Keď som mala sedem rokov, pýtali sa nás v škole, ako si predstavujeme budúcnosť. Napísala som, že chcem byť mamou, chcem byť vydatá, budem mať dve deti, chlapčeka a dievčatko. To je to, v čom som vyrastala, to, čo slovo rodina pre mňa znamená. Ale ukázalo sa, že v realite je to trochu zložitejšie. Dnes mám 41 rokov, mám 5-ročnú dcéru Emily a 2-ročného syna Toma. Som slobodná mama, deti sú adoptované a obidve majú Downov syndróm.
Môj posledný vzťah skončil, keď som mala 35 rokov. Vedela som, že čas pre uskutočnenie môjho sna sa kráti. Nechcela som strácať svoj život čakaním na ďalšieho muža, mohlo by byť už totiž aj neskoro. Už pár rokov som pomýšlala na adopciu, ale predstavovala som si, že ak, tak spoločne s partnerom. Ale uvedomila som si, že ak chcem rodinu, musím svoj sen pozmeniť. A tak som to urobila na vlastnú päsť.
Ako špeciálna učiteľka som fascinovaná tým, akými spôsobmi sú ľudia navzájom odlišní jeden od druhého. Vždy som mala silný pocit, že raz budem skvelá matka pre hendikepované dieťa a cítila som, že môžem ponúknuť milujúci a bezpečný domov. Tak som navštívila agentúru, ktorá má skúsenosti s adopciou hendikepovaných detí a navyše ponúka aj podporu rodín po adopcii, čo som ako osamotený rodič vítala. Po rozhovoroch, školeniach a množstve odborných prehlliadok som sa stala konečne v júli 2009 „budúcim rodičom“. A tak som čakala na svoje dieťa.
Spravila som si ešte výlet po pamiatkach Európy. Vedela som, že ako „single“ rodič to už nebude ľahko realizovateľné. Celý môj život sa bude točiť okolo dieťaťa a všetky veľké rozhodnutia – od zdravotných udalostí po školské aktivity - všetko bude na mne. Moji rodičia mali veľký strach a otec, ktorý sa nikdy nestretol s nikým s postihnutím, mal obrovský strach z tej nesmiernej zodpovednosti. Bol znepokojený predstavami, že budem sama bojovať s nedostatkom spánku, emocionálnymi negatívami a nebude nik, kto by mi pomohol. Ale vždy, keď som sa pýtala samej seba, či robím dobre, vždy som dostala rovnakú odpoveď: „áno, robím správnu vec“.
Onedlho po návrate z Európy mi zavolali z agentúry a všetko sa mi tým momentom zmenilo. Majú dievčatko, päťtýždňové, má Downov syndróm a zúfalo potrebuje rodinu. Pýtali sa, či by som mala záujem prijať tak malé dieťa - oveľa mladšie, než som predpokladala. Bola som ohromená, ale odpovedala som áno.
Hneď som si začala predstavovať, aké to bude, byť matkou. Ale jediné, čo som vedela o dieťati bolo, že je vážne choré, s komplexnou vadou srdca a čaká v nemocnici na operáciu. Prinútila som sa utajiť tú novinku, pretože všetko, čo som mohla urobiť tých pár týždňov, bolo dúfať, že dievčatko bude v poriadku. Keď som Emily prvýkrát videla, bola pripojená na kyslík a mala dojčenskú fľašu. Ale ja som videla iba dieťa s veľkými modrými očami, ktoré ma neprestali sledovať. Vzala som ju do náručia, držala a len sa dívala. Milovala som ju od prvej chvíle, kedy som ten malý uzlík tepla držala. Bolo to úplne bezprostredné. Nemala nikoho. Potrebovala ma. Potrebovala rodiča.
Na druhý deň som nastúpila na „adopčnú dovolenku“ a každý deň za ňou chodila. V októbri som si ju vzala domov. Musela som sa naučiť všetko. Ako nastaviť domáci kyslík, ako sa používa dojčenská fľaša, aké pyžamo kúpiť, akú postieľku... Niekedy to bolo trochu desivé.
Emily vydržala tri veľké otvorené operácie srdca. Ale trauma z tých náročných a mimoriadnych udalostí ostala a dlho nemohla poriadne spať. Prešla fázou, kedy sa veľmi bála všetkých a všetkého. Ale spôsob, akým zvládla všetky tie veci, ma naučil všetko o odvahe a statočnosti.
Vždy som chcela, aby malo moje dieťa súrodenca. O štyri roky neskôr som sa cítila pripravená prijať ďalšie dieťa. Vzhľadom k tomu, čím prešla Emily, som žiadala o dieťa, ktoré nebude potrebovať operáciu srdca. No potom, čo malý Tom prišiel v septembri 2013 do našej rodiny, som zistila, že bol zle diagnostikovaný a že aj on má choré srdce. A aj keď nie tak ťažko ako mala Emily, tiež potreboval operáciu. Bol to šok. Budem musieť ísť cez to všetko znova. Ale tieto veci si neviete naplánovať ani keď porodíte vlastné dieťa, nuž prečo by to malo byť inak, ak ste si ho adoptovali? Život nie je predvídateľný a stačí len, aby ste sa s tým vysporiadali. To som sa naučila od Emily.
Teraz, keď sedia obaja vedľa seba a spievajú pesničku, cítim až do hĺbky srdca, že to bolo správne rozhodnutie pre nás všetkých.
Celý článok si môžete prečítať v Slnečnici č. 1/2015 na str. 24.