Už poznám odpoveď

Tak ako u väčšiny z vás, aj u mňa po prvotnom šoku zo zistenia, že môj syn má DS, nastalo obdobie „PREČO...“. U niekoho trvá kratšie, u niekoho dlhšie. U mňa to boli asi 2 týždne. Našťastie som pomerne rýchlo pochopila, že táto otázka je zbytočná. Odpoveď na ňu totiž neexistuje. Až keď som si prestala klásť otázku „prečo“ a prestala som hľadať neexistujúcu odpoveď, mohla som sa posunúť ďalej. Mohla som začať žiť svoj život normálne. Áno, normálne. Pretože všetko ostatné, ako riešenie prípadných zdravotných komplikácií, prispôsobenie svojho života tomu maličkému stvoreniu, strach oň, o jeho budúcnosť, by som prežívala i bez toho chromozómu navyše.

A tak náš život plynul. Oslávili sme prvý rôčik, prvý krôčik, vychodili sme škôlku, školu, tešili sme sa z nového súrodenca.... jedného, druhého, .... tretieho :-). Prežili sme spolu chvíle náročné aj krásne, naháňajúce hrôzu, aj neskutočne veselé a šťastné. A po čase, po tak dlhom čase som zistila, že tá otázka nie je zbytočná. Že odpoveď skutočne existuje. Len bez tých spoločne prežitých rokov a skúseností sa nedá nájsť.

Takže prečo?

Prečo sa narodil s chromozómom navyše?

Prečo sa to muselo stať práve mne / práve nám?

Nuž pre toto:

Aby som videla svet krajšie a aby som sa vedela tešiť z maličkostí. Vďaka nemu nazerám na svet z iného uhla. Už nie sú pre mňa podstatné veci, ktoré sú v skutočnosti úplne nepodstatné. Vnímam svet okolo seba inak, akosi hlbšie a tým ho mám bohatší. A takisto ma naučil, že mnohé veci nie sú samozrejmosťou, ako sa nám môže niekedy zdať. Každý následok má svoju príčinu a každá akcia vyvolá nejakú reakciu. Naučil ma vidieť dôležité súvislosti aj v tých najbežnejších situáciách, ktorých výsledkom môžu byť na prvý pohľad nepodstatné maličkosti.

Aby ma poľudštil. Kedysi, ako dieťa alebo aj ako tínedžer, som mala problém po chodníku kráčať za človekom na vozíku, či s barlami. Obávala som sa, že od toho človeka „chytím“ jeho hendikep. Nehanbím sa to priznať. Viem že nie som sama. Nešlo o moju neznášanlivosť s inými ľuďmi. Išlo o nevedomosť a neskúsenosť. Môj „iný“ syn ma naučil plne akceptovať ľudí takých, akí sú. Nebáť sa ich, nemať voči nim zbytočné predsudky.

Aby ma vytrénoval  v tolerantnosti a trpezlivosti a aby som moje ďalšie deti vychovávala s nadhľadom zrelého rodiča. Moje ďalšie tri deti majú šťastie, že majú iného brata a že je ich najstarším súrodencom. Pri ňom som si prešla všetkými výbuchmi, ktoré neskúseného rodiča dokážu sprevádzať a on ich chúďa so mnou všetky spracovával. A učil ma zbytočne sa neponáhľať, nestresovať, nesnažiť sa za každú cenu o dokonalosť  a byť viac v pohode.

Aby z jeho súrodencov vyrástli dobrí ľudia. Ten najmladší je ešte malinký, má len rok a pol, takže o jeho charaktere je ešte skoro hovoriť, ale pokiaľ bude ako tí dvaja starší (17 a 12), budem spokojná :-). Pretože vďaka inému bráchovi chodíme s nimi každý rok na pobyty rodín so zdravotne postihnutými deťmi a oni odmalička vyrastajú v prostredí, kde inakosť nie je jedinečná, ale je bežnou súčasťou života. Kde dieťa na vozíčku tancuje na diskotéke, kde oporné barličky občas poslúžia ako meče a kde šikmé očká malého dievčatka pôsobia rozkošne. Moje deti sa na tieto pobyty každý rok tešia a najnovšie už aj ako animátori, resp. ich pomocníci pri príprave programu pre deti. A robia to dobrovoľne a s radosťou. Myslím si, že ani jednému nikdy nenapadlo prejsť na druhú stranu chodníka, len aby nekráčal za zdravotne postihnutým človekom v obave, aby „to“ od neho nechytil.

A možno ešte zopár takýchto „aby“ je, ale nemôžem ich poznať vopred. Budem o nich vedieť, až keď ich zažijem, keď si ich uvedomím. A nebyť môjho syna s DS, tak sa mi to asi nepodarí. Takže pre toto...