Čriepky dôkazov z dávnej histórie

Obrázok používateľa admin

Existovali ľudia s Downovým syndrómom aj v dávnych historických dobách? Zdá sa, že áno, súdiac podľa ojedinelých, ale zjavných nálezov.

Najčerstvejšia správa hovorí o náleze kostry malého dieťaťa na východe Francúzska, pochovaného asi pred 1500 rokmi. Archeológovia to tvrdia na základe charakteristických znakov na kostre. To, že dieťa bolo pochované rovnakým štýlom ako iné pozostatky ľudí na tom istom mieste, podľa časti vedcov poukazuje na fakt, že v tej dobe bolo dieťa s Downovým syndrómom brané ako každé iné dieťa, t.j. bez stigiem. Iní vedci považujú tento argument za nedostatočný.

Olmécka kultúra Strednej Ameriky v časoch cca 1100 r. pred n.l. mala vo všeobecnej úcte „jaguárie deti“. Tieto uctievali a vytvárali ich sochy a sošky. Črty tváre a fyzický popis, ktoré vidíte na fotografiách týchto diel sa zhoduje s charakteristickými črtami Downovho syndrómu. A ako hovorí prieskum z roku 1974, zhoduje sa aj ich správanie a schopnosti.

Iným z toho mála najstarších dôkazov o Downovom syndróme je terakotová busta chlapca z toltéckej kultúry v Mexiku, ktorá vznikla približne v roku 500 n.l..

V 16. storočí taliansky maliar Andrea Mantegna namaľoval až tri obrazy sakrálneho charakteru, kde namaľované dieťa (Ježiš) má výrazné črty charakteristické pre Downov syndróm. Sú to: „Madonna a jej dieťa“ (angl. názov: „Madonna and Child“), „Panna a dieťa“ (angl.: „Virgin and Child“), oba vznikli cca v r. 1460 a „Panna a dieťa so svätými“ (angl.: „Virgin and Child with Saints“,  r.1455). V písomnostiach o živote maliara bolo jeho dieťa označované za „choré“.

Na obraze Pietera Porbusa, flámskeho majstra, „Premena“ (a.n.: „Transfiguration“, rok 1575) vidíme rodinu slávneho belgického mineralóga, vedca a fyzika z doby Rudolfa II., Anselmusa de Boodt. Na pravej časti diela medzi ženami rodiny je jeho sestra, ktorá má črty Downovho syndrómu.

Naivný obraz z Flámska „Klaňanie sa Ježiškovi“ (angl.: „Adoration of the Christ child“, autor neznámy, vznik asi r. 1515) je ďalší pravdepodobný dôkaz. Nájdete na ňom dve postavy vykazujúce charakteristické znaky človeka s Downovým syndrómom.

Či sú tieto artefakty dôkazom o historickej existencii ľudí s Downovým syndrómom, sa stále nedá povedať na sto percent. Ale ak áno, je zjavné, že ich život bol súčasťou bežného života vtedajších komunít a boli prijímaní ako ostatní ľudia okolo nich. Dnes sa paradoxne opätovne musíme snažiť, aby boli ľudia s Downovým syndrómom akceptovaní a mali vytvorené podmienky pre dôstojný a plnohodnotný život.

Dandy Divílková

Zdroj: Slnečnica č. 2/2014