... a motyka vystrelila...

Poznáte ten pocit, že sa o niečo veľmi snažíte, po niečom veľmi túžite a ono nie a nie to vyjsť? A nakoniec sa zmierite s tým, že no a čo, svet sa kvôli tomu nezastaví, život ide ďalej tak či tak....

Tak presne takto som vnímala kedysi našu snahu naučiť Mareka bicyklovať. Už ako maličký si prešiel odrážadlom, trojkolkou aj najmenším bicyklíkom s pomocnými kolieskami. Čiže techniku mohol mať teoreticky zvládnutú. Stačilo len naučiť sa udržať rovnováhu. Mal asi 8 rokov, keď sme sa pokúsili dať preč pomocné kolieska. A nastal problém. Strach v očiach, panika v tvári. A rázne odmietnutie sadnúť na bicykel. No ako vytrvalo Marek odmietal, tak vytrvalo sme my s manželom trvali na tom, že sa to naučiť jednoducho musí. Nešlo o to, aby sme vyhrali nad jeho tvrdohlavosťou. Zmysel sme videli v rozvíjaní hrubej motoriky, následne jemnej motoriky a zvládnutie bicyklovania sme považovali za jednu zo zručností, ktorá povedie k celkovému rozvoju Marekovej osobnosti. No ale vysvetlite to 8 ročnému dieťaťu v stave panického strachu, len čo bicykel zočí..... Problém bol v tom, že Marek si myslel, že to nie on ovláda bicykel, ale bicykel ovláda jeho.

A tak prišlo na rad vyjednávanie. Najskôr motivácia, nekonečná motivácia – nepomohlo. Potom vyhrážanie, odopieranie toho, čo mal najradšej – hry so zvieratkami. Marek sa na nás sťažoval, kade chodil (a dodnes mu to zostalo :-) ). Ani neviem ako, no nejako sa nám podarilo ho na ten bicykel bez pomocných koliesok posadiť a skúsiť to. A Marek skúšal a skúšal a my sme popri ňom behali – na striedačku ja a manžel, aby nespadol a nemal k tomu všetkému strachu ešte aj zlú skúsenosť z pádu. No a nakoniec sa nám to všetkým podarilo. Marek prešiel sám na bicykli asi 300 metrov. S rozbiehaním a zosadaním z bicykla to nebolo ešte ono, ale povedali sme si, že to, čo sme od neho chceli, zvládol, viac ho trápiť nebudeme. Ak ho bicyklovanie nebaví, nemusí to robiť. Podstatné pre nás bolo, že to zvládol a že snáď nejaké to neurónové prepojenie v mozgu sa dokázalo vytvoriť, spevniť, rozvinúť... (nie som neurológ, ale tak nejako si to ako laik predstavujem :- ) ).

A týmto Marek s bicyklovaním definitívne skončil. Aspoň som si to myslela a nečakala som že raz, možno, ak motyka vystrelí.....

No a vystrelila. Po dvanástich rokoch. Marek mal 20 a z ničoho nič vytiahol bratov bicykel, vraj sa ide bicyklovať. Bola som šokovaná a zvedavá, či to zvládne. Zvládol. Nasadnúť na bicykel som mu musela spočiatku pomáhať, otáčanie a brzdenie musel tiež dotrénovať. Ale samotnú jazdu zvládol, a čo ma najviac prekvapilo a zároveň potešilo, s uplynutím dlhého času sa stratil aj strach a panika. Neviete si predstaviť tú hrdosť, ktorá ma vtedy opantala.  A ja som si spokojne pomyslela, ďalšia méta zvládnutá... :-)