Dá sa skĺbiť starostlivosť o dieťa s postihnutím so zamestnaním? Myslíte si, že narodenie dieťaťa s Downovým syndrómom vás pohltí natoľko, že si už prácu nenájdete? Opýtali sme sa niekoľkých mamičiek, ktoré vychovávajú dieťa s DS a predsa pracujú. Tu sú ich príbehy.
(Majka, syn Marek – 22 rokov)
Maturovala som už s bábätkom v brušku. Marek sa mi narodil krátko po nástupe na univerzitu. Netušila som, že budú komplikácie, tak som napriek môjmu tehotenstvu mienila pokračovať v štúdiu ďalej, ale aspoň som prestúpila na diaľkovú formu. Mala som 18. Po pôrode a pridružených zdravotných komplikáciách (zistená základná diagnóza DS, operácia srdiečka, dlhotrvajúca žltačka) som sa rozhodla štúdium na 1 rok prerušiť.
Vnímala som, že okolie bralo moje rozhodnutie skôr skepticky, neverili veľmi tomu, že sa raz do školy vrátim a že doštudujem. Po roku som však nastúpila na Ekonomickú univerzitu odznovu, a vďaka podpore a pomoci rodiny som úspešne doštudovala.
Všetky rozhodnutia ohľadne Marekovho napredovania a fungovania som prispôsobovala tomu, aby sme mohli fungovať ako bežná rodina a aby nás jeho diagnóza nijako neobmedzovala. Snažila som sa ho odmalička viesť k čo najväčšej samostatnosti a vyplatilo sa.
Po skončení vysokej školy som sa zamestnala najskôr v rodinnej firme, čo mi pomohlo získať potrebnú prax a skúsenosti a neskôr, už ako mama troch detí, som sa zamestnala cez inzerát na profesia.sk v banke. Tam robím s malou prestávkou (kvôli štvrtému dieťaťu) dodnes, je to už 10 rokov. Práca ma baví, robím presne to, čo som na VŠ študovala. Kvôli najmladšiemu synovi (2,5 roka) aktuálne a zároveň po prvý raz v živote pracujem na skrátený úväzok (6-hodinový), čo mi maximálne vyhovuje.
Marekov DS nám po stránke pracovného uplatnenia situáciu v rodine nijako neskomplikoval. Ba čo viac, dnes sa aj on 22-ročný mladý muž pomaly zaúča a zaraďuje do pracovného procesu – stará sa o zvieratá v MINI ZOO, čo považujem za splnenie nielen môjho, ale hlavne jeho sna.
(Dandy, syn Adrián – 15 rokov)
V Trenčíne je našťastie materská škôlka s integráciou. Tak sme so synom do nej nastúpili v 4. roku jeho života. Najskôr sme sa zaúčali pol roka na 2 hodiny, neskôr sme už ostávali na 4 hodiny vrátane obeda. Ďalší rok sme začali rovno 4 hodinami, a následne po mesiaci už ostal na celodenný pobyt, a už sám. A ja som sa mohla vrátiť do svojej práce na 4-hodinový úväzok, čo bola výhoda. Stíhala som do práce a z práce, nakúpiť, vyriešiť nutné a ísť pre neho.
Pri hľadaní školy som musela zohľadniť všetky naše možnosti. Ako samoživiteľke mi neprichádzala do úvahy integrácia v bežnej škole (priveľa stresu a prekážok) a ani vychýrená skvelá internátna špeciálna škola v neďalekom mestečku (hoci by ho možno naučili učivo, ale nebol by s nami doma), a tak som zvolila špeciálku u nás, v TN. Rovno šiel na 4-hodinový pobyt v škole a po mesiaci, keďže dobre znášal kolektív a všetko okolo, ostával už aj v družine a vtedy som si mohla predĺžiť úväzok na 6 hodín. A hoci od nasledujúceho roka som sa vrátila na 8,5 hodiny, logistika školy a práce sa mi nedala zvládať časovo, tak ďalší školský rok som musela ísť na 7,5-hodinový úväzok.
Musím podotknúť že mi veľmi pomohli pri tom všetkom dve veci: že som dostala auto na syna od štátu ako kompenzačnú pomôcku a moje zamestnanie, kde mi zamestnávateľ zakaždým umožnil úpravu pracovnej doby podľa mojich potrieb a taktiež presun tých X pracovných hodín, ktoré som potrebovala na riešenie vecí so synom a odpracovávala som ich v náhradnom čase.
(Daša, syn Peter – 15 rokov)
Keď som prvýkrát otehotnela, mala som perspektívnu prácu na centrále v banke. Moje plány boli také klasické, vybaviť materskú dovolenku asi tak s dvoma deťmi a potom pekne naspäť do zamestnania. Keď mi však oznámili diagnózu syna, bola som presvedčená, že moja pracovná kariéra skončila. Predstavovala som si, ako sa budem do konca života starať o dieťa s postihnutím, obetovať sa a žiť len pre neho a jeho potreby.
Našťastie scénar nakoniec nebol taký pochmúrny. Po prvom synovi prišiel čoskoro druhý a onedlho aj dcéra. Ešte počas rodičovskej dovolenky, keď mala najmladšia 1.5 roka som dostala ponuku pracovať pre jeden úspešný slovenský časopis ako webeditorka. Išlo o prácu z domu na čiastočný úväzok a tak som to prijala. Pýtate sa, ako sa takáto práca hľadá? Nuž, ona si našla mňa, pretože som bola aktívnou mamičkou na rôznych fórach a veľmi ma téma rodičovstva zaujímala. A práve vďaka môjmu príspevku o narodení dieťaťa s DS si ma všimli v redakcii. Takže môjmu synovi vďačím za pracovnú ponuku (pre mňa veľmi lukratívnu), ktorá prišla mne – mamičke s troma malými deťmi… a ktorá určila ďalší smer v mojom pracovnom zameraní. Skúsenosť s prácou webeditorky a čiastočne aj redaktorky časopisu ma vrátila do pracovného procesu. Neskôr som sa zamestnala na čiastočný úväzok na miestnom obecnom úrade, kde som pokračovala ako webeditorka obecnej stránky. Popritom som sa venovala písaniu rôznych článkov.
Na plný úväzok som sa síce nikdy nezamestnala, pretože som nemala kam „odložiť“ deti a ani som nechcela, ale bola som veľmi spokojná, ako sa mi podarilo skĺbiť prácu s rodinným životom. Aj keď sa kariéra nekonala, vôbec ma to netrápi, pretože moje hodnoty sa trochu preusporiadali keď som sa stala mamou. Mám to šťastie, že nás manželova práca uživí.
Pred niekoľkými rokmi sme sa s manželom rozhodli založiť firmu. Takže v súčasnosti som pánom svojho času, venujem sa výrobe zdravých (raw) potravín a snívam o tom, že keď náš syn s DS dosiahne dospelosť, nájde uplatnenie v našej rodinnej reštaurácii., ktorú sa snažíme vybudovať.
Ste aj vy pracujúcou mamičkou a chcete sa o svoj príbeh podeliť s ostatnými? Napíšte nám. Vaše príspevky posielajte mailom na slnecnica@downovsyndrom.sk alebo ich napíšte priamo do komentára pod článkom. V najbližšom vydaní Slnečnice sa budeme venovať aj tejto téme.