na cestu inklúzie, tak len s tými správnymi ľuďmi. Dnes sme na nich totiž odkázaní. Ďakujem za každého jedného z nich!
rodič