Akcia T4

Obrázok používateľa admin

Pomenovanie Akcie T4 vzniklo až po druhej svetovej vojne. V dobových dokumentoch takéto označenie nenájdeme. Akcia T4 pomenúva vyvražďovanie ľudí s mentálnym alebo fyzickým postihnutím v nacistickom Nemecku. V dobových dokumentoch sa objavujú termíny ako: eutanázia a Gnadentod (smrť z milosrdenstva). Boli to eufemizmy, ktoré nacistický režim používal pre vyvražďovanie hendikepovaných, ktorí ani zďaleka nepatrili do kategórie nevyliečiteľne chorých. Názov T4 je skratkou berlínskej adresy Tiergartenstraße 4, kde sídlilo oddelenie a personál, ktorý celú akciu riadil a organizoval.

Vyvražďovanie fyzicky a mentálne postihnutých prebiehalo hlavne od roku 1939 do konca vojny v roku 1945 – najmä v psychiatrických liečebniach, ústavoch a sanatóriách v Nemecku, Rakúsku, okupovanom Poľsku a Protektoráte Čechy a Morava. Počet zavraždených sa odhaduje na 275 000 až 300 000 ľudí. Do roku 2013 sa hovorilo asi o 70 000 obetiach. Po otvorení archívov sa však zistilo, že číslo je niekoľkonásobne vyššie.

Ako to začalo?

Čo bolo na začiatku? Motívom vyvražďovania postihnutých bola eugenika a ideológia „rasovej hygieny“ národa, podľa ktorej nemecký národ mal byť spoločenstvom dokonalých ľudí – hendikepovaní túto jasnú filozofiu narúšali. Oficiálnym zdôvodnením mohla byť aj ekonomická stránka, ktorá zdôrazňovala nákladnosť prevádzky ústavov a sanatórií, v ktorých sa títo ľudia nachádzali. Po vypuknutí vojny sa k tomu argumentovalo tým, že kým tí najsilnejší a geneticky najlepší jedinci zomierajú na fronte, postihnutí v azyle ústavov pokojne žijú a ich počet sa nemení, čo môže prispieť k degenerácii rasy. Takíto ľudia mali zbytočne plytvať na úkor frontu aj jedlom. V rámci administratívy sa však musela myšlienka začlenenia ľudí s telesným postihnutím do programu formulovať len veľmi opatrne, pretože ríšsky minister propagandy, Joseph Goebbels, mal deformovanú pravú nohu (konská noha).

Polroka po tom, ako bol Hitler vymenovaný za ríšskeho kancelára, v júli 1933 bol prijatý „Zákon o prevencii dedičných chorôb“, ktorý zaviedol povinnú sterilizáciu ľudí, ktorí trpeli chorobami, ktoré boli považované za dedičné (schizofrénia, epilepsia, Huntingtonova choroba,  „imbecilita“, dokonca aj chronický alkoholizmus a iné formy sociálnej deviácie). Odhaduje sa, že v rokoch 1933 až 1939 bolo podľa tohto zákona sterilizovaných 360 000 ľudí. Už v roku 1933 sa mal Hitler vyjadriť, že by uprednostnil úplnú elimináciu „nevyliečiteľne“ chorých, ale vtedy sa ešte zrejme obával verejnej mienky.

V 30. rokoch rozbehla nacistická strana veľkú propagandistickú kampaň na podporu „eutanázie“. Vznikali letáky, plagáty a krátke filmy, ktoré sa premietali v kinách. Nemcom ukazovali najmä ekonomickú stránku vydržiavania ústavov pre nevyliečiteľne chorých a „šialených“ štátom. Vznikol pojem Lebensunwertes Leben (život nehodný žitia).

Poznáte tento plagát? 5, 50 ríšskych mariek sú náklady štátu na jedného chorého – z 5, 50 dokáže žiť denne jedna celá rodina.

Začalo to deťmi. V šiestich existujúcich psychiatrických liečebniach: Bernburg, Brandenburg, Grafeneck, Hadamar, Hartheim a Sonnenstein boli zriadené vyhladzovacie centrá. Postupne boli zabíjané deti mladšie ako 17 rokov. 18. augusta 1939 bol zriadený Ríšsky výbor pre evidenciu dedičných a vrodených chorôb. Od augusta 1939 ministerstvo vnútra registrovalo deti so zdravotným postihnutím, pričom od lekárov a pôrodných asistentiek vyžadovalo, aby hlásili všetky prípady novorodencov s ťažkým zdravotným postihnutím.

Vraždené boli najprv všetky deti mladšie ako tri roky, u ktorých bolo podozrenie na niektorú z nasledujúcich „závažných“ dedičných chorôb: idiocia a Downov syndróm, mikrocefália, hydrocefália, malformácie všetkých druhov, najmä končatín, hlavy a chrbtice a ochrnutie vrátane spastických stavov. Veková hranica sa postupne posúvala – dosiahla vek 16-17 rokov. Správy posúdila skupina lekárskych odborníkov, z ktorých aspoň traja boli povinní dať súhlas predtým, ako mohlo byť dieťa zabité. Do chorobopisov sa vpisovali znamienka: + (život) alebo – (smrť).

Deti boli najprv sledované a skúmané, potom usmrtené zvyčajne vysokou dávkou luminalu (fenolbartitu), barbiturátu, ktorý sa im vo veľkých dávkach primiešaval do jedla, v jeho dôsledku sa dýchanie stalo plytkým, rozvinul sa zápal pľúc, čo ukončila zvyčajne fenolová injekcia. Ako oficiálny dôvod úmrtia bol uvádzaný zväčša „zápal pľúc“. Pitvy a vzorky mozgu usmrtených slúžili na „lekársky výskum“.

Začiatok 2. sv. vojny

Keď sa v septembri 1939 začala druhá svetová vojna, boli prijaté menej prísne normy posudzovania a proces zabíjania sa urýchlil. Zahrnuté boli doň aj staršie deti a teenageri. Na rodičov sa vyvíjal väčší tlak, aby súhlasili s tým, aby umiestňovali deti v ústavoch. Do roku 1941 bolo usmrtených viac ako 5 000 detí.

Postupne bol vypracovaný plán na rozšírenie programu eutanázie na dospelých. Vznikol národný register všetkých inštitucionalizovaných ľudí s duševnými chorobami alebo telesným postihnutím. Prvými dospelými ľuďmi so zdravotným postihnutím, ktorí boli masovo zabíjaní, boli Poliaci po invázii 1. septembra 1939 v rámci genocídnej operácie Tannenberg. Myšlienka zabíjania dospelých postihnutých pacientov sa čoskoro rozšírila z okupovaného Poľska do susedných oblastí Nemecka na príkaz miestnych úradov, pričom dôvod bol zrejme pragmatický – zaistiť ubytovanie pre vojakov Wehrmachtu práve v ústavoch, kde postihnutí žili.  

Právnym základom programu bol list od Hitlera z 1. 9. 1939 - „Führerov dekrét“ s mocou zákona, ktorý mal rozšíriť právomoci lekárov, aby mohli bezprostredne rozhodovať. Pacienti s kritickými diagnózami mali na základe ich posúdenia [menschlichem Ermessen] byť považovaní za nevyliečiteľných a následne mohli byť usmrtení - smrť z milosti [Gnadentod].

Úradníci vybrali lekárov, ktorí mali vykonať operačnú časť programu. Určujúca bola politická spoľahlivosť, profesionálna povesť a sympatie k radikálnej eugenike. Zoznam zahŕňal lekárov, ktorí sa už osvedčili v programe zabíjania detí. Väčšinou išlo o psychiatrov.

Od začiatku októbra 1939 všetky nemocnice, opatrovateľské ústavy, domovy dôchodcov a sanatóriá povinne hlásili všetkých pacientov, ktorí boli inštitucionalizovaní päť alebo viac rokov a boli nevyliečiteľne chorí (schizofrénia, epilepsia, Huntingtonova choroba, syfilis, senilita a demencia, paralýza, encefalitída a nezvratné neurologické ochorenia).

Usmrcovalo sa fenolovými injekciami. Prvé plynovanie v Nemecku sa uskutočnilo v januári 1940 v centre v Brandenburgu. Použil sa čistý oxid uhoľnatý vo fľašiach. Akonáhle sa potvrdila účinnosť tejto metódy, bola zavedená do viacerých centier v Nemecku. Do nich zvážali pacientov vybraných na vyvraždenie v autobusoch pod dozorom SS (mali na sebe biele plášte, aby evokovali dojem, že ide o lekárov). Rodiny dostávali listy, že v súlade s vojnovými predpismi sú v centrách zakázané návštevy príbuzných.

Väčšina pacientov bola usmrtená do 24 hodín od príchodu do strediska. Telá boli spopolnené. Pre každú zabitú osobu bol pripravený úmrtný list, ktorý uvádzal nepravdivé, ale pravdepodobné príčiny smrti. Ten bol zaslaný rodine spolu s urnou (popol bol náhodný, pretože obete spopolňovali spoločne).

Ako to skončilo?

V roku 1940 bolo takto zabitých asi 35 000 ľudí. Ďalších 35 000 ľudí bolo zabitých do augusta 1941, keď Hitler program oficiálne ukončil.

Prečo? Od roku 1940 sa totiž vo verejnosti začali množiť správy o tom, čo sa deje. Akcia prebiehala masovo a informácie sa začali dostávať von – mnohí ľudia si všimli nezvyčajné veci. Mnohí Nemci stiahli svojich príbuzných z ústavov a sanatórií, aby sa o nich starali doma. Ak si to rodiny mohli dovoliť, premiestnili ich na súkromné ​​kliniky mimo dosahu T4. Mnohí lekári začali diagnostikovať svojich pacientov tak, aby nespĺňali kritériá T4. K tomu začal proti programu T4 vzrastať odpor verejnosti. Protestovali aj mnohí členovia strany. Začala sa ozývať cirkev, dokonca aj Svätá Stolica. 2. decembra 1940 oznámila, že táto politika je v rozpore s prirodzeným a pozitívnym božským zákonom, a že „priame zabíjanie nevinnej osoby z dôvodu duševných alebo fyzických vád nie je povolené“. V lete roku 1941 v Nemecku protestoval biskup z Münsteru, Clemens von Galen, ktorého zásah viedol k „najsilnejšiemu, najjasnejšiemu a najmasovejšiemu protestnému hnutiu proti politike od začiatku Tretej ríše.

Napriek tomu, že program bol oficiálne zastavený, mnohé z centier pracovali ďalej až do ukončenia vojny v roku 1945.

Skúsenosti z centier, technika, ba aj personál boli postupne premiestnené do vyhladzovacích táborov a od roku 1942 využité na vyvražďovanie Židov (v Chelmne, Treblinke, Osvienčime, Majdanku, Belžeci a Sobibore).

Veronika Plesníková


Fatal error: views_plugin_display::destroy(): The script tried to execute a method or access a property of an incomplete object. Please ensure that the class definition "metatag_views_plugin_display_extender_metatags" of the object you are trying to operate on was loaded _before_ unserialize() gets called or provide an autoloader to load the class definition in /data/f/6/f69d0b58-287b-4f9e-a63f-c1d4b3dd2bfb/downovsyndrom.sk/web/v16/sites/all/modules/views/plugins/views_plugin_display.inc on line 286