Ráno vstať, ísť do školy/práce, večer prísť domov, čosi rýchlo porobiť, zapnúť telku... a nič. Takto počkať na víkend, a potom zájsť dakde na didžinu, poriadne sa opiť, "zabaviť"... a nič. V pondelok zase od začiatku: Ráno vstať, ísť do školy/práce... To je život?
Čo pre Teba znamená ŽIŤ?
Skutočne len každovíkendová zábava na diskotéke (a najlepšie, keď si na druhý deň nič nepamätáš)? A k tomu ešte cez týždeň nejaké tie "zábavy" na internáte, po škole v bare... a, samozrejme, bez ALKA to nie je ono?
Skutočne mám pocit, že tomu tak je.
Stačí, keď zapnem Facebook a zbadám statusy typu: "Konečne piatok... Ide sa žiiiť...Zas sa rozbijeme!" A na druhý deň: "To zas bolo... fúha... ale ma bolí hlava... no neva...teším sa na ďalšie..."
No poviem vám, pre mňa to nie je. Žiaden zmysel v tom nevidím. Ja hľadám zmysel života inde. A učím sa to od môjho brata. Má Downov syndróm... a napriek tomuto postihnutiu si myslím, že svoj život žije plnohodnotnejšie než mnohí iní.
A čo sa od neho snažím "odkukať"?
1. TEŠIŤ SA Z MALIČKOSTÍ KAŽDÉHO DŇA - je až nepochopiteľné, ako sa dokáže tešiť z hocičoho, čo ja považujem za "bežnú vec". Napr.:
- keď ho na ulici niekto pozdraví - dokáže sa z toho tešiť celý deň
- keď príde niekto na návštevu - je to neskrývaná radosť a záujem o toho druhého
- keď ho niekto pozve na návštevu, na kávu, či na výlet - to tomu NIEKOMU nikdy nezabudne
- keď má tú česť miništrovať pri sv. omši a zazvoniť počas pozdvihovania - to sa zakaždým teší znovu a akoby to bolo prvýkrát, čo niečo také zažil
- keď ho niekto pochváli, usmeje sa naňho...
2. BYŤ VĎAČNÝ ZA TO, ČO MÁM - je nádherné vidieť, že v dnešnej dobe sa dá fungovať aj napr. bez mobilu (čo je pre mnohých vec nepredstaviteľná).
My už sme príliš pohodlní. Keď chcem niekoho niekam pozvať alebo sa niečo spýtať, len naťukám SMS alebo vytočím číslo či pošlem mail (aj keď je to sused, čo býva oproti). Náš Mirko sa radšej prejde a dotyčného človeka navštívi. Keď som sa ho minule spýtala, či nestačilo len zodvihnúť telefón a vybaviť to telefonicky, odpovedal mi: "A načo? Aspoň sme sa stretli a porozprávali. A ukázal mi, čo má nové..."
Niekedy rozmýšľam, či je Downov syndróm skutočne postihnutie. A myslím si, že nie. Podľa mňa je to DAR. Dar byť naveky dieťaťom... úprimným, nevinným, bezprostredným, spontánnym.
Nepočítajme svoj život podľa toho, koľkokrát sme sa "rozbili" s priateľmi. Veď život nie je o počte nádychov, ale o chvíľach, ktoré nám dych berú - o chvíľach úžasu, radosti (tej pravej, ktorú si pamätáme aj na druhý deň).
MEDZI PRVÝM NÁDYCHOM A POSLEDNÝM VÝDYCHOM JE JEDEN KRÁSNY OKAMIH: ŽIVOT. Tak ho nezabudnime žiť...
Eva Cíbiková
Zdroj: http://evacibikova.blog.sme.sk