Naše mesto a jeho okolie nám dáva neskutočne veľa možností na vyžitie. Samozrejme záleží od zdatnosti jedincov, čo kto zvládne, na čo si trúfa. Ja, mama, som sa po rokoch začala opäť sánkovať. S bobovaním som prakticky začala až teraz, pretože v detstve sme boli odkázaní len na drevené sane. Nieže by to bol môj sen, spúšťať sa dole kopcom v takom nízkom sede, ale ak chcete zachovať život, prinajmenšom zdravie svojho potomka, tak sa jednoducho musíte posadiť do tej umelej hmoty spolu s ním, inak nikto neručí za smer jazdy, ani za pristátie na vopred určenom mieste.
Sánkovačka bola na kopci zvanom Kalvária, kde sme sa vybrali spolu s deťmi a ich mamami. Kopec veru súci aj na spomienku tých svätých, kým naň vyleziete. Za pomoci maminiek sme sa dopracovali aj s mojim päťročným nákladom až na samý vrchol. To bol zážitok! Všimol si to aj Juraj a začal mi ukazovať, že na oblohe niečo letí. Myslel tým oblaky, ktoré ho doteraz ešte nikdy nezaujímali, ale zrejme ostal tiež uchvátený tým krásnym pohľadom na celé mesto, ktoré nám ležalo ako na dlani. Zaujala ho tá perspektíva, ten nový pohľad na svet, ktorý doposiaľ nevnímal. Downov syndróm spomalil jeho vývoj, a tak všetko prežívame neskôr, ale s o to väčšou radosťou.
Veľmi ma potešilo, že si tiež dokázal uvedomiť tú inakosť, hĺbku a diaľku, ktorú mal pred sebou, keď zdvihol hlavu a zadíval sa. Pod nohami nám vŕzgal sneh, poobedné slniečko nás hrialo a robilo nám príjemnú náladu. Zdolaný kopec prispel k pocitu šťastia a radosti.
V tom na vrchole kopca spomedzi detí vyšiel ako zjavenie (žeby to súviselo s tým názvom Kalvária?) chlap, ktorý sa už na pohľad odlišoval od nás ostatných zababušených. Bol totiž len v krátkych nohaviciach, v tričku s krátkym rukávom a na nohách, predstavte si, mal síce topánky, ale vôbec žiadne ponožky. Hlavu ma prikrytú letným klobúkom, asi aby sa nepovedalo.
Deti zvedavé až húkali od prekvapenia a tie staršie sa osmelili opýtať záhadného pána, prečo nemá vetrovku. Jurko rozpráva len tak dvojslovne, a tak sa ani neunúval s formulovaním slov do vety a rovno si ho rukami ohmatal, pochytal holé nohy a ruky, a tak pokyvkal hlavou, že ok. Ujo sa mu páčil. Asi si spomenul na ľadových medveďov, ktorých sme nedávno stretli pri jazere. Tam sa totižto Juraj začal vyzliekať, že sa pridá a až na moju radu, nech najskôr vyskúša teplotu tela tých medveďov, pristál na to, že sa veru radšej oblečie, lebo boli naozaj ľadoví.
Ale teraz to bolo iné, toto veru nebol ľadový medveď. A tak začalo priateľstvo. Vymenil ujovi svoju čiapku za jeho slamenný klobúk a s blaženým úsmevom sa k nemu túlil a skúšal ten klobúk z jeho hlavy na svoju hádam aj pätnásťkrát za sebou. Potom uja chytil za ruku a vybral sa s ním dolu tým veľkým sánkarským kopcom. Vôbec ho netrápilo, akú mi to dalo námahu dostať ho na bobách až tu na vrch, aby sme sa mohli spolu spustiť ako všetky deti.
Neostávalo mi iné, len ho nechať s tým cudzincom a dole sa zviesť sama. To bola jazdááá!
O chvíľu boli za mnou. Sadli si na lavičky k drevenému stolu na tejto krásnej vyhliadke, Jurko si nalieval čajík z termosky a častoval aj usmievajúceho sa cudzinca. Keď bol čajík vypitý, z veľkej časti si odpili aj otepľovačky, Juraj sa zodvihol a pobral sa ďalej dole kopcom smerom domov. Išli sme v čiapkach, vo vetrovkách, vo vysokých čižmách a teplých rukaviciach. Takto nám veru bolo teplo. To bola vlastne aj ujova odpoveď na otázku detí: „Som takto, lebo takto mi je teplo.“
Eva Kontúrová