Oba tieto spôsoby považujem za správne. Majú v sebe pozitívny náboj a napovedajú o tom, že človek, ktorému sú vlastné, je s veľkou pravdepodobnosťou príjemným spoločníkom, partnerom, diskutujúcim. Skrátka protistranou, s ktorou sa dá jednať.
No vnímam aj jemne odlišný náboj týchto pojmov. Nie som jazykovedec, neviem ho presne definovať, ale cítim ho.
Stretla som sa s maminou mladej slečny na vozíčku. Slečna je pred vážnym rozhodnutím. Ako deviatačka na Základnej škole si práve teraz vyberá Strednú školu, na ktorej bude vo svojom štúdiu pokračovať. Rozhoduje sa medzi Gymnáziom a Obchodnou akadémiou. Výsledky na to má, chuť je, ale....
Tá diagnóza, ten vozíček... Rodičia, ktorí majú doma dieťa so zdravotným postihnutím a teda aj so špeciálnymi potrebami, vedia kam mierim. Ide o to, že takéto dieťa, alebo jeho rodič, si u nás nemôže vyberať školu podľa seba. Podľa vlastných preferencií, či už z hľadiska záujmu, alebo výhodnej polohy, alebo akýchkoľvek iných. Česť výnimkám, no spravidla je to tak, že dieťa nastúpi na takú školu, kam sú ochotní ho prijať. Nie, nechcem znevažovať, aj to je veľké plus. Navštevovať školu, škôlku, či iné zariadenie, kde vám nekladú polená pod nohy, a kde vás možno aj radi vidia a vychádzajú v ústrety, už to je výhra. Ale stále to nie je tak, že by mohol daný človek navštevovať školu, po ktorej túži. Vzdelávať sa v oblasti, ktorá ho baví. Je veľmi veľa faktorov, ktoré musia „zapadnúť“, aby vôbec mohol do danej školy, škôlky, CVČ, ZUŠ-ky, či inde nastúpiť. Jedným slovom ide o bezbariérovosť. Avšak nielen o bezbariérovosť, ktorá umožní fyzický vstup do budovy. Ide o bezbariérovosť ako takú, v plnom svojom zmysle. A tá je u nás na Slovensku veľmi vzácna.
Aby bola škola bezbariérová v celej svojej podstate, nevyhnutnosťou je ľudskosť. Ľudskosť zo strany zriaďovateľa školy, vedenia školy, ľudskosť zo strany učiteľov a samozrejme spolužiakov. Tých si nikto nevyberá, tých človek dostane, musí sa s nimi nejako vysporiadať a je aj na ňom samotnom, ako to zvládne, ako zapadne. Ale od učiteľov, vedenia školy, či zriaďovateľa tú ľudskosť akosi očakávame. Veď robia s ľuďmi, s deťmi, s mládežou a práve oni majú významný podiel na tom, ako sa naše deti uchytia, ako budú napredovať, aký smer si ďalej v živote vyberú.
Mamina mladej slečny na vozíčku ide práve teraz zisťovať, ktorá škola v ich okolí by bola ochotná prijať jej dcéru. Samozrejme, ak spraví dobre prijímačky. Ja som jej radila, aby do toho nešla „cez zákony“ alebo nasilu, pretože táto cesta nie je dobrá. Dieťa sa na školu možno aj na základe zákonov dostane, ale ak tam nie je chcené, je to veľmi cítiť a to nie je dobré pre nikoho. Mamina mi na moju radu zareagovala: Samozrejme, to v žiadnom prípade! Vždy sme išli všade s pokorou a tak pôjdeme aj teraz a budeme dúfať, že niekde to vyjde.
Krásna reakcia. Ale správna? Áno s pokorou, tak chodíme my, rodičia detí so zdravotným postihnutím jednať za nich, za ich práva. A sme vďační, ak reakcia na druhej strane je pozitívna. Nekonečne vďační. Ale je to správne? Nenabádam na prehnanú asertivitu, striktnosť, alebo niekedy až hnev, s ktorým sa veci tiež zvyknú riešiť. Ale pokora sa mi tiež nezdá byť na mieste. Pokora dáva priestor pre prevahu na druhej strane. Skôr si myslím, že by stačila obyčajná slušnosť. Mala by stačiť. No to by na druhej strane musela byť tá ľudskosť, o ktorej som písala.
Mladej slečne, jej mamine, ale aj nám všetkým držím palce, aby tých ľudí, ktorým je ľudskosť vlastná, bolo stále viac. A keď sa k ľudskosti pridá aj odvaha, je to tá správna kombinácia na búranie bariér a človek dostane šancu. A o to ide.