Hipoterapia (liečba pomocou koňa) je v širšom zmysle slova rehabilitačná metóda, ktorá využíva komplexné pôsobenie koňa na človeka. Je jednou z najpoužívanejších metód animoterapie a u nás relatívne dostupných. Pomáha pri liečení rôznych fyzických, duševných i mentálnych ochorení, rozvíja osobnosť po psychickej, fyzickej, emocionálnej a sociálnej stránke. Je to terapia zameraná na prítomnosť a jedinečnosť klienta. Ten má z nej najvyšší osoh vtedy, keď celý tím zúčastnených spolupracuje.
Hipoterapeutický tím tvorí terapeut, kôň a väčšinou ešte aj asistent. Hipoterapeutom môže byť (podľa zamerania terapie) najčastejšie rehabilitačný pracovník, špeciálny pedagóg či psychológ. Jeho vzdelávanie sa nekončí vysokou školou, je celoživotné, priebežne si musí dopĺňať vedomosti, ktoré nutne potrebuje vo svojej praxi. Asistent je človek, ktorý je v ideálnom prípade aj hipológom, vodí koňa a pomáha s klientom. Kôň, jeho výber a následný výcvik na túto terapiu je náročný a trvá (po základnom výcviku) viac než rok a takisto sa nikdy nekončí. Tým, že na terapiu prichádzajú v určitých intervaloch stále noví klienti, je to práca, ktorá je výzvou pre terapeuta, asistenta, koňa i toho, čo ho trénuje. Je to práca náročná psychicky aj fyzicky.
Hipoterapia sa podľa zamerania delí na tri základné zložky:
- hiporehabilitáciu,
- pedagogicko-psychologické jazdenie (PPJ),
- športové jazdenie postihnutých.
Spája oblasť medicíny, psychológie, pedagogiky a športu.
Hiporehabilitácia ako komplexná rehabilitačná metóda vychádza z neurofyziologických základov. Klient je polohovaný, sedí, stojí s pomocou terapeuta na koni (asistovaný sed, stoj), sám alebo s dopomocou cvičí na koni v rôznych polohách (štvornožka, kľak, priečny ľah, sed, stoj…). Pri hipoterapii sa najviac využíva krok koňa. Za jednu minútu v kroku pôsobí na klienta 110 pohybových impulzov v troch smeroch (hore a dole, dopredu a dozadu, doľava a doprava). Okrem trojdimenzionálneho rytmického pohybu ovplyvňuje teplo koňa uvoľnenie svalov, prehĺbené dýchanie, celkové uvoľnenie, stimuláciou určitých bodov pôsobí kôň na nervovú sústavu podobne ako Vojtova metóda, harmonizujú sa naše čakry, zlepšuje sa sústredenie, pozornosť... A toto všetko sa deje súčasne a nebolestivo.
Pri športovom jazdení klient s handicapom už aktívne ovláda koňa. Športové jazdenie je väčšinou nadstavbou hiporehabilitácie alebo pedagogicko-psychologického jazdenia. Udržuje klientov optimálny zdravotný stav, mení k lepšiemu jeho kvalitu života, má výrazné psycho-sociálne pôsobenie. Patrí sem napr. paradrezúra, parawestern.
Pedagogicko-psychologické jazdenie (PPJ) alebo aj liečebno-pedagogické jazdenie, liečebná voltíž (ako nadstavba paravoltíž), terapeutické jazdenie, sa využíva hlavne v oblasti špeciálnej pedagogiky, psychológii a psychiatrii ako psychoterapeutická metóda.
Využíva sa nielen samotné jazdenie, cvičenie na koni, ale aj hry, práca zo zeme, komunikácia s koňom. Kôň je pedagogickým a psychologickým médiom na dosiahnutie pozitívnych zmien v správaní, na zmiernenie alebo odstránenie určitých príznakov duševnej choroby či mentálneho hendikepu. Cieľom je pozitívne a komplexné ovplyvnenie vývoja klienta po telesnej, emocionálnej, sociálnej a duševnej stránke.
Pri PPJ sa využívajú prvky animoterapie a ergoterapie (ako práca v stajni, čistenie koní, starostlivosť o postroje). Súčasťou môže byť voltížovanie (cvičenie na koni) a jazdenie na koni vrátane ďalších aktivít (napr. relaxácia, hry na precvičovanie pamäti, cviky na bilaterálnu integráciu). Obľúbená je aj samostatná práca s koňom, keď dieťa napr. kráča pri ňom, vodí ho cez prekážky a snaží sa ho naučiť niektoré “cviky” alebo sleduje a učí sa komunikovať s koňom v kruhovej ohrade.
Pri PPJ sa podľa potreby môžu využívať všetky chody koňa (krok, klus a cval). Pri hiporehabilitácii je ťažisko práce v stoji a kroku. V športovom jazdení ľubovoľne podľa potreby.
Podľa miesta priebehu môžeme hipoterapiu rozdeliť na terapiu prebiehajúcu vnútri (v krytej jazdiarni), vo vonkajšej jazdiarni, kruhovej ohrade alebo vo voľnej prírode.
Priebeh hodiny (terapeutickej jednotky) je štruktúrovaný. Pri hiporehabilitácii je dôležité myslieť okrem samotného cvičenia a stálej korekcie jednotlivých polôh aj na fázy strečingu a relaxu. Pri PPJ môže mať hodina rôznu štruktúru. Dodržujú sa určité opakujúce sa rituály – pozdrav, samotná práca (zo zeme, na koni, v teréne, v hale), relax, zhrnutie, opakovanie a overenie pochopenia, kŕmenie na konci… Počas hodiny klient môže pracovať s rôznym materiálom (napr. stuhy, lopty, kefy, kriedy). Podľa potreby sedí, leží, stojí na holom koni, na koni s držadlami na deke, na sedle v rôznom rytme, smere, rýchlosti v kroku, kluse, cvale. V prípade práce zo zeme môže sedieť aj na invalidnom vozíku. Môže na koňa kresliť kriedou, lonžovať ho, spievať pesničky, vytlieskavať rytmus, držať v rukách mačku, hádzať kamene do potoka (rozvíjame jemnú a hrubú motoriku, koordináciu oko – ruka, rytmus, reč, sluchovú pamäť, pozornosť, navodzujeme relaxáciu, stíšenie...). Nie je to žiadne vozenie na koni do kruhu po jazdiarni, ale cielená systematická práca s určitou štruktúrou a cieľom. Pracujeme podľa indviduálneho plánu pre každého klienta. Prispôsobujeme mu terapiu na mieru. Jednotlivé zložky hipoterapie sa prelínajú (v hiporehabilitačnej hodine sú podľa potreby prvky PPJ atď.).
Hipoterapia na Slovensku je vo väčšine prípadov individuálna, ale sú zariadenia, kde sa stretnete aj so skupinovou prácou. Individuálna terapia trvá asi pol hodiny (pri bábätkách a pri špecifických diagnózach menej). Skupinová terapia zahŕňa prácu napr. s 2 až 8 klientmi a jedným koňom, pričom na každého by malo pripadnúť asi 15 minút. Jedna terapeutická hodina trvá potom približne 60 až 90 minút (pri 2 až 3 deťoch 45 minút). Dĺžka hodiny závisí od určenia konkrétneho terapeuta a konkrétnej skupiny. Cvičenia prebiehajú vo dvojiciach, skupinách alebo jednotlivo, keď ostatní pozorujú, imitujú cvičenie alebo vykonávajú samostatnú hernú či pracovnú činnosť. Závisí aj od počtu zúčastnených koní na konkrétnej terapii (iný príklad – 4 klienti plus terapeut, každý je na svojom koni, idú spolu na vychádzku do lesa). Pri mladších a ležiacich klientoch alebo pri klientoch s rizikom úrazu musí byť okrem asistenta bezpodmienečne prítomný aj rodič, ktorý pri cvičení pomáha z druhej strany koňa.
Ako sme už spomínali, hipoterapia je komplexnou a interdisciplinárnou metódou a je pri nej nevyhnutná tímová spolupráca. Okrem samotného tímu – zúčastňujúceho sa na terapii – je dôležitý aj posudok od odborného lekára, ktorý posudzuje vhodnosť hipoterapie pre konkrétneho klienta. Je to lekár, ktorého klient navštevuje (rehabilitačný lekár, kardiólog, očný lekár, ortopéd, neurológ...). Preto pred začatím hipoterapie klient príde na úvodné stretnutie vždy so svojou zdravotnou dokumentáciou. Počas rozhovoru a na základe odborných správ potom dokážeme vylúčiť prípadné kontraindikácie. Klient má zároveň možnosť pozrieť si prostredie a nadviazať prvý kontakt s koňom a terapeutom. Ak by z nejakého dôvodu nemohol „cvičiť“ priamo na koni, má pri PPJ ešte možnosť práce zo zeme.
Ku každému dieťaťu pristupujeme individuálne.
Pri zvažovaní indikácií a kontraindikácií vždy berieme do úvahy komplexnú hipoterapiu, t. z., že čo je kontraindikáciou pre hiporehabilitáciu, väčšinou je aj pre PPJ, ale nemusí to tak byť vždy (keďže sa pri PPJ využíva okrem jazdenia i samotná práca a kontakt s koňom). Zásadou je, že ku každému dieťaťu pristupujeme individuálne a dôkladne posudzujeme všetky okolnosti jeho zdravotného stavu, či už fyzického, alebo psychického. V skratke – kontraindikácie môžeme rozdeliť na odborovo špecifické (napr. stavy po operáciách chrbtice, dekompenzované psychózy a neurózy...) a všeobecné (nešpecifické – napr. horúčkovité ochorenia, katetrizovaný pacient... a špecifické – napr. alergia na srsť). Čo sa týka indikácií, klienti prichádzajú s rôznymi diagnózami, napr. dysartria, afázia, dyslália, Downov syndróm, detská mozgová obrna, svalová dystrofia, centrálny hypotonický syndróm, autizmus, špecifické vývinové poruchy učenia, nadané deti, depresia, emočné poruchy, závislosti... Okruh klientov je veľmi široký a odporučenie tejto formy terapie posudzujeme a vyhodnocujeme prísne individuálne.
Vhodný vek na začatie hipoterapie je „čím skôr“. Začať sa dá hocikedy (ak je klient kompenzovaný a bez závažnej kontraindikácie, ktorá by ho ohrozovala). V ranom vývojovom období je hipoterapia ideálna, keďže nie sú vytvorené napr. chybné pohybové vzorce, čiže nemusíme „prerábať“ zle vytvorené držanie tela, ale posilňujeme svaly, aby „vytvorili správne držanie tela“. Nejde však len o svaly, ale o celkovú koordináciu a prepojenie mozgu s telom. Pri tom pôsobí kôň jedinečne, pri terapii funguje ako naša kontrola správnosti; ukazuje, či postupujeme správne a nepustí nás cez hranice klienta.
Dostávame sa k základu tejto terapie, a to k vysvetleniu, akú rolu zohráva samotný kôň v hipoterapii. Prečo je hipoterapia taká účinná a v čom?
Kone sú harmonické bytosti, sú prirodzene v stave rovnováhy. Fungujú ako skener, čítačka – prečítajú si vás, a ak nájdu niečo, čo ruší ich stav harmónie, chcú to dať opäť do súladu. Ukazujú naše potreby, aj keď my sami ich často prehliadame. Už samotný kontakt s nimi je liečivý, nemusíme na ňom sedieť, stačí vnímať, čo zrkadlia. Kôň ako zviera je pre nás v prvom rade niečím dominujúcim a úžasným. Je symbolom krásy, slobody, sily a harmónie. Už len jeho veľkosť vyvoláva v každom rešpekt. Kôň je bytosť bez predsudkov, akceptuje nás takých, akí sme, nehodnotí ani nesúdi. Správa sa spontánne a nevtieravo. Primerane reaguje na podnety, ktoré dostane, nie je ako človek, ktorý sa môže z určitého dôvodu pretvarovať. Naopak, ak sa mu niečo nepáči, dá to najavo bez váhania a okamžite, čím stanoví prirodzené hranice. Napríklad – ak ho dieťa agresívne udrie, odpovie mu myknutím alebo prudším pohybom, čím dieťa stráca rovnováhu a môže spadnúť. Komunikuje nonverbálne (čo klientom napr. s rečovými, pervazívnymi poruchami veľmi vyhovuje). Nereaguje na hendikep či výzor, ale na správanie, čo je dôležité pre tých, ktorí sa niečím líšia. Kôň má konštantné správanie, je empatický, ohľaduplný a dôsledný. Navyše je atraktívny, nie je vnímaný ako terapeut, ale ako nový kamarát.
Kôň je bytosť bez predsudkov, akceptuje nás takých, akí sme, nehodnotí ani nesúdi.
Vo vzťahu terapeut, klient a kôň (t. z. v terapeutickom trojuholníku) sa všetci vzájomne ovplyvňujú a sú prepojení. Dá sa povedať, že kôň je pomocnou rukou terapeuta a dieťa o tom ani nevie. Pre neho je novým priateľom, často sa pri ňom zabudne a „prestane sa maskovať“, prejaví sa úplne spontánne. Terapeut vysvetľuje rôzne reakcie koňa, sprostredkúva pocit uvoľnenia napätia, bezpečia, pokoja, šťastia a pritom koriguje „problém“ klienta a jeho príznaky a rozvíja celkovo osobnosť.
Ako to vyzerá, keď spolupracuje kôň s terapeutom? Základom každej terapeutickej práce je mať uzemneného, prítomného klienta (je jedno, či je to dieťa alebo dospelý). Pracujeme tak, že vytvárame a posilňujeme to, čo je teraz príjemné, pekné, bezpečné – pomaly a vedome. Je to „bezpečná sieť“, do ktorej sa potom klient môže preniesť pri každodenných problémoch (vzniká prenos do bežného života). Klient potom vie vnímať seba, svoje telo, byť v ňom a následne vnímať svoje telo v kontexte priestoru a reagovať adekvátne. V konečnom dôsledku si vnímaním seba uvedomí svoje potreby a špecifiká, uvedomí si, na čom potrebuje pracovať, a vtedy môže svoj eventuálny hendikep kompenzovať. Tak sa môže čo najviac sebestačne zaradiť do prúdu života, a teda aj do spoločnosti. Najprv musíme vedieť, kto sme, a až potom rozmýšľať, kam ideme. Je to systematická a dlhodobá práca na konkrétnych úlohách u každého klienta. Aj naša nervová sústava potrebuje na dozretie určitý čas. Dôležitá je pravidelná práca s následnou prestávkou pre mozog na spracovanie dodaných informácií.
Najprv musíme vedieť, kto sme, a až potom rozmýšľať, kam ideme.
Hipoterapia ako komplexná metóda je celok, rovnako ako ľudská bytosť. Nemôžeme liečiť naše fyzické telo bez našej duše, bez našich emócií, bez nášho sociálneho kontextu. Sme jednotlivci, ale každý z nás je súčasťou celku. Hipoterapia súčasne rieši fyzický problém polohovaním, cvičeniami na koni spolu s nastavením psychiky, emócií klienta, pomocou tepla, kontaktu s koňom, rozhovoru s terapeutom, vyžarovaním aury koňa a ďalších faktorov. Špecifickou vlastnosťou tejto liečebnej metódy je okrem komplexnosti pôsobenie dvoch terapeutov v jednom čase – spojenie človeka a koňa. Dve bytosti podporujú a smerujú klienta do jeho ďalšieho „levelu“. Na rozdiel od mnohých bolestivých metód pracuje hipoterapia cez radosť, zážitok, lásku, s minimálne potrebným tlakom na klienta.
Základný výcvik, ktorý môžu vysokoškoláci v hipoterapii absolvovať (a ktorý je zároveň povinným pre prax), poskytuje Slovenská hipoterapeutická asociácia – SHA (www.hipoterapia-sha.sk). Na stránkach asociácie nájdete zoznam akreditovaných stredísk poskytujúcich hipoterapiu na Slovensku i pozvánky na rôzne odborné podujatia spojené s touto témou. Klienti, ktorí chcú absolvovať hipoterapiu, by si mali vždy overiť odbornosť konkrétneho hipoterapeuta (či absolvoval kurz a či je jeho stredisko akreditované).
Ako prebieha hipoterapia u klientov s diagnózou Downov syndróm?
Uvedieme všeobecný model vychádzajúci z charakteristík tohto ochorenia. U každého klienta sa môže plán hipoterapie líšiť podľa jeho konkrétnych potrieb, je teda prísne individuálny. Je dôležité brať do úvahy nielen charakteristické črty a obmedzenia tejto diagnózy, ale aj individuálne možnosti každého človeka s Downovým syndrómom.
Keďže je pri tejto diagnóze oneskorený celkový psychomotorický vývin, pracujeme komplexne. Ideálnym je komplex cvikov na rozvoj fyzickej, psychickej, sociálnej i emocionálnej stránky klienta počas každej terapie.
Pred začiatkom dbáme na dôkladné skontrolovanie možných kontraindikácií (napr. atlanto-axiálna instabilita, luxácia bedrového kĺbu...).
U klientov s Downovým syndrómom je treba myslieť na možnú neprítomnosť Moorovho reflexu, čo môže spôsobiť u klienta nezrelosť reakcie (alebo jej absenciu) na pocit nebezpečenstva, na hluk, rušivý podnet... Tiež treba brať do úvahy následnú nezrelosť ďalších novorodeneckých reflexov a neskôr príp. nerozvinutie posturálnych reflexov. Vieme, že centrálna nervová sústava môže potom fungovať ináč ako by mala. Zostane „zabrzdená“ v nižšom štádiu vývinu, hovoríme o tzv. neuromotorickej nezrelosti. Osobnosť dieťaťa sa formuje v závislosti od rozvoja motoriky a vývinu mozgu. Pokiaľ dieťa stagnuje v pohybe (v motorickom vývine), odrazí sa to aj v oneskorení psychického vývinu.
V motorickom vývine podporujeme súčasné a stimulujeme nasledujúce štádium vývinu. Ak ide napr. o podporu štvornožkovania, je vhodná poloha v kľaku, pri podpore sedu korektný sed atď. Zohľadňujeme hyperflexibilitu kĺbov a spevňujeme svaly okolo nich, polohy nemeníme prekladaním nôh s otočkami. Častá je aj hypotónia svalov, cvičenia dopĺňame strečingom a robíme prestávky na oddych, relaxáciu v stoji. Do úvahy berieme aj vek a rozhodneme, kedy dieťa s cvičením na koni začne.
Pri relaxácii je priestor na nácvik „stíšenia sa“, upokojenia aj práce s emóciami. Počas celej terapie podporujeme rozvoj jemnej motoriky (česanie hrivy, vyťukávanie rytmu na zadok koňa, viazanie stužiek, držanie oťaží...), rečový prejav (básničkami, pesničkami, komunikáciou, vydávaním zvukov...), pracujeme s oromotorikou (podľa potreby robíme grimasy, hladkáme tváre, napodobňujeme frkanie koňa...). Využívame pritom ich výbornú schopnosť napodobňovania. Nové veci učíme opakovane, v kratších časových úsekoch. Pracujeme na konkrétnych výzvach dieťaťa aj prípadných pridružených diagnózach – správny úchop, natiahnutie skrátených svalov, správne vyslovenie hlások, pochopenie spoločenských pravidiel, rozšírenie slovnej zásoby, prepájanie hemisfér, zlepšenie pozornosti a koncentrácie... Ale hlavne si užívame ich jedinečnosť a radosť a „veľké“ srdcia, ktoré od nich často dostávame na dlani.
Ďakujem každému z „terapeutických detí“ za možnosť prejsť kúsok spoločnej cesty, po ktorej sa vzájomne posúvame ďalej.
Lenka Kňazovická
www.hiposkolka.sk
