Postupne sa kinematografia prestáva vyhýbať ľuďom, ktorí sa vymykajú bežnému štandardu, či už správaním, životným štýlom alebo fyzickými či mentálnymi danosťami. Taký je aj ukrajinský film Istoriya Lizy (Liza's Story – Lízin príbeh). Je to príbeh dvoch zamilovaných párov – takého úplne bežného - Ľaľa a Andrej a trochu iného - Líza a Kolja. Líza a Kolja majú Downov syndróm a ako hovorí scenárista a režisér filmu, Alexander Žovna, realita ich dohoní všade.
Tému si nevybral náhodou. Chcel ponúknuť svoj pohľad na ľudí s mentálnym znevýhodnením: áno, možno sú trochu zvláštni, vyžadujú starostlivosť a je potrebné veľké úsilie na ich začlenenie do spoločnosti. Ale sú jej súčasťou. Filmu predchádzala kniha, ktorú Žovna napísal a použil ako námet pre filmový scenár.
Film sa začína príbehom lásky Ľaľi a Andreja. Andrej a Ľaľa sa stretli v kine, objavili veľa spoločného a zamilovali sa do seba. Je to taký zvláštny intelektuálny pár, vedúci intelektuálne rozhovory – tiež akoby z iného sveta. Ľaľa navrhne Andrejovi, aby sa presťahovali na vidiek do domu po jej mŕtvych rodičoch a rozhodne sa vziať k sebe svoju sestru Lízu, ktorá je v ústave, pretože má Downov syndróm. Líza však žiada svoju sestru, aby vzala aj Kolju, do ktorého je zamilovaná. Líza a Kolja žili až do svojej dospelosti v štátnom detskom domove. Potom ich presťahovali do opatrovateľského domu s oddeleným ženským a mužským oddelením. Dvaja ľudia, ktorí sa do seba v detskom domove zamilovali, tak prišli o osobný kontakt. V štátnom systéme sociálnych zariadení nie je priestor pre lásku...
Po návrate do rodného domu si však na Ľaľu robí nároky jeden z miestnych, ktorý Ľaľu považuje za svoju priateľku, ktorá sa vrátila k nemu späť.
Lízin príbeh je sociálna dráma s určitými nárokmi arthouse. Aj tento film totiž púta viac výrazným námetom, umelecká stránka akoby zostávala v pozadí. Vo filme je vynikajúca kamera, prenikajúca do intímneho priestoru hrdinov v kontexte „veľkého“ sveta.
Zamilovaných hrdinov s Downovým syndrómom si zahrali Marianna Achrarova a Vladislav Pogrebnoj. Ako inak, hrajú prirodzene a spontánne, čo je v ostrom kontraste s ich profesionálnymi hereckými partnermi, ktorí popri nich pôsobia často umelo, vďaka čomu film vyzerá ako kombinácia dokumentárnych záberov a hraného filmu.
Režisér priznáva, že sa nakrúcania s ľuďmi s extra chromozómom obával, preto cez casting našiel hercov, ktorí ľudí s Downovým syndrómom vizuálne pripomínali, ale na poslednú chvíľu odmietli. Dnes režisér hovorí, že to bolo veľké šťastie a je im vďačný, že ponuku neprijali. Potom objavili deti so skutočným Downovým syndrómom a oni pracovali ako profesionálni herci, pretože hrali samých seba.
Pre 17-ročného Vladislava z Charkova to bola jeho prvá herecká skúsenosť. Je to úspešný športovec s množstvom športových ocenení a je všeobecne veľmi aktívny.
Scéna v kine, kde hrajú film Charlieho Chaplina Svetlá veľkomesta, hrdinov vnáša do iného sveta – čierno-bieleho sveta plného fantázie. V kine sa hrdinovia cítia šťastní. V drsnom a niekedy krutom modernom svete sa necítia dobre. Intuitívne hľadajú cestu von a nájdu ju v kinosále, aby sa dostali do iluzórneho sveta starých nemých filmov, kde žije Charlie Chaplin, veľký malý muž a klaun. Tam zabúdajú na svoje každodenné problémy, vciťujú sa do hrdinov nemého filmu, cítia radosť a úprimnú lásku, pocity, ktoré svetu, z ktorého prišli, úplne chýbajú. Každý film má však svoj koniec. Po skončení show sa ocitnú späť v realite, kde sú krutosť a chladnokrvnosť každodennou praxou.
Kino to je svet plný snov! Je to akési vyznanie lásky autora k obrazovému umeniu. Zrejme tým chcel divákovi sprostredkovať ďalšiu myšlienku: umenie je priestor, v ktorom sú si všetci rovní, a kde sa každý môže slobodne cítiť a vyjadrovať. Ale nezabúdajme však na skutočný svet! Dnešný svet je nepríjemným miestom, plným cynizmu.
V popise filmu sa objavujú klasické spojenia: ľudia s Downovým syndrómom sú známi ako „slnečné“ deti. Je však pre nich tento svet dosť slnečný? Preto unikajú do sveta starého čierno-bieleho filmu a zabúdajú na realitu. V tejto paralelnej realite sa cítia ako v raji. Keď sa z neho vrátia späť, čelia krutej skutočnosti a strašnej tragédii... Líza je jediná, kto prežil.
Film otvoril tému nejednoznačného postoja ukrajinskej spoločnosti k ľuďom s Downovým syndrómom. Lízin príbeh je psychologická dráma o láske a osamelosti ľudí s Downovým syndrómom. Na Ukrajine ich žije asi 15 000. Každý deň čelia predsudkom spoločnosti a nedostatku potrebných podmienok na sebarealizáciu. Autori sú presvedčení, že spoločnosť by mala vedieť o živote a problémoch týchto ľudí.
Na Ukrajine mal film premiéru na jeseň 2019. Od 1. mája 2020 mal byť uvedený do distribúcie v Českej republike, na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku, Rumunsku, Moldavsku, Chorvátsku, Slovinsku, Srbsku, Kosove, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine, Macedónsku, Bulharsku. Práva na film kúpila spoločnosť HBO, tak ho možno čoskoro uvidíme na tomto kanáli aj my.
Veronika Plesníková