Terapie

Rozvoj dieťaťa s Downovým syndrómom už od raného veku je veľmi dôležitý. Tu nájdete niekoľko tipov na rôzne terapie, s ktorými majú rodičia dobré skúsenosti.

Prečo potrebuje vaše dieťatko terapie?

Prečo je už bábätkám od 28. dňa života indikovaná neurorehabilitačná liečba?

Oneskorený psycho a grafomotorický vývoj, ako aj špecifický vývoj reči sprevádzajú skoršie rozpoznané, závažné neurologické symptómy ako hypotonický syndróm, hypermobilita, deficit rovnováhy a porucha koordinácie pohybov.

Starostlivosť o dieťatko s Downovým syndrómom je veľkou výzvou pre rodičov i celú rodinu od narodenia. Príprava na výchovu dieťaťa so špeciálnymi potrebami je zaťažujúca po psychickej, fyzickej, finančnej i spoločenskej stránke. Čím skôr dokážeme zapojiť vlastné sily, pomoc rodiny a odbornú pomoc do akcelerácie vývoja dieťaťa, tým skôr sa budeme môcť tešiť z jeho samostatných krokov. Za každých okolností i pri diskrétne nepriaznivých perspektívach je namieste podrobne sledovať vývoj dieťaťa a venovať zvýšenú pozornosť jeho rozvoju a veriť dieťaťu i vo vlastnú silu pomôcť mu.

rehabilitacie

Keď sa po narodení dieťaťa objavia signály, že niečo nemusí byť v poriadku, treba konať, zorganizovať si pomoc a kontaktovať odborníkov.

Správne nastavená rehabilitácia, presne cielená v primeranom časovom režime spevňuje aj deťom s Downovým syndrómom svalstvo celého tela.

Čo je adekvátne?

Nastaviť správnu terapiu motorických schopností je výsledkom mravenčej práce. Sledujú sa motorické prejavy vzhľadom na vek dieťaťa a pátra sa po tom, čo týmto prejavom chýba. Následne sa vytypujú spôsoby, akými sa dá vývoj motoriky podporiť, no kým sa nájde pozitívne zaberajúci spôsob, treba vyskúšať niekoľko metód. Správne nastavená rehabilitácia, presne cielená v primeranom časovom režime spevňuje aj deťom s Downovým syndrómom svalstvo celého tela.

Hrubú motoriku môžeme rozdeliť do 5 základných častí:

  • motorika ľahu a otáčania.
  • motorika sedu,
  • motorika lezenia a kľačania,
  • motorika stoja,
  • motorika chôdze.     
Kde začať a ako sa nastaviť na „beh na dlhú trať“?

Dôrazne odporúčame kvalitnú diagnostiku a vytvorenie špeciálneho plánu rehabilitácie vzhľadom na individuálne potreby dieťaťa. Do veku 1 roka sa najčastejšie uplatňuje Vojtova metóda i Bobathov koncept. Je prirodzené, že dieťa nereaguje na rehabilitáciu pokojne. Stimulácia však dráždi nefunkčné miesta a podporuje tvorbu nových neurónových spojení. Dieťa po docvičení javí známky upokojenia.

rehabilitacia

Na úspešný priebeh terapie však odporúčame citlivo vnímať prostredie terapie a osobnosť terapeuta. Ostrejšie svetlo na strope, hlasnejšia hudba, zvukové ozveny v prázdnych miestnostiach môžu na každého človeka – tobôž na dieťa vytvárajúce si obraz okolitého sveta – pôsobiť rušivo. Hoci to nie je vždy možné, ideálne je zapojiť do výziev rehabilitácie aj iných rodinných príslušníkov. Absolvovať dobrú inštruktáž môžu s Vami i staré mamy či starí otcovia, dospelí súrodenci či fyzioterapeut/ka, ktorý/á bude môcť k dieťaťu chodiť denne domov.

Pravidelnosť domáceho cvičenia je nemenej podstatná ako návšteva liečebného výcviku v odbornom zariadení. Včasné zapojenie ostatných príbuzných do výchovy človiečika so špeciálnymi potrebami je investíciou, ktorej plody si budete vychutnávať ďalšie obdobia v podobe porozumenia a pomoci.

Vieme, že deti s Downovým syndrómom sa potrebujú pohybovo realizovať, a aj keď nie je na programe dňa masívna rehabilitácia, terapeutický pohyb sa postupne musí stať súčasťou každodenného života. Vo vyššom veku majú deti a mladiství veľkú záľubu napríklad v terapeutickom tanci. Čím skôr im predstavíme pohyb ako súčasť života, tým skôr budú čerpať z jeho pozitívnych účinkov. V neposlednom rade je každý z cieľov motorických funkcií novým oknom do spoznávania okolitého sveta, ktorého prijatie je alfou a omegou budúcej samostatnosti.
 
Na článku spolupracovali:
PhDr. Petra Brezovská, Mgr. Zuzana Hejduková, Bc. Soňa Krchňáková a Mgr. L. Chovanec.

Značky: 

Orofaciálna stimulácia

Orofaciálna stimulácia predstavuje súbor pohybov a úkonov, ktoré napomáhajú rozvoju motoriky tváre, líc, pier, jazyka, podnebia a hltana. Je vhodná pre deti, ktoré majú problémy so saním, prehĺtaním, narušený uzáver pier, poruchy mimiky.

orofaciálka

Prostredníctvom aktivácie svalov je možné docieliť pokroky v dýchaní, saní, žuvaní, hryzení, prehĺtaní, pití a postupne aj v reči.

Orofaciálnu stimuláciu môže po nácviku robiť aj rodič dieťaťa. Štandardne vás zaškolí pri prvej návšteve ambulancie pani profesorka Šustrová.

Je vhodná pre predčasne narodené deti, pre deti s poruchou sania a prehĺtania, pre sondované deti, pre deti s neurologickými ochoreniam alebo poškodením centrálneho nervového systému, pre deti s Downovým syndrómom, pre deti s mozgovou obrnou a pre mnohé iné.

Postup

Pri stimulácii využívame dotyk, ťah, tlak, hladkanie a ich kombináciu.

Stimulácia sa dá vykonávať:

  1.  bodovou technikou, pri ktorej stláčame jednotlivé body v oblasti tváre.
  2.  dráhovou technikou kedy jemne prechádzame rukami po tvári dieťaťa po určených líniách.
Hlavné zásady
  • Stimuláciu vykonávame približne 5 minút pred obvyklým časom jedenia.
  • Pred začatím uložíme dieťa do zvýšenej polohy, polosedu – podložíme trup (deka, vankúšik).
  • Dieťa by nemalo mať predmety v ústach (napr. cumeľ).
  • Pokiaľ je dieťa nepokojné, tak jednou rukou si pridržiavame hlavičku a druhou cvičíme.
Celkové trvanie

Orofaciálnu stimuláciu (OFS) robíme 3x denne:

  • novorodenci: pol minúty až 3 minúty
  • batoľatá do 6 mesiacov: 1 až 4 minúty
  • batoľatá do 12 mesiacov a staršie deti: 1 až 5 minút
OFS bodovou technikou

Robíme 3x denne, čo najviac opakovaní, každý bod stláčame 5s.

  1. Stlačíme palcami vnútorné kútiky očí – reakcia dieťaťa je žmurknutie
  2. Ďalej stlačíme vonkajšie kútiky očí – reakcia dieťaťa je pohyb očí
  3. Potom zatlačíme na jedným prstom do stredu čela nad koreňom nosa, reakcia dieťaťa je zdvihnutie obočia, vraštenie čela
  4. Palcami zľahka zatlačíme na vnútorné strany obočia, reakcia dieťaťa stiahnutie obočia
  5. Zatlačíme na vonkajšie strany obočia reakcia je vraštenie obočia, kolmá vráska
  6. Ukazovákom zľahka zatlačíme na koreň nosa, reakcia dieťaťa zvraštenie nosa
  7. Ukazovákmi zľahka zatlačíme na krídla nosa, reakcia dieťaťa rozšírenie nozdier
  8. Ukazovákom zľahka zatlačíme na jamku pod nosom nad hornou perou, reakcia dieťaťa je reakcia vrchnej pery, spojenie pier
  9. Ukazovákmi zľahka zatlačíme na oba ústne kútiky, reakcia dieťaťa úsmev
  10. Palcom zľahka zatlačíme na bod medzi bradou a dolnou perou, reakcia dieťaťa spojenie pier, spodná pera na hornú
  11. Ukazovákom zľahka zatlačíme pod dolnou sánkou v mäkkej časti pod bradou, reakcia dieťaťa prehltnutie
  12. Postup opakujeme aspoň 3-krát, každý bod stláčame 5 sekúnd

orofaciálka

OFS dráhovou technikou

Má 6 dráh, každú dráhu odporúčame opakovať približne 5-krát

  1. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdem dráhu od brady k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je zášklb bradou, sledovanie očami
  2. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdeme dráhu od ústnych kútikov k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je zášklb kútikom úst jednostranne
  3. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdem od nosových krídel k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je rozšírenie nosných krídel jednostranne
  4. Ukazovákom pomaly a zľahka prejdem dráhu č. 4 od koreňa nosa k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je zvraštenie nosa, čela, pohľad hore 1
  5. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdem dráhu č. 5 ponad obočie až za ušká podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je jednostranné zdvihnutie obočia 1
  6. Ukazovákom pomaly a zľahka prejdem dráhu č. 6 okolo tváre podľa obrázku okolo tváre dieťaťa, reakcia dieťaťa je pohľad, úsmev, grimasa

http://www.krehkedeti.sk/2018/07/09/orofacialna-stimulacia/
http://www.predcasniatko.sk/orofacialna-stimulacia-2/D

Odporúčaná literatúra: FABIANOVÁ, Adelaida. Orofaciálna a bazálna stimulácia. 2014.

 

Vojtova metóda

Vojtova metóda sa dnes využíva v mnohých krajinách, kde s ňou majú pozitívne skúsenosti. Patrí sem samozrejme Česká republika a Nemecko. Taktiež ju využívajú v Rakúsku, Poľsku, Rumunsku, Nórsku, Švédsku, Francúzku, Španielsku, Taliansku, ale aj v Chile, Mexiku, Kolumbii, Venezuele, či v Kórei, Japonsku, Taiwane a Indii.

Objaviteľom Vojtovej metódy je prof. MUDr. Václav Vojta, podľa ktorého nesie aj svoje pomenovanie. Tento pôvodne český detský neurológ pôsobil na Univerzitnej ortopedickej klinike v Kolíne nad Rýnom a neskôr začal pracovať v Detskom centre v Mníchove, kde sa venoval metóde reflexnej lokomócie.

Po návrate do Prahy tento diagnosticko - terapeutický systém neustále rozvíjal.

VojtaPráve počas svojej praxe v Nemecku, kde pracoval s ochrnutými detskými pacientmi (pacienti s cerebrálnou - mozgovou parézou) si všimol, a mal za to, že infaustná spasticita je len funkčnou blokádou v rámci vývoja motorických schopností.

Pozorovaním zistil, že isté pohybové vzory, ktoré sú vrodené a disponuje nimi každý jedinec, sa ich neustálym opakovaním objavujú intenzívnejšie a stále v ucelenejších celkoch.

Na začiatku sú málo viditeľné, pretože sú aktivované len do istej miery, čo sa dá časom a cvičením zmeniť.

Trpezlivosťou pri práci s deťmi a opakovanými podnetmi v rôznych polohách sa mu podarilo vyvolať tieto nevedomé motorické reakcie. Pohyby boli najviac viditeľné na trupe a končatinách dieťaťa.

Aké pozitíva zaznamenal Vojta pri svojich pozorovaniach?

  1. zlepšenie rečových schopností

  2. istejšia vertikalizácia

  3. zlepšenie motorických funkcií

Táto zatiaľ ničím neprekonaná metóda má svoje nezastupiteľné miesto nielen v liečbe pohybových porúch, ale aj v ich skorej diagnostike.

Doteraz sa používa a je považovaná za jedinečnú formu diagnostiky porúch mobility a držania tela. Ich abnormality je možné zistiť už do šiestich mesiacov života. To umožňuje začatie včasnej terapie a lepšiu prognózu.

Samotná diagnostika vychádza z reálneho predpokladu vrodených pohybových vzorcov, ktoré sú geneticky zakódované u každého jedinca. Už u novorodenca sa prejavujú do istej miery ako nekoordinované pohyby tela a končatín, ktoré sa postupne stávajú koordinovanými a cielenými.

Vojtova metóda je diagnostická a liečebná metóda využívaná na včasnú diagnostiku a liečbu motorických porúch.

Funguje na princípe reflexnej lokomócie. Pod pojmom reflexná lokomócia rozumieme akýkoľvek automatický pohyb, ktorý je zakódovaný v našej centrálnej nervovej sústave. Vojta tento automatizmus a vrodené hybné vzorce považoval za akési „základné stavebné piliere” (otáčanie, zdvíhanie, uchopovanie predmetov, lezenie, chôdza).

  • REFLEX  rovnako prebiehajúca odpoveď na určitý podnet

  • LOKOMÓCIA  pohyb vpred

U zdravých detí sú tieto pohybové vzorce automatické, avšak u detičiek s cerebrálnou spasticitou (mozgovým ochrnutím) z rôznych príčin nie.

Vojta veril a neskôr taktiež dokázal, že aj u detí s poruchou motoriky je možné opakovanými cvičeniami aktivovať centrálnu nervovú sústavu, a následne preniesť tieto v nej zakódované funkcie do spontánnej motoriky.

Zjednodušene to znamená, že pravidelným nácvikom pohybového stereotypu (napr. lezenie), je možné docieliť jeho automaticitu, dokonca môže dôjsť k vytvoreniu úplne nových naučených pohybových vzorcov.

K aktivácii reflexnej lokomócie dochádza na základe podráždenia tzv. aktivačných zón. Podráždenie v tomto prípade znamená vyvíjanie tlaku alebo ťahu na tieto zóny. Ten dosiahneme polohovaním dieťaťa.

Samotné polohovanie je doplnené o uhlové nastavenie trupu a končatín, čo spôsobuje tlak alebo ťah v kĺboch. Tým vzniká odpor proti pohybu, ktorý paradoxne pohyb evokuje a napomáha k správnej aktivácii jednotlivých svalových skupín s jej následným rozšírením do celého tela.

Tlak a ťah na aktiváciu lokomócie dosiahneme z troch základných polôh dieťaťa:

  1. poloha v ľahu na brušku

  2. poloha v ľahu na chrbte

  3. poloha na boku

Celý princíp tejto metódy vychádza z dvoch základných pohybových celkov a to je plazenie a otáčanie. Tieto pohyby sú pre zdravé deti automatické, u chorých detičiek im musíme dopomôcť.

Vojtova metóda

Reflexné plazenie dosiahneme z východiskovej polohy dieťatka v ľahu na brušku. V tejto polohe je hlavička natočená na jednu zo strán. Horná končatina, ktorá je bližšie k tvárovej časti býva položená mierne vyššie ako končatina protiľahlej strany. Dolné končatiny sú extrarotované v bedrovom kĺbe (vytočené smerom von) a mierne zohnuté v kolenách. Táto poloha provokuje striedavý pohyb horných končatín a taktiež otáčanie hlavičky na opačnú stranu a späť.

Pri rotácii hlavičky je potrebné dlaňou klásť odpor proti pohybu, čo pomáha aktivovať svaly. Zároveň opretie o jednu hornú a protiľahlú dolnú končatinu má za následok mierne nadvihnutie trupu, ktoré zodpovedá pohybu pri plazení.

Toto navonok banálne cvičenie napomáha aktivácii nie jednotlivých svalov, ale dokonca svalových skupín v celom tele. Je významným predpokladom pre plazenie a ďalšie vzpriamovanie sa a neskoršiu chôdzu. Napomáha taktiež uchopovaniu predmetov.

Reflexné otáčanie dosiahneme z východiskovej polohy dieťatka v ľahu na chrbátiku alebo na boku, ktorú zaujíma aj počas otáčania. Dieťatko leží na chrbátiku a hlavička je mierne otočená na stranu.

U závažnejších diagnóz treba postupne cvičiť aj natočenie hlavičky, ktoré v začiatkoch nemusí zodpovedať východiskovej polohe hlavy. Končatiny sú vedľa telíčka v rôznych polohách v závislosti od veku (novorodenec ich má mierne zohnuté, väčšie deti majú dolné končatiny natiahnuté rovno).

Druhá poloha je na boku, pričom oporu tvorí horná a dolná končatina naliehajúca na podložku.

Počas otáčania sú za oporu a stabilitu tela zodpovedné horná a dolná končatina nachádzajúca sa vyššie. Táto poloha je významný predpokladom pre chodenie po štyroch končatinách.

Dôležitá informácia:
Vyššie uvedené poznatky o aktivácii reflexnej lokomócie sú len všeobecné a čisto informačného charakteru. Rodič je síce zásadným článkom v regresii (zlepšení) ochorenia svojho dieťatka, no mal by tieto cvičenia vykonávať v domácom prostredí len po predchádzajúcej konzultácii a preškolení lekárom alebo fyzioterapeutom Vojtovej terapie.

Medzinárodná Vojtova spoločnosť (IVG) bola založená v roku 1984 v Mníchove samotným Václavom Vojtom. Išlo o združenie kvalifikovaného personálu v rámci Vojtovej terapie. Spoločnosť existuje dodnes a zaoberá sa okrem iného aj výučbou ďalších fyzioterapeutov a lekárov. Tí sú potom kompetentní preškoľovať aj rodičov - laikov, aby mohli terapiu praktizovať doma.

Obrovskou výhodou je nielen jej efektívnosť, ale aj finančná nenáročnosť, keďže ju je možné vykonávať po preškolení v domácom prostredí.

Samotná terapia a dĺžka jej trvania je individuálna. V niektorých prípadoch trvá celé roky. V dobrom prostredí prebieha liečba ľahšie. Terapia musí byť presná, preto každý kto ju praktizuje, musí byť odborník, alebo minimálne odborníkom preškolený. Terapeut vypracováva pacientovi presný plán na základe závažnosti jeho diagnózy. Cvičenia by sa mali absolvovať podľa plánu bez vynechávania, v dĺžke trvania aká je pacientovi naordinovaná. Ako bolo v úvode popísané, k aktivácii lokomócie dochádza pravidelnými opakovaniami a trpezlivosťou.

Kontraindikácie Vojtovej Metódy

Vzhľadom na to, že až 50% detí s Downovým syndrómom má vrodenú chybu srdiečka, Vojtovu metódu vám zrejme nebudú odporúčať. treba sa preto poradiť o možnostiach inej terapie.

Ďalšie kontraindikácie sú:

  • horúčkovité ochorenia

  • zápalové ochorenia

  • 10 dní po očkovaní

  • kardiálne ochorenia

  • osteogenéza

  • gravidita

Zaujímavé:

Prečo pri Vojtovej metóde dieťa plače? Nejedna mamička sa zľakne tejto metódy, pretože jej dieťa pri cvičení plakalo, alebo ju ešte pred prvým cvičením varovala iná mamička.

Tá si však zrejme spojila plač  bolesťouutrpením alebo násilím. Je to pochopiteľné, pretože žiadna mamička nenechá svoje dieťa trpieť. No v tomto prípade sa mamičky mýlia.

Prečo teda deti plačú? Prirodzený inštinkt hovorí mamičke, že keď jej dieťa plače, niečo „nie je v poriadku“. Všetci chápeme, že plač je jediným komunikačným prostriedkom pre deti, ktoré ešte nevedia rozprávať. No môžeme povedať, že malé dieťa plače iba kvôli bolesti? Skôr naopak. Dieťa oveľa častejšie plače, keď je hladné alebo chce spať. Preto ak dieťa plače počas cvičenia, nemusí to znamenať, že ho niečo bolí. Pravdepodobne ho cvičenie len unavuje, čo je prijateľné, veď predsa naprávame nesprávne návyky.

Vojtova metóda bola preskúmaná odborníkmi z dôvodu zistenia, či nemá negatívny dopad na psychiku pacienta a jeho ďalší psychický vývoj. Opak bol pravdou. Nie len že nemá negatívne účinky, ale dokonca vplýva pozitívne na psychiku a prežívanie chorého.

Táto zázračná, a pritom tak jednoduchá liečba má široké spektrum využitia. Je zameraná primárne na detských pacientov, no využívajú ju aj dospelí pacienti s najrôznejšími diagnózami.

U detičiek je najčastejšie využívaná pri parézach spôsobených detskou mozgovou obrnou alebo iným neuodegeneratívnym procesom, dospelí sa na ňu obracajú pri traumatických ochrnutiach alebo po porážkach.

Vojtova metóda

Zoznam pozitívnych účinkov pri niektorých diagnózach:
  • mozgové parézy/obrny

  • centrálne koordinačné poruchy

  • svalové ochorenia ako napr. myastemia gravis

  • problémy s dýchacími, hltacími a žuvacími svalmi

  • porážka

  • skleróza multiplex

  • dysplázie a luxácie bedrových kĺbov

  • skolióza chrbtice

  • periférne ochrnutia horných a dolných končatín (parézy plexu, priečna miešna lézia)

  • traumatologické poškodenia

Metóda napráva, resp. prebúdza ďalšie reakcie:

Vojtova metóda sa aplikuje prevažne u detí s detskou mozgovou obrnou (DMO). Je to ochorenie centrálnej nervovej sústavy vedúce k poruchám hybnosti. Spôsobujú ju vrodené vývojové chyby mozgu, alebo jeho poškodenie v prenatálnom období. Už v novorodeneckom období sú badateľné rozdiely a to v abnormálnom tonuse svalov (hypotónia/hypertónia) a v reakcii dieťaťa na podnety (hladkanie, bozky, dotyky), ktoré sú minimálne. Neskôr si rodičia všimnú chabosť mimiky, gestikulácie, poruchy vývoja reči, typické sú ťažkosti s hryzením potravy, asymetria reči a pohybov.

Vojtova metóda sa dá využívať aj pri iných mozgových poruchách ako je intelektové znevýhodnenie, ADHD či pervazivné vývojové chyby.

Vojtova metóda vznikla pri práci z deťmi, je u nich veľmi často využívaná, no nie je určená iba im. Pozitívne účinky má aj u dospelých jedincov pri rôznych ochoreniach s poruchami hybnosti.

Dobrým príkladom je cievna mozgová príhoda, pri ktorej dochádza k upchatiu mozgovej tepny zrazeninou a k neprekysličeniu časti mozgu. Prejavuje sa poruchami zraku, poruchami reči, ochrnutím polovice tvárového svalstva, ochrnutím svalov končatín na jednej strane a vegetatívnymi príznakmi.

Taktiež ochrnutia po úrazoch alebo dopravných nehodách je možné podstatne zlepšiť práve cvikmi podľa tejto metódy.

Málo využívaná, ale účinná je aj pri ochoreniach chrbta ako napríklad pri skolióze.

https://zdravoteka.sk/magazin/Vojtova-metoda-pri-ktorych-diagnozach-je-prinosom/

https://slovenskypacient.sk/vojtova-metoda-potrebuje-ju-aj-vase-dieta-kedy-je-vhodna-u-dospelych/

Bobath koncept

Charakteristika NDT Bobath:

V súčasnosti je to medzinárodne uznávaná terapia so zameraním na riešenie problémov v diagnostike, liečbe a manažmente jednotlivca s obmedzenou schopnosťou plnohodnotne sa zúčastňovať na každodennom živote kvôli narušeniu motorických, senzorických, percepčných a kognitívnych funkcií vyplývajúcich z poruchy centrálnej nervovej sústavy.

Čo znamená NDT Bobath v laickej reči?

Niektorí ľudia sa domnievajú, že Bobath je súbor cvikov, prípadne cvičenie na lopte. Iní si myslia, že je to len využívanie hry. Je to omyl. NDT Bobath je 24-hodinový koncept, ktorého cieľom je dosiahnuť maximálny fyziologický motorický prejav dieťaťa. Je založený na analýze problémov, ktoré má dieťa s DMO alebo inými neurologickými ochoreniami, v bežných činnostiach a hľadá vhodné a praktické riešenia, ktoré môžu byť začlenené do každodenného života.

Podstata a cieľ NDT Bobath konceptu:

Jedná sa o koncept, ktorý akceptuje náladu a vek dieťaťa a dáva terapeutovi priestor posúdiť, čo dieťa dokáže urobiť samé, čo dokáže s pomocou a čo nedokáže vôbec. Na základe tejto analýzy dokáže terapeut vyhodnotiť, čo bráni v ďalšom napredovaní dieťaťa a tak určiť liečebný plán a cieľ.

V rámci terapie sa snaží o čo najväčšiu aktívnosť, individuálnosť v závislosti od veku a schopností daného dieťaťa. Využíva hravý prístup a snaží sa dieťaťu ukázať, že aj napriek postihnutiu môže byť bossom – tým, ktorý má právo výberu, je schopný ovplyvňovať prostredie okolo seba, môže mať detstvo v pravom slova zmysle, ale aj úspech.

V čom je metóda Bobath iná

Na rozdiel od Vojtovej metódy je pacient do terapie maximálne zapájaný. V Bobath koncepte sú provokované pohybové vzorce, ide však o prístup, kde cieľom je skvalitniť pohybové schopnosti pacienta – znížiť výskyt patologických pohybov a viesť tak pacienta k čo najväčšej miere samostatnosti v rámci jeho dispozície. Preto sú pri terapii využívané rôzne pomôcky (nestabilné plochy, lopty, stimulačné pomôcky), s pomocou ktorých dieťa poznáva nové funkčné situácie, získava novú senzomotorickú skúsenosť a tým aj možnosť psychomotorického rozvoja.

Súčasťou terapie sú aj odporúčania na domácu terapiu – tzv. handling (manipulácia s dieťaťom), ako aj rady, akú pozíciu pri hre zvoliť, aké hračky, ako upraviť prostredie atď., aby sa mohla terapia maximálne efektívne prejaviť, pretože práve rodič je tým, kto s daným dieťaťom trávi najviac času a tak môže prispievať k čo najväčšej participácii dieťaťa.

Význam Bobath konceptu v liečbe DMO

Využitie Bobath konceptu nie je až také rozšírené, jednak kvôli dostupnosti, ktorá je neuspokojivá a jednak z dôvodu, že veľa odborníkov z radov fyzioterapeutov uprednostňuje Vojtovu metódu pred Bobath konceptom. Aj napriek tomu sa Bobath metóda teší u rodičov veľkej obľube, pretože sa uskutočňuj formou hry, ktorá je pre dieťa príjemná a motivuje ho k pohybu vpred. Ak túto metódu cvičí certifikovaný fyzioterapeut a zaškolí aj rodičov, tak môže dieťa počas celého dňa prevádzať „handling“ a tak sa rýchlejšie posúva vpred ako po stránke fyzickej, tak aj mentálnej.

http://www.centrumliberta.sk/metoda-ndt-bobath

Značky: 

Vojtova metóda alebo Bobath koncept?

Rodičia, ktorí s bábätkami cvičia takmer od narodenia v dôsledku rôznych diagnóz či centrálnych koordinačných porúch, vedia, koľko trpezlivosti a lásky musia vynaložiť na to, aby cvičením dopomohli dieťaťu k samostatnej chôdzi či zlepšeniu jeho psychomotorického zdravia.

Vojtova metóda bola zostavená neurológom prof. MUDr. Václavom Vojtom v 50. rokoch minulého storočia. Ide o formu terapie, resp. cvičenia pri poruchách psychomotorického vývoja, v rámci ktorého sa stimuláciou špecifických bodov aktivujú v mozgu vrodené pohybové vzory, čím telo reaguje pohybovou odpoveďou. Okrem tejto pohybovej aktivity dochádza k ďalším procesom, napr. posilňujú sa brušné svaly, cvičí sa dýchanie, bránica, upravuje sa frekvencia tepu, aktivujú sa ďalšie nervové centrá, čo celkovo prispieva k napredovaniu dieťaťa po mentálnej i motorickej stránke.

Za zrodom Bobathovej metódy stoja nemeckí manželia Berta a Karl Bobathovci. Koncept, ktorý začali rozvíjať vo Veľkej Británii, sa rovnako využíva pri mnohých neurologických problémoch a poruchách s cieľom zvýšenia pohyblivosti tela. Na to sa v tejto terapii pozerá ako na jeden celok. Dbá sa na celkovú manipuláciu s dieťatkom počas celého dňa a prostredníctvom senzomotorickej stimulácie sa dosahuje jeho správny vývoj a napredovanie.

V našich podmienkach je už aj z tradície zvykom začínať terapiu práve metódou prof. Vojtu. Dôkazom toho je i počet terapeutov, z ktorých je drvivá väčšina špecializovaná práve na to. Anglicky hovoriace štáty uprednostňujú skôr Bobath koncept, keďže na „Vojtovku“ sa pozerá kvôli plaču dieťaťa ako na niečo, čím sa mu ubližuje. Terapeuti sa tu nesústreďujú na konkrétne reflexné body, ale na ľudské telo nazerajú ako na komplexný systém, čomu je aj prispôsobená terapia.

Konkrétna metóda by sa však mala vyberať podľa potrieb dieťaťa, pretože podľa fyzioterapeutov neexistuje lepšia či horšia metóda. Najdôležitejšie je, aby dieťa cvičilo a spôsob by sa mal vybrať podľa toho, čo je vzhľadom na jeho problém potrebné.

Nemalo by to byť nikdy o tom, ktorá terapia je lepšia. Cieľom pre každého fyzioterapeuta je dostať dieťa do čo najlepšej kvality a je jedno akou cestou, každá terapia má spoločný cieľ, len cesty, ako k nemu dospieť, sú iné. Hneď ako profesionál cvičiaci jednu metódu spozoruje, že dieťa stagnuje, nenapreduje a nezlepšuje sa v motorike, buď je terapia zle nastavená alebo je čas zmeniť ju a nasmerovať dieťa k inému odborníkovi, ktorý sa venuje inému konceptu. 

Pri Vojtovej metóde ide o reflexnú odpoveď dieťatka na stimuláciu istých bodov na tele. Prostredníctvom aktivity svalov na základe reflexnej odpovede dokáže terapeut spustiť v mozgu signál pre správny pohybový vzor, ktorý následne dieťa využíva vo svojom pohybe. Cvičenie sa realizuje sedem dní v týždni 3- až 5-krát do dňa podľa veku a stavu dieťaťa.

Bobath koncept je celkový prístup k dieťaťu, dbá na to, ako sa dieťa nosí, prebaľuje, kŕmi, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá a pod. Ide o celý komplex, ako sa o dieťa starať 24 hodín denne. Z tohto pohľadu  je to náročnejšie, dieťa „cvičí“ celý deň, pretože všetko, čo sa s ním robí, smeruje k jeho posunu v motorike.

Tak, ako každá strana mince, aj táto oblasť má svojich zástancov i odporcov. Najdôležitejšie je poznať dieťa a správne diagnostikovať, ktorá metóda bude pre zlepšenie jeho stavu najlepšia. Rodičia sa najviac boja, že dieťa bude pri cvičení plakať. Dieťa plače pri cvičení v oboch konceptoch, avšak pri „Vojtovke“ ide o reflexnú odpoveď, stimuluje sa konkrétny bod a očakáva sa konkrétna odpoveď, zatiaľ čo Bobath koncept využíva funkčnú hru, prostredie, ktoré je pre dieťa prirodzené a jeho motiváciu dosiahnuť isté ciele za istých pravidiel.

Tu sa stretávame s najčastejším omylom a to, že cvičenie prostredníctvom „Bobatha“ veľa ľudí považuje za nižší stupeň rehabilitácie, berú ho len ako "hru.“ Dieťa môže plakať pri oboch konceptoch, nebolí ho však cvičenie v žiadnom z nich. Dieťa nevie povedať, že sa mu niečo nepáči, malé bábätko bojuje plačom, väčšie odporom, nie je to ale o tom, že ho niečo bolí, ale vyžadujeme niečo, čo nie je preň v daný moment pohodlné, napr. neprirodzená poloha a pod.

Je preto potrebné poznať dieťa aj to, o aký typ plaču ide. Rodič pozná plač svojho dieťaťa, každá mama vie odlíšiť žalostný, plač z hnevu alebo plač, že niečo nie je v poriadku. Vtedy musí aj fyzioterapeut spozornieť – buď je dieťa prestimulované a je potrebné terapiu napr. zvoľniť. Terapia, po ktorej dieťa ešte polhodinu plače, nemá zmysel. Po cvičení by si ho mamina mala pritúliť a do pár minút by malo byť opäť pokojné, hrať sa a na cvičenie zabudnúť.

K častým paradoxom patria i prípady, keď je dieťa choré a počas dní, keď necvičí, sa, paradoxne, v motorike zlepší. To je podľa odborníčky signál, že už je prestimulované, predráždené a je potrebné z cvičenia ubrať, prípadne zmeniť intenzitu či samotnú terapiu a poslať rodičov s dieťaťom za profesionálom z iného terapeutického konceptu.

Aj z týchto dôvodov má byť rodič pri terapii.  Je potrebné, aby fyzioterapeut pracoval nielen s dieťaťom, ale aj s ním. Potrebuje vedieť, ako dieťa spí, ako sa počas dní, keď neboli na rehabilitácii, mali, ako prebiehalo cvičenie doma, čo sa zmenilo, s čím bol problém. Aj to sú dôležité informácie, pretože hoci dieťa po terapii hneď zaspí, ale jeho nočný spánok je nespokojný, prerušovaný, aj to sú signály, že je predráždené a je potrebné niečo v terapii zmeniť.

Pri oboch metódach je potrebné dopriať dieťaťu i rodičom čas. Netlačiť na nich, fyzioterapeut potrebuje mať čas dieťa dôsledne vyšetriť, ukázať cviky, dieťa musí mať čas cvičenie spracovať, prijať ho a ukázať, čo vie. Nie je to o tom, že terapeut malého pacienta rýchlo odcvičí, ale o tom, aby ho aktivoval, nemá to byť súboj, ale súhra. Rovnako rodič musí terapiu prijať.

Pri oboch metódach je potrebné dopriať dieťaťu i rodičom čas.

Mama a dieťa sú jeden celok, ak dieťa cíti, že mama terapiu neprijala, ani ono ju neprijme. Mama musí vedieť, prečo je potrebné s dieťaťom cvičiť, a tým sa dosiahne kvalitnejšia spolupráca. Nie je to o tom, prísť rýchlo domov, odcvičiť a mať pokoj.

Pri voľbe terapie je potrebné zohľadniť jej prínos pre dieťa a odstránenie problémov, kvôli ktorým sa s ňou začína. Pri voľbe by nemala byť kritériom dostupnosť fyzioterapeuta, ale je na zvážení neurológa a lekára fyziatra, čo je pre dieťa vhodné.  Či už je to „Vojtovka“ alebo „Bobath“, existujú prípady, keď sa prvá metóda neodporúča a indikuje sa druhá, prípadne sa zvolí ich kombinácia.

Bobath

Napr. u zdravých, ale predčasne narodených detí, ktoré majú nejakú centrálnu koordinačnú poruchu, je prvou voľbou Vojtovka. Zároveň sú aj prípady, keď sa uprednostňuje Bobath koncept, a to z dôvodu jeho odlišnej stimulácie mozgu oproti Vojtovej metóde.

Metódy sa dajú aj kombinovať. Ak dieťa napríklad cvičí „Vojtovku“, fyziater sa môže rozhodnúť, že z Bobath konceptu si vezme napr. handling, čím sa sústredí na širší záber dieťaťa, teda ako sa nosí, prebaľuje, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá, teda ide o celý komplex, ako sa o neho staráme 24 hodín denne.

Sú aj prípady, keď dieťa zvláda „Vojtovku“, ale mama nie. Aj to je indikácia pre zmenu terapie, pretože pre mamu je to fyzicky alebo psychicky náročné. Terapia vtedy nemá požadovaný efekt.

terapie

Rovnako sa v zahraničí dostávajú do popredia aj ďalšie metódy v rehabilitácii a aj táto oblasť podlieha trendom. U nás sú však zatiaľ najpreferovanejšie spomínané dve metódy. Je to aj z dôvodu zabehnutého systému, ktorý v súčasnosti u nás funguje, ale aj finančnej náročnosti či dostupnosti vzdelávania. Pri akejkoľvek terapii je najdôležitejší prospech dieťaťa a spolupráca s rodičom.

Rehabilitácia nemá význam len pre dané obdobie života dieťaťa, jej benefity siahajú aj do jeho budúcnosti. Preto je dôležité nepodceňovať cvičenie a ani sa neponáhľať s jeho ukončením. Ak dieťa hýbe nožičkami, ručičkami, usmieva sa, okolie si myslí, že je všetko v poriadku, ale skúsený terapeut vidí, kde by mohli nastať problémy, ktoré rodič spozoruje až neskôr, keď má dieťa napr. 6 - 9 mesiacov a stále leží a nepretáča sa. Ale čas ubehol a u malých detí je každý deň dôležitý. Prvý rok života dieťaťa je najdôležitejší. Vtedy dieťa urobí toľko, ako už nikdy viac vo svojom živote. Je to základ pre celý život. Preto je „stratený“ mesiac či dva veľa a nemôže sa čakať na rodiča, kým si všimne odchýlku v motorike. Rovnako tak je ďalším problémom to, že rodičia prestávajú cvičiť, alebo cvičia menej, ak už dosiahli nejaký cieľ. To, že sa dieťa postavilo alebo lozí, ešte neznamená, že je všetko v poriadku.

Prvý rok života dieťaťa je najdôležitejší. Vtedy dieťa urobí toľko, ako už nikdy viac vo svojom živote. Je to základ pre celý život.

Väčšinou je dieťa v terapii, až kým nemá samostatnú chôdzu, ale aj tá musí byť správna. Či sa dobre postavilo, či ide správne noha. Ak sa mamička trápi rok, treba to ešte pár týždňov či mesiacov potiahnuť.

Aj u dieťaťa, ktoré nemá žiadne diagnózy, je totiž cieľom, aby si prešlo vývojom (poloha na brušku a dvíhanie hlavy, plazenie, šikmý sed, lozenie, postavenie sa, široký sed a samostatná chôdza) a predišlo sa komplikáciám. Preto je zlé, ak aj deti bez diagnóz rodičia či starí rodičia nasilu a skoro posádzajú poobkladané vankúšmi, ťahajú ich a vodia na silu za ruky, či dávajú do rôznych chodúľok, ktoré majú za následok vykrivenie chrbtice, špičkovanie a nesprávne zapájanie svalov, taktiež ich pasívne tlačia v autách a bicykloch po ulici. Dieťa má samo objavovať, čo dokáže.

U každého dieťaťa potrebujeme kvalitné otáčanie, lozenie, aby sa eliminovalo riziko problémov neskôr. Nemá to význam len pre hrubú motoriku, teda telo a trup, ale i pre jemnú motoriku, ako rozprávanie, jedenie, manipulácia ručičkou, zdravé chodidlo a pod.

https://mamaaja.sk/clanky/batola/terapie-v-prospech-dietata-vojtova-metoda-a-bobath-koncept

Ako podporovať vývin dieťatka od 0 do 5 rokov

Stať sa samostatným je základnými cieľom našich detí. Dieťa postupne prechádza od úplnej závislosti a bezmocnosti k samostatnosti. Chceme, aby sa stali čo najsamostatnejšími v starostlivosti o seba, o svoj zovňajšok, blízke okolie a aby sa stali čo najzručnejšími v sociálnych vzťahoch.

Prvým krokom k samostatnosti je orientácia dieťaťa na svojom tele. Dieťa si uvedomuje svoje ústa, ruky, neskôr nohy a skúša ich možnosti. Informácie o sebe získava predovšetkým hmatom.

Druhým krokom je orientácia v bezprostrednom okolí. Dieťa postupne spoznáva, že veci okolo neho existujú alebo sa menia nezávisle od neho. Svoje okolie skúma, veci okolo seba sa učí používať alebo ich odmieta. Aktívne sa zúčastňuje na živote vo svojom prostredí.

Tretím krokom je uvedomenie si “tretej osoby” (iná osoba ako ja a ty). Dieťa komunikuje, víta známu tvár, spája spoznanú osobu s príjemnými alebo nepríjemnými situáciami (napr. bojí sa lekára), neskôr rozlišuje známych od neznámych, ostýcha sa alebo sa neznámych bojí.

Pre dosiahnutie samostatnosti je potrebné, aby sa dieťa naučilo spolupracovať a zameriavať svoju aktivitu. Každé dieťa má tendenciu k aktivite. Ak je slabá, je potrebné navodzovať také činnosti, ktoré vyvolávajú u dieťaťa potrebu byť aktívnym – sú to najčastejšie radostné chvíle hry a tieto chvíle predlžovať. Schopnosť spolupracovať a byť aktívny sa naopak narušuje, ak je s dieťaťom manipulované, ak sa opatrovateľské úkony robia veľmi rýchlo, ak v interakcii s dieťaťom nie sú vyjadrované emócie alebo keď je dieťa oslabené a jeho spomalené, menej výrazné reakcie zostávajú bez povšimnutia. Jednoducho povedané, ak sme my veľmi aktívni, dieťa sa stáva pasívne, pretože nemá skúsenosť, že svojou aktivitou môže niečo ovplyvniť alebo zmeniť.

Kerrová (1997) popisuje, ako môžeme rozvíjať dieťa so znevýhodneniami v jednotlivých vývinových obdobiach.

0 - 4 mesiace
  • Časté nosenie dieťaťa na rukách, dotyky, masírovanie, hojdanie. Možnosť položiť dieťa na rôzne povrchy (posteľ, deka, mäkká ovčia vlna…). Tieto aktivity podporujú vnímanie a spoznávanie vlastného tela dieťaťa.     
  • Fúkanie dieťaťu na jednotlivé časti tela. Vyzlečenému dieťaťu umožniť vnímať celým telom teplo, chlad, mäkkosť alebo tvrdosť rôznych predmetov.
  • Rozprávanie, spievanie, vydávanie rôznych sprievodných zvukov.
  • Poskytovanie zrakových vnemov z rôznych polôh a z rôznych kútov miestnosti.
  • Primeraná zmena zaužívaných postupov a rituálov (napríklad zmena miesta prebaľovania, umývania dieťaťa, striedavá starostlivosť aj ostatných členov rodiny…)
4 - 8 mesiacov
  • Ponúkanie hračiek z rôznych materiálov, bezpečné predmety dennej spotreby (napríklad téglik, lyžička, rolka, plastová fľaša).
  • Upevneníme na ruku alebo nohu dieťaťa napríklad farebnú stužku, maličký zvonček, pomôže mu to postupne si uvedomovať jednotlivé časti tela, vzbudí to jeho zvedavosť.
  • Umožniť dieťaťu vidieť pohyb iných objektov (napr. hračky, zvieratá), motivuje ho to k vlastnému aktívnemu pohybu.
8 - 12 mesiacov
  • Ponúkanie zložitejších predmetov, ktoré sú bezpečné, dá sa s nimi manipulovať (napríklad stláčať, krútiť, presúvať…) a vydávajú zvuky. Predmety schovávať, zakrývať, hľadať, odokrývať. Jednotlivé úkony, činnosti je potrebné komentovať.
  • Poskytovať dieťaťu dostatočné množstvo dotykov.
  • Umožniť hrať sa na zemi a rozširovať priestor na hranie.
1 rok
  • Hranie sa s kockami, krúžkami a predmetmi, ktoré je možné na seba postaviť, zasúvať, triediť. Využívať krabice s otvormi, do ktorých je možné zastrkávať predmety (napríklad krabica alebo plastová nádoba s kolíkmi na bielizeň). Tieto hračky pomáhajú dieťaťu v koordinácii oko - ruka.
  • Hry s vodou a vo vode. Dobrým miestom je vaňa alebo kuchynský dres. Za prítomnosti dospelej osoby.
  • Využívanie hračiek, ktoré je možné ťahať, tlačiť, uviesť do pohybu volantom atď. Dobré je, ak tieto hračky sú aj zvukovými, vtedy je vnem dieťaťa komplexnejší.
  • Hry s loptou (kotúľanie, hádzanie, kopanie).
  • Maľovanie, kreslenie a veľký povrch (kriedou na chodník, farbou na veľký rozmer papiera), využívanie modelovacej hmoty
  • Presýpanie alebo prekladanie kúskov molitanu do nádob rozličných veľkostí.
  • Umožniť dieťaťu samostatné jedenie, napríklad nakrájané kúsky chleba, syru, banánu môže dieťa chytať prstami a vkladať do úst.
  • Preliezanie, podliezanie alebo vyliezanie dieťaťa samostatne alebo s malou asistenciou dospelého za dodržania bezpečnosti.     
2 roky
  • Skladanie, prekladanie, vkladanie, stavanie a iné aktivity, ktoré posilnia koordináciu oko - ruka. Hry, pri ktorých môže dieťa predmety ťahať, tlačiť, napĺňať a vyprázdňovať.
  • Využívanie zmenšenín alebo napodobenín predmetov dennej spotreby, ktoré dieťa zapája do hry a učí sa s nimi správne manipulovať. Organizovanie hier z každodenného života, napríklad spoločné stolovanie, piknik, varenie, návšteva priateľov a iné.
  • Poskytovať dieťaťu možnosť vykonávať činnosti spojené so starostlivosťou o seba,  domácnosť, napríklad zametanie, miešanie, vešanie bielizne.
  • Spoločné spievanie pesničiek s doprevádzajúcimi gestami.
  • Prechádzky do prírody.
  • Možnosti sebavyjadrenia napríklad pomocou fixiek, ceruziek, kried, farieb, prstových farieb, modelovacej hmoty, prírodného materiálu.Vytváranie koláží. Používanie nožníc.
  • Jednoduché oblečenie, ktoré umožní dieťaťu čo najväčšiu samostatnosť pri obliekaní a vyzliekaní.
  • Chodenie po schodoch namiesto výťahu.
3 roky
  • Využívanie rôzneho prírodného materiálu.
  • Ponuka výtvarných potrieb a modelovacích hmôt.
  • Umožnenie rozlišovania a triedenia predmetov podľa farieb.
  • Do krabice schované predmety môže dieťa spoznávať na základe hmatu, taktiež je možné cvičiť pamäť dieťaťa vymenovaním schovaných predmetov.
  • Umožniť dieťaťu prezliekať sa do rôznych kostýmov, prezliekať sa “za niekoho”.
  • Uvedomovanie si vlastnej osoby, svojich hraníc. Hranie sa pred zrkadlom, otláčanie rúk a nôh v mäkkých materiáloch, namáčanie vo farbe a následné otláčanie na papier, obkresľovanie tela a končatín na veľký papier.
4 -5 rokov
  • Zapájanie dieťaťa do každodenných prác predstavujúcich starostlivosť o domácnosť, pridelenie zvádnuteľných úloh a podpora v samostatnosti ich plnení, poskytuje dieťaťu príležitosť pre sebarealizáciu a pocit užitočnosti. Ide napríklad o hygienu tela, ústnu hygienu, starostlivosť o svoj zovňajšok, starostlivosť o lôžko, starostlivosť o kvety, domáce zvieratá a pod..
  • Spoločná príprava jedla a stolovanie.
  • Podpora dieťaťa v kreslení a maľovaní.
  • Podporovanie samostatného rozhodovania dieťaťa (pokiaľ je to možné v jedle, obliekaní, úprave najbližšieho okolia).
  • Vytváranie situácií, kde môže dieťa získavať sociálne zručnosti, napríklad v obchode alebo pri kontakte so susedmi atď.
Ako s dieťaťom pracovať?

Dieťa potrebuje priestor na získavanie skúseností, tzv. pracovný priestor. Môže to byť pracovný stôl prispôsobený výške dieťaťa alebo malá miestnosť s primeraným množstvom podnetov. Medzi najčastejšie využívané materiály a predmety patria napríklad: kocky, skladačky, farbičky, modelovacie hmoty, rôzne prírodné materiály a pod.. Inšpiratívnymi pre deti sú predmety dennej spotreby, ktoré používajú rodičia. Môže ísť o nefunkčný mobilný telefón, diaľkový ovládač, nepotrebné kľúče, lievik, sitko, pumpa, plastová fľaša, zvonček z bicykla a iné. Bezpečnosť dieťaťa je pri manipulácii s predmetmi nutné zabezpečiť za každých okolností. Zo začiatku ponúkajme v tomto pracovnom priestore lákavé aktivity a postupne sa dieťa nechá viesť dospelým aj k novým a nepoznaným činnostiam.

  • Do činnosti zapojme čo najviac zmyslov dieťaťa.
  • Vnemy nech sú čo najintenzívnejšie a najtrvácnejšie a aby podporovali dieťa byť aktívnym (intenzívne farby, pre dieťa zaujímavá hudba, pozitívne emócie).
  • Činnosť dieťaťa nech sprevádza jednoduché naše slovo. Reč nech je zrozumiteľná, pre jednotlivé predmety používajme rovnaké výrazy, vyjadrenia.
  • Buďme názorní – ukážte ako čo funguje, ako to používame….
  • Činnosť rozdeľme na menšie kroky, aby malo dieťa možnosť aktivitu dokončiť. Aby ho neodradila “veľká” práca, ktorá nemá koniec.
  • Ak je celý úkon pre dieťa ešte náročný, začnime jednoduchšími krokmi.
  • Veľa dieťa chváľme, pridajme úsmev, pohladenie.
  • Vnímajme a rešpektujme únavu dieťaťa.
  • Nech si tempo určí dieťa samo.
  • Pomáha, ak niektorý pohyb zrytmizujeme – hovoríme pri ňom napríklad riekanku, básničku, spievame pesničku.
  • Nové činnosti veľakrát opakujme, vracajme sa k nim, vtedy si ich dieťa osvojí.
  • Nebojme sa stereotypov – poznané veci prinášajú pre dieťa bezpečie a istotu.
  • Ak sa učíme s dieťaťom novú činnosť, nasmerujme jeho ruky, pridŕžajme ich, aj to pomáha.
  • Je dobré, ak sa učí dieťa činnosť dokončiť. Keď vidíme, že je toho veľa, činnosť skráťme, ale posledný úkon nech je spravený.
Ako často s dieťaťom pracovať?

Pracujme, hrajme sa a rozvíjajme častejšie. Stačí chvíľa, ktorá je nabitá pozitívnymi emóciami. Nájdime si každý deň čas na tvorivé aktivity. Myslime však na to, že aj prechádzka, obyčajná hra, preliezky alebo aj ničnerobenie sú pre nás všetkých veľmi dôležité.

PaedDr. Monika Stupková, PhD., liečebná pedagogička
Ambulancia liečebnej pedagogiky, Bratislava
http://www.ambulancialp.sk

Použitá literatúra:
KERROVÁ, S. 1997. Dítě se speciálními potřebami. Praha: Portál, 1997: ISBN 80-7178-147-9
ALLENOVÁ, K., MAROTZOVÁ, L.2002. Přehled vývoje dítěte od prenatálného období do 8 let. Praha: Portál, 2002: ISBN 80-7367-055-0

Logopédia - Míľniky vo vývoji dieťaťa

Damiánko mal dva roky a Downov syndróm. Jeho rodičia prišli s ním k nám, do Ambulancie klinickej logopédie z východného Slovenska, lebo jedol len jogurty, miláčiky, polievky museli byť vymixované do hladka a museli byť husté. Mäso a iné tuhé jedlá odmietal, nevedel žuvať. Ak boli v zeleninových alebo ovocných kašičkách hrčky, vracal. Mlieko, vodu, čaj pil z fľaše s cumľom. Damiánko sám chodil, behal, hral sa s hračkami. Čo sa týka jeho spôsobu komunikácie, komunikoval cez gestá, resp. zvučky.

Rodičia sa ma hneď na začiatku pýtali, či niekde urobili chybu, keď Damiánko nechce žuvať a odmieta tuhé jedlá. Skúsme prísť na to, aká bola moja odpoveď podľa nasledujúcich faktov:

Každé dieťa od svojho narodenia prechádza vo svojom psychomotorickom vývine tzv. vývinovými míľnikmi. Týka sa to oblasti hrubej a jemnej motoriky, oblasti tváre a úst (orofaciálna oblasť, ktorá zahŕňa mimické a žuvacie svaly, medzi nimi hlavne pery, jazyk a jeho svaly, tvrdé a mäkké podnebie a sánku), hry a komunikácie. Všetky psychomotorické funkcie navzájom spolu súvisia a rozvíjajú sa. Existujú tzv. míľniky, t. j. medzníky, v ktorých dieťa má ovládať určité funkcie. Napr. trojmesačné dieťa by sa malo dokázať v polohe na brušku udržať na predlaktí, samozrejme by malo dobre udržať vo vzduchu aj hlavičku. Vieme, že najrýchlejší vývin u dieťaťa prebieha od narodenia do konca prvého roka života. Aké sú najvýznamnejšie vývinové míľniky jednotlivých psychomotorických funkcií u zdravého dieťaťa?

Keď sa dieťa narodí načas, t. j v 40. – 41. týždni tehotenstva, hovoríme, že sa narodilo v termíne. Ak sa narodí skôr, narodilo sa predčasne. Čím včasnejšie sa dieťa narodí (napr. v 27. – 30. týždni tehotenstva), tým viac je ohrozené na živote.

Keď sa dieťa narodí v termíne, ako novorodenec ledva dokáže v polohe na brušku otočiť hlavičku z jednej strany na druhú, rúčky drží v päsť v tzv. flekčnej (skrčenej) polohe. Čo sa týka jedenia, na základe tzv. vrodených orálnych reflexov saje, t. z. pohybuje sa naraz brada, jazyk a pery, jazýček sa pohybuje len dopredu a dozadu, hovoríme o tzv. primitívnom sucklingovom prehĺtaní. Vrodené orálne reflexy sú napr. hľadací reflex – keď dieťatko otočí hlavičku za zdrojom, zaniká cca v 8. mesiaci života, sací reflex, t. j. dieťa sa prisaje na bradavku matky alebo na cumeľ z fľaše, zaniká okolo 6. mesiaca života a mení sa na normálne sanie. Ak tieto reflexy pretrvávajú aj po uvedenom období, ide o patológiu, ochorenie mozgu. Naproti tomu orálne reflexy, ako je reflex prehĺtania a dávivý reflex, pretrvávajú počas celého života a nevymiznú.

Ďalší míľnik je 4. mesiac života, keď sa dieťa v oblasti hrubej motoriky v polohe na brušku už musí udržať na predlaktí (pasie koníky) a dokáže sa pretočiť na bok. V oblasti jemnej motoriky si približuje rúčky do stredu, spája si ich, rúčky už nie sú v päsť, ale dlane sú otvorené. V oblasti hry už dokáže koordinovať ruku – oko – ústa, t. j. pozrie očami na rúčku a dá si ju do úst. V oblasti komunikácie sa objavujú tzv. zvučky, dieťa vokalizuje. V oblasti kŕmenia sa pomaly začína zoznamovať s lyžičkou a hladkou kašovitou konzistenciou jedla (napr. termix). V oblasti orofaciálnej oblasti sa od spoločného pohybu jazyka a brady oddeľuje pohyb pier, čiže dieťa pracuje len s perami, hrá sa s nimi.

V období okolo šiesteho mesiaca života v oblasti hrubej motoriky dieťa sedí s oporou, pretáča sa z bruška na chrbátik a opačne, udrží sa na boku na jednej rúčke a druhou je schopné sa hrať s hračkou. V polohe na brušku sa udrží na zápästí. V oblasti jemnej motoriky chytá hračky tzv. radiálnym a dlaňovým úchopom. V oblasti hry sa objavuje schopnosť chytať si nožičky a hrať sa s nimi, hovoríme o tzv. sebaobjavovaní, sebaexplorácii. V oblasti komunikácie sa u dieťaťa začínajú objavovať prvé izolované slabiky. V oblasti kŕmenia by už dieťa malo jesť lyžičkou potravu kašovitej hladkej konzistencie. Prečo? Pretože orgány, v ktorých prebiehajú fázy prehĺtania a zároveň aj komunikácia, potrebujú nadobúdať zručnosti, potrebujú cvičiť pohyby, na základe ktorých neskôr budú rozprávať, artikulovať. Čiže v šiestom mesiaci života sa vďaka lyžičke položenej na jazyku, začne vytvárať tzv. jazyková misa, čím sa posúva dávivý reflex smerom dozadu. Okrem toho sa horná pera naučí sťahovať jedlo z lyžičky. V uvedenom šiestom mesiaci sa objaví aj nový vzorec prehĺtania, tzv. suckingový, t. j. jazyk začína posúvať jedlo dozadu tak, že oprie špičku o horné ďasno a preklopí jedlo smerom na zadnú časť jazyka, odkiaľ sa pôsobením reflexu prehltnutia posunie do hltana, pažeráka a nakoniec skončí v žalúdku.

V období okolo 8. mesiaca života v oblasti hrubej motoriky sa dieťa plazí, začína “štvorloziť”, sedí samo a bez problémov mení polohu z ľahu do sedu, do polohy na štyri, do plazenia a neustále je v pohybe. V oblasti jemnej motoriky dieťa používa tzv. hrabivý úchop. V oblasti hry začína s hračkou manipulovať, hovoríme o tzv. manipulačnej hre. V oblasti komunikácie sa u dieťaťa začína objavovať tzv. reduplikačné džavotanie, t. j. dieťa opakuje za sebou dva až trikrát tú istú slabiku a vyzerá to ako: ma-ma, ba-ba-ba, pa-pa, ka-ka-ka. Okrem toho začína rozumieť gestám a rutinám (urob baran buc, urob hačí, urob papa...). V oblasti kŕmenia by už dieťatko malo začať jesť potravu kašovitej hrčkovitej konzistencie (roztlačené zemiaky, zeleninu, mleté mäso). Zároveň by sa malo začať zoznamovať s tuhou konzistenciou (odhryzávať napr. kukuričné chrumky, ryžový chlebík, varený zemiak, varenú zeleninu, varené jablko). V uvedenom období totiž by sa v orofaciálnej oblasti malo začať objavovať polohovanie jazýčka do bokov, oddeľovanie pohybu jazyka od pohybu sánky a mal by sa objaviť samostatný pohyb sánky zhora nadol (t. j. bez pohybu jazyka – hryzenie). V uvedenom období by sa dieťatko už mohlo začať učiť piť z pohárika.

V období okolo 12. mesiaca v oblasti hrubej motoriky dieťa stojí na nožičkách, začína chodiť za pomoci, v oblasti jemnej motoriky chytá hračky, predmety tzv. pinzetovým úchopom. V oblasti hry sa objavuje funkčná hra, dieťa začína používať hračku podľa toho, na aký účel bola vyrobená (auto jazdí, bubon bubnuje, kocky sa skladajú na seba). V oblasti komunikácie sa objavujú prvé slová, ktoré znamenajú pomenovanie osôb a predmetov alebo požiadanie – napr. dieťa volá na mamu, na babičku. Ukazuje, že letí vtáčik, ide auto… V oblasti kŕmenia by sa malo začať kŕmiť už samo, žuvať a jesť už potravu tuhej konzistencie (chlieb, mäso, surovú zeleninu, ovocie). Piť by malo už z pohárika, ktorý sa samo udrží v rúčkach.

Ďalšie vývinové obdobia, resp. mesiace, sa uvedené funkcie zdokonaľujú, spresňujú. Čo sa týka oblasti kŕmenia, do konca druhého roku života sa žuvanie vyvinie tak, že už má podobu žuvania dospelého, t. j. vývinové míľniky kŕmenia sú ukončené. V ďalších rokoch sa rozvíja myslenie, hra, reč, a to tak v oblasti porozumenia, ako aj vyjadrovania sa.

Vrátim sa k Damiánkovi. Určite už viete, že som rodičom odpovedala, že naozaj spravili chybu, keď Damiánkovi všetko mixovali a nedovolili jeho orofaciálnej sústave, aby sa rozvíjala, aby sa posilňovali svaly na tvári, na jazyku, aby sa pery naučili pracovať nezávisle od jazyka, aby sa jazyk naučil pohybovať hore, dole a na strany, pretože pre budúcu správnu artikuláciu hlások je to veľmi dôležité. Aby sa sánka naučila pohybovať nezávisle od jazyka hore-dole a rotovať, aby sa dieťa naučilo jedlo správne odhryznúť a žuvať.

Deti s Downovým syndrómom sa rodia s hypotonickou orofaciálnou sústavou, hypotónia môže byť typická tak pre jeho hrubú, ako aj pre jemnú motoriku. Typický je veľký masívny jazýček, ovisnutá dolná pera, výrazná senzitivita v ústnej dutine, môže byť zvýšená tvorba slín, ktoré vytekajú z úst, lebo ústa sú stále otvorené a jazýček leží pasívne na spodnej pere. Typické pre tieto deti je oneskorovanie sa vo všetkých funkciách psychomotorického vývinu. Ale nie všetky deti s Downovým syndrómom v dvoch rokoch majú ovisnutý jazýček, gotické podnebie, ovisnutú spodnú peru, chybný zhryz a jedia len kašovité jedlá hladkej konzistencie.

Ak dieťa s Downovým syndrómom prechádza vývinovými míľnikmi kŕmenia tak, ako je to u zdravých detí, jeho orofaciálna oblasť sa bude vyvíjať, bude nadobúdať zručnosti tak ako bežné deti. Samozrejme, ak je narušená hrubá motorika a dieťa neudrží hlavičku a trup, prejaví sa to aj na orofaciálnej oblasti, pretože hrubá motorika ovplyvňuje tak jemnú motoriku, ako aj orofaciálnu oblasť.

Ale ak dieťa uložíme v stoličke tak, aby bola hlavička, krk a trup stabilizované, dokáže lepšie pracovať so svojou orofaciálnou sústavou, perami, jazýčkom a bradou.

Čo robiť, keď dieťa v 8. mesiacoch napína pri hrčkovitej konzistencii? Keď odmieta lyžičku? Treba vydržať a trénovať jedenie, netreba sa okamžite vracať k hladkej kašovitej konzistencii, ale krôčik po krôčiku, stotinu milimetra za stotinou milimetra posúvať dávivý reflex smerom dozadu, potláčať hypersenzitivu v ústnej dutine práve hrčkovitou kašovitou a tuhou konzistenciou.

Doteraz sme hovorili o vývine dieťaťa narodeného v termíne. Ako to vyzerá, keď sa dieťa narodí predčasne? Záleží na tom, v ktorom týždni tehotenstva sa dieťa narodí. Dnešná medicína dokáže zachrániť deti narodené už v 24. týždni tehotenstva. Ako prebieha vývin schopnosti prijímať potravu ústami u plodu počas tehotenstva? Je zistené, že prvé prehltnutie sa u plodu objaví cca v 11. – 14. týždni tehotenstva, a to dotykom prstíčka dolnej pery, vtedy plod prehltne plodovú vodu.

Postupne sa u plodu vyvíja tzv. Nonnutričné (nevýživné) sanie, t. z. sila tlaku jazyka proti podnebiu a sila líc proti sebe. Toto nonnutričné sanie sa vyvíja podľa presného vzorca naprogramovaného v mozgovom kmeni plodu. Jeho vývoj prebieha do 37. týždňa tehotenstva. Po tomto období je plod pripravený na tzv. nutričné (výživné) sanie, t. j. schopnosť prijímať mlieko ústami prostredníctvom orálnych reflexov – hlavne hľadacieho, sacieho a prehĺtacieho. Ak sa dieťa narodí pred 37. týždňom tehotenstva, nie je pripravené na príjem mlieka ústami, dostáva výživu inou formou a potrebuje stimulovať nonnutričné sanie presne tým vzorcom, ako to malo naprogramované v mozgovom kmeni. Ak to tak nie je, stane sa, že keď bude schopné prijímať ústami, t. j. bude pripravené na nutričné sanie, bude mať veľký problém.

Ale o tom inokedy, dnes sme poradili všetkým tým, ktorí majú dieťa narodené v termíne, s dobrou hrubou a jemnou motorikou, s nedostatočnou orofaciálnou motorikou, lebo…, veď to už viete.

PaedDr. Bunová Barbora, PhD.
klinická logopedička a NDT Bobath terapeutka

Canisterapia

Canisterapia využíva pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, keď iné metódy nemožno použiť, alebo nie sú účinné. Kladie dôraz na riešenie psychologických, citových a sociálno – integračných problémov. Pôsobenie na fyzické zdravie človeka je u canisterapie druhotné, motivuje k rehabilitácii a povzbudzuje imunitu prostredníctvom psychiky.

Canisterapia patrí k deťom s Downovým syndrómom

Dôvodov, prečo sa ja, rodič dieťaťa s Downovým syndrómom, mám zaujímať o terapie so psom, je oveľa viac ako dôvodov, prečo by som to nerobil. Canisterapia je dostupná celoročne, na Slovensku pôsobia už tímy s bakalárskym vzdelaním v odbore, prostredie je otvorené terapii so zvieratami, deti sa so psom môžu stretávať už v škôlkach, v centrách včasnej intervencie, v školách. Je však vždy vhodné zvoliť aj individuálnu formu, keďže jedine tam vieme stanoviť plán individuálneho rozvoja dieťaťa a zamerať sa na ciele, ktoré si praje rodič a odporúča ich odborník, pod ktorého gesciu dieťa spadá.

Pôsobenie psa so špeciálnou prípravou na “prácu” s deťmi so zdravotným znevýhodnením je dnes už bežná, pomerne populárna a dostupná terapia. Existuje odborná literatúra, najmä zahraničná, popisujúca priame účinky intervencie psa na dieťa z pohľadu jeho osobnosti. Ak by sme chceli jednou odrážkou výstižne definovať vplyv psa na dieťa, určite by som sa priklonila k vyjadreniu: „Všetko stojí a padá na vzťahovej väzbe medzi dieťaťom a psom.“ Ak dosiahneme pripútanie sa psa k dieťatu v emocionálnom vzťahu, ak sa nám podarí vytvoriť pocit bezpečia a istoty, ak sa nám podarí navodiť atmosféru zážitkového učenia a vytvoríme tomuto „tímu“ pracovné modely, máme ako terapeuti a rodičia vyhraté.

biely švajčiarsky ovčiak

Prínosy a obmedzenia

Dôležitým faktorom u detí s Downovým syndrómom je vek. Pri terapiách s detičkami vo veku 2 – 4 roky sa potvrdilo, že deti uprednostňovali bezkontaktnú canisterapiu, ktorá sa zakladala na detailnom pozorovaní psa, jeho tela, tváre, jazyka, zubov, labiek. Doslova pohľady z očí do očí. Deti veľmi vnímajú vibráciu psieho tela, ktoré je často hmotnostne tri až štyrikrát väčšie ako ony samotné. Naopak, v tomto veku deti s DS neobľubujú psie sliny pri dávaní psích maškŕt ani polohovanie so psom, ktoré vzhľadom na hypermobilitu kĺbov vnímajú ako obmedzujúce a vzhľadom na vyššiu teplotu ako diskomfortné. V tomto veku uprednostňujú deti psy, ktoré nie sú hyperaktívne a „rýchle ako smršť“, lebo nestíhajú registrovať ich pohyb a vnáša to do ich vnímania nových podnetov chaos. Takže netreba siliť žiadne aportovanie loptičiek ani psie triky, ktorým dieťa v tomto vývojovom období ešte nerozumie. Veľmi citlivé sú v tomto veku deti aj na vokalizáciu (štekot a iné zvuky psa), aj keď z terapeutického hľadiska je niekedy vystavenie týmto podmetom vhodné a dieťa si časom privykne.

Pre deti s DS vo veku dvoch až štyroch rokov odporúčame canisterapie individuálnou formou v dĺžke polhodinku až hodinku, s jedným až dvoma psami, ktoré majú zaujímavé, ale skôr bledšie sfarbenie a výraz ich tváre je detinský až usmiaty. Preferujte odolné jedince s vyrovnanou povahou, ktoré zvládnu skúmavý pohľad malých slniečok, ich džavot a neisté dotyky na rôznych častiach tela psa. Určite má význam edukačný prístup zameraný na reč, poznávanie farieb, tvarov, priraďovanie, triedenie, ukladanie, a to všetko za príjemnej a trpezlivej spoluúčasti psa. Ak sa nastavíte na tento pracovný model, naša dvojica, malý človiečik a pes, si nájdu spoločné aktivity, ktoré budete moderovať a dbať pri nich na bezpečnosť.

V týchto intervenciách je pôsobenie psa založené na oxytocíne, ktorého produkcia sa spúšťa po 30-minútovej spoločnej hre psa a dieťaťa, a vibrácii psieho tela spôsobeného dýchaním a kardio činnosťou, ktorá je pulzovo veľmi podobná detskému rytmu dýchania.

Pri terapiách s deťmi s Downovým syndrómom v predškolskom a mladšom školskom veku sme mali skúsenosť, že deti preferovali pohybové aktivity, hmýrivý pohyb psa, spoločnú hru založenú na množstve podnetov a hračiek, s ktorými sa mohli spolu dosýta vyhrať. Deti s DS vo veku od 5 do 10 rokov sú veľmi spontánne, jednoducho zapojiteľné do pohybových aktivít, do spievania, tancovania a hrania rolí. Rady pracujú v skupine. V tomto veku je už u nich rozvinutá reč, aj keď nie je úplne zrozumiteľná, psovi to vôbec neprekáža. Psy vedia veľmi dobre „prečítať“ dieťa podľa celého repertoáru jeho pohybov, posunkov a krátkych povelov. Baví ich prijať „energiu“ týchto detí. Canisterapie sú často sprevádzané rýchlym striedaním aktivít a veľkou angažovanosťou detí a psov. O to viac treba dbať na systém a bezpečnosť v skupine, citlivo brzdiť náznaky hyperaktivity – či už na strane dieťaťa, alebo psa. Špecifikom v tomto veku je aj to, že deti sú fascinované psím telom – bruchom, chvostom, dokážu preskúmať až vnútro psej papule, milujú tesné objatia so psom, ktorého sa snažia objať a láskať sa s ním, majú rady aj vodenie psa na vôdzke. Toto sú však činnosti, ktoré nie sú v súlade s welfare (pohoda a spokojnosť, pozn. red.) psa, a pes má právo svojimi signálmi dať najavo, že mu je to nepríjemné, keďže nemá kontrolu nad situáciou, napríklad odchodom od detí, hľadajúc ochranu u svojho psovoda. Ako sa hovorí, všetko s mierou a niekedy menej je viac.

dieta a pes

Pre deti s DS vo veku od piatich do desiatich rokov odporúčame canisterapie skupinovou formou, s viacerými tímami. Odporúčajú sa opäť psy vyrovnané a v dobrej kondícii. Pre túto cieľovú skupinu sa hodia psy so všestranným výcvikom, také, ktoré vedia veľa a rady pracujú. Vhodné je cvičenie psa s pomôckami, ako sú fitlopta, balančné vankúše, skoky cez kruhy, rôzne tanečné kreácie ako otočky, cúvanie, drepovanie psa a iné cviky, ktoré deti rady opakujú. Výborné je aportovanie všetkých možných predmetov, od loptičiek po plyšáky, vlastne vyrobené hračky pre psy od detí a podobne. Osvedčila sa nám zostava joga – doga či živá abeceda, kde dvojice detí cvičia základné jednoduché prvky a pes im pritom robí sparing partnera. Vyhľadávanie ukrytých pokladov, hry na pátračov, matematika so psom či čítanie so psom – toto sú aktivity, ktoré majú oveľa väčšiu hodnotu ako staré známe stokrát opakované „sadni“, „ľahni“, česanie, hladkanie a kŕmenie. Správne pripravený canis tím nemá problém prepojiť canisterapiu s arteterapiou či dramatoterapiou, či s ďalšími aktivitami, ktoré pomôžu predĺžiť spoločne strávený čas detí a psa a pritom sú pre špeciálneho psa šetrné a zabezpečujú jeho potrebné welfare.
V týchto intervenciách je pôsobenie psa, okrem spomínaných princípov, založené na učení pozorovaním a testovaním vlastných pedagogických zručností. Deti vnímajú psa ako svojho partnera, ale aj žiaka, ktorý sa tiež pomýli, občas neposlúchne, tiež stvára nezbednosti, ale je aj vytrvalý, prirodzene prítulný, rozumie im a rád je v ich spoločnosti. Deti a psy si vo vhodnom prostredí skúšajú rôzne vzorce správania a nie sú obmedzené trémou či pravidlami ako v škole. Majú väčšiu motiváciu skúmať nové veci, pes je pre nich katalyzátorom a akcelerátorom.

Peto a Ace

Pri mládeži sme zachytili trend, že začínajú uprednostňovať rozhovory a komunitné aktivity. Ak nie sú mládežníci podchytení z rodinného prostredia, je už ťažšie ich vylákať z pozície „pozorovateľa“ a často sú už menej motivovaní cvičiť, rehabilitovať či veľa športovať. Ich vzťah ku psom sa však nemení. Ostávajú verní fanúšikovia psov a myslím, že toto je vek, keď sú títo ľudia zrelí na spolužitie so psom v domácnosti bez väčších príprav a investícií do špeciálneho výcviku. Chcem povedať, že im postačuje domáci miláčik, ktorý poslúcha, je spoločenský a bude „parťákom“. V tomto období už ani tak nezáleží na veľkosti psa či odolnosti jeho centrálnej nervovej sústavy. Predsa len, adolescenti s DS sú samostatní, dokážu mnoho vecí, okrem iného aj postarať sa o psa.

Ing. et Bc. Ľubica Bátoryová
canisterapeutka PHYSIO CANIS, o. z. Žilina
externá pedagogička na UVLF v Košiciach

Značky: 

Pes nie je len domáci miláčik

Pes nie je len domáci miláčik, pre deti s Downovým syndrómom môže byť aj neoceniteľný pomocník.

Psy sú veľmi zvláštne stvorenia. S človekom si vytvoria puto ako žiadne iné zviera. A práve toto puto a ich empatia sa výborne osvedčili aj pri práci psov ako terapeutov. Veľmi dobré výsledky dosahujú či už s opustenými starými ľuďmi v domovoch dôchodcov, alebo s osobami každého veku so zdravotným znevýhodnením. Formou vzdelávania sa začínajú vynikajúco uplatňovať aj na školách, kde deti učia vzťahu k prírode, zodpovednosti, či „obyčajnej“ láskavosti.

Z osobnej skúsenosti poviem, že psy patria aj k deťom s Downovým syndrómom. Aký by teda mal byť pes – canisterapeut – pre dieťa s Downovým syndrómom? Bez ohľadu na vek dieťaťa sa odporúča prirodzene pokojnejší jedinec, odolný aj voči nie vždy citlivým dotykom zo strany dieťaťa. Veľmi vítanou vlastnosťou psa je v takomto prípade aj trpezlivosť. Príliš „živý“ pes by svojou rýchlosťou a prudkými pohybmi mohol vyvolať strach a neželané reakcie. Z vlastnej skúsenosti dodávam, že úspech majú aj „chlpatejšie“ psy, teda s huňatou srsťou, do ktorej môžu deti zaboriť svoje prsty a celkovo pôsobia mäkšie.

Dobrý terapeutický tím dokáže pracovať aj s deťmi, ktoré za bežných okolností nejavia o psy záujem.

Zo strany dieťaťa je potom výhodou, pokiaľ má aktívny záujem o psy a zvieratá všeobecne. Dobrý terapeutický tím však dokáže pracovať aj s deťmi, ktoré za bežných okolností nejavia o psy záujem. Kapitolou samou o sebe je potom strach. Odborná literatúra neodporúča canisterapiu pri klientoch, ktorí trpia strachom zo psov a zo zvierat vôbec. Tu však dodávam, že so správnym vedením môže byť práve zbavenie sa tohto strachu jedným z cieľov terapie. Najmä pokiaľ ide o tzv. strach z neznámeho. Treba k tomu však pristupovať veľmi individuálne a opatrne. Úskalím práce so strachom môže byť aj to, že klient sa samotného strachu nezbaví, ale bude schopný nadviazať vzťah a vytvoriť dôveru k tomu konkrétnemu zvieraťu, s ktorým pracuje.

Veľmi dôležitým a možno často podceňovaným faktorom úspechu canisterapie pri deťoch s Downovým syndrómom je pravidelnosť jednotlivých terapií. Ako som spomínala v úvode, pes s človekom vytvorí puto a platí to aj opačne – dieťa vytvorí puto so psom. Najmä na začiatku potrebuje čas, aby si na jeho prítomnosť zvyklo a aby sa v rámci terapií dalo reálne pracovať. Keď však dieťa začne svojmu štvornohému parťákovi dôverovať a vybuduje si k nemu vzťah, tak sa vám môžu začať diať zázraky doslova pred očami. Dlhšie prestávky medzi jednotlivými terapiami tento vzťah najmä na začiatku oslabujú, preto je pravidelnosť kontaktu kľúčová. Trvanie jedného „stretnutia“ sa potom pohybuje okolo jednej hodiny a často sa nastavuje individuálne podľa potrieb a schopností dieťaťa.

Škála možných terapeutických aktivít je naozaj veľmi široká. Canisterapia dokáže pomôcť pri rozvoji jemnej a hrubej motoriky, pri rozvoji reči, ale sekundárne pomáha aj pri rozvíjaní sociálnych zručností klienta. Základom každej aktivity je však vždy jej dobrovoľnosť a vzájomná radosť. Interakcia musí tešiť psa aj dieťa. A práve to je jej veľkou výhodou ako doplnkovej terapeutickej metódy – dieťa často cvičí a trénuje svoje telo aj myseľ a pritom si to ani neuvedomuje. S rovnakým typom aktivity môže mať pritom za iných okolností problém.

Rovnako sa dajú cvičenia a hry so psom využiť aj pri iných aktivitách, či už ide o obyčajné hádzanie loptičky, česanie srsti, či spoločnú rozcvičku so psom. Možností je neúrekom a vždy sa dajú prispôsobiť na mieru daného dieťaťa. Nehovoriac o prirodzenej detskej kreativite, keď si deti vymýšľajú a vylepšujú plánované aktivity samy. Nápadom a možnostiam sa pri canisterapii medze nekladú.

Rada by som však využila tento priestor na upozornenie na jeden podceňovaný vplyv canisterapie oproti iným aktivitám u detí či už s Downovým syndrómom, alebo napríklad s autizmom. Ide o niečo, čomu sa v pracovnej oblasti u dospelých hovorí „soft skills.“ V slovenčine a prenesené do detského sveta sú to akési sociálne zručnosti – ako rešpektovať jeden druhého, navzájom si (i keď neúmyselne) neubližovať, brať ohľad na potreby iných. V súvislosti so psami je to aj učenie sa detí láske a rešpektu k zvieratám.

Rozvoj týchto zručností nie je zvyčajne primárnym cieľom canisterapie, avšak nepriamo býva jej veľmi pozitívnym dôsledkom, na ktorý sa popri tých hlavných cieľoch neprihliada.

Dieťa sa napríklad v interakcii so psom učí ovládať a kontrolovať svoju silu, a to veľmi jednoduchým spôsobom. Jednoducho keď robí niečo, čo sa psovi nepáči, ten odíde. Tu treba podotknúť, že správne vycvičený canisterapeutický pes so stabilnou povahou nikdy nie je agresívny a na akýkoľvek podnet zo strany dieťaťa nikdy nereaguje použitím vlastnej sily. To však neznamená, že musí deťom tolerovať čokoľvek. Správne vedený pes, keď sa ocitne v situácii, v ktorej sa z akéhokoľvek dôvodu necíti komfortne, jednoducho odíde. A práve to dáva signál dieťaťu a možnosť rodičovi alebo terapeutovi zasiahnuť a dieťaťu vysvetliť, že to, čo robilo (či už psa potiahlo za chvost, buchlo do neho, alebo nástojčivo kričalo), sa psovi nepáčilo, a keď v tom bude pokračovať, tak žiadna aktivita nebude. Pracuje sa tu pritom s jednoduchým predpokladom, že dieťa o aktivitu so psom stojí. V takom prípade si skutočne začne po skúsenostiach z toho, že pes sa s ním odmietol „hrať“, dávať oveľa väčší pozor na to, čo a ako v jeho prítomnosti robí. Následne sa to už veľmi ľahko prenáša aj do iných oblastí života a dieťa tak pomerne jednoducho získa dobré základy sociálneho správania.

Výsledky vedených terapií so psami sú v zahraničí veľmi dobre zmapované a deťom dokážu ako doplnková terapia skutočne pomôcť. Urýchľujú ich rozvoj a napredovanie a zároveň spestrujú program. Našťastie canisterapiu objavuje čoraz viac ľudí aj na Slovensku a úmerne tomu rastie aj počet canisterapeutických tímov, ktoré chcú pomáhať všade tam, kde je to potrebné. Návšteva canisterapeutického tímu v rodine totiž nepomôže len samotnému dieťaťu, ale často je istou formou terapie aj pre zvyšok rodiny.

Lucia Kišová, Canisterapia Team

 

Delfinoterapia

Delfinoterapiu môžeme definovať ako špeciálne upravený a kontrolovateľný kontakt človeka a delfína, ktorého cieľom je zvyšovanie liečebného efektu.

Delfinoterapia sa využíva u detí s detskou mozgovou obrnou, Downovým syndrómom, autizmom, poruchami učenia, komunikácie, či poruchou pozornosti sprevádzanou hyperaktivitou. Terapeutické pôsobenie zvieraťa na človeka je vprípade delfínov údajne zintenzívnené bioenergetickým poľom, ktoré má pozitívny vplyv na ľudský organizmus. Ultrazvukové vlny, prostredníctvom ktorých sa delfíny orientujú vo vode a ktoré sa v medicíne využívajú na terapeutické účely, majú napomáhať pri regenerácií poškodených buniek.

Delfinoterapia - najinteligentnejšie vodné cicavce dokážu pomáhať

Čo je vlastne delfinoterapia a prečo práve tieto najinteligentnejšie vodné cicavce dokážu aj deťom s ťažkým postihnutím pomáhať?

delfin
Ako prebieha delfinoterapia?

Cieľom delfinoterapie je zvýšiť zmyslovú činnosť detí s rôznymi hendikepmi.

Program prebieha počas 30 minút v bazéne s delfínom a terapeutom, ktorý celý čas dieťaťu asistuje. Nabáda ho, aby s týmito výnimočnými cicavcami plávalo, dotýkalo sa ich alebo sa hralo s loptou. Terapeut pracuje s konkrétnymi oblasťami tela dieťaťa a program prispôsobuje podľa individuálnych potrieb pacienta. Zameriava sa na komunikáciu, jemnú a hrubú motoriku, psychiku a podobne. Delfín stimuluje rozvoj pohyblivosti, predstavuje pre dieťa veľký motivačný prvok a vyvoláva túžbu a cielenú snahu pohybovať sa. Jednoznačne sa stimuluje komunikácia dieťaťa a emocionálna sféra. Okrem toho dieťa získava celý rad nových poznatkov o tom, ako delfín vyzerá, aká je jeho koža na dotyk, ako pláva a čo všetko dokáže.

Ak je to potrebné, v niektorých delfináriách sa povolí, aby bol v bazéne s dieťaťom aj rodič. Pre dieťa je potrebný neoprén, voda má od 16 do 20 stupňov. Odporúča sa absolvovať minimálne 10 po sebe idúcich terapií.

delfinoterapia

Pri ktorých diagnózach a poruchách je terapia vhodná?

Neurologické poruchy, autizmus, ADHD, Downov syndróm, oneskorený vývin, bolesti pri poraneniach chrbtice, svalová paralýza, depresie a iné psychické poruchy.

Aký je efekt delfínoterapie?

V prvom rade nastane silná emočná zmena a vnútorný pokoj hendikepovaného. Ďalej zvýšená pozornosť a zlepšenie komunikácie, z toho vyplýva aj väčšie sebavedomie. Nastáva zlepšenie hrubej a jemnej motoriky a lepšia koordinácia. Výrazne sa zlepší očný kontakt hendikepovaného. Viac sa usmieva, je spokojnejší a vyrovnanejší. V neposlednom rade sa zlepší imunitný systém.

Delfinoterapia nie je síce všeliek, ale môže výrazne pomôcť zmierniť niektoré symptómy spojené s diagnózou. Delfíny vedia vycítiť oblasť zdravotného postihnutia a fyzickú traumu v ľudskom tele.

To hlavné urobí delfín

Delfíny majú prirodzený sonar, ktorý vydáva ultrazvukové vlny slúžiace na orientáciu v priestore pomocou vysielania a spätného prijímania ultrazvuku (takzvaná echolokácia). Zvuky vydávané delfínmi sú veľmi intenzívne, upravujú aktivitu mozgových vĺn, obe strany mozgu vstúpia do synchronizácie, čo znamená, že je omnoho lepšia komunikácia medzi ľavou a pravou hemisférou. Takýto neurologický stav je spájaný so zvýšenou schopnosťou učiť sa a sústrediť sa.

Zvuková vlna sa odráža od prekážky a vracia sa späť do mozgu delfína, kde vytvára 3D obraz predmetu. Delfín takto zistí jeho tvar, veľkosť, hustotu a zloženie. Vďaka tomu je schopný identifikovať akúkoľvek anomáliu v ľudskom tele.

Delfín si vás naskenuje, vidí, či ste muž alebo žena, rozpozná dokonca plod tehotnej ženy, vidí, kde sú odchýlky, čo v tele nemá byť, alebo čo tam chýba. Na toto miesto začne vysielať ultrazvukové vlny. Tie prenikajú do ľudského tela a rozvibrujú každú jeho bunku. Tým sa zvýši telesná teplota človeka, skvalitní sa prietok krvi a prúdenie lymfy.

Uvoľňuje sa svalový tonus, vyplavujú sa endorfíny, mozog dostáva výživu, jej nedostatok spôsobil poruchy mozgovej činnosti. Ultrazvukové vlny, ktoré delfín vysiela, harmonizujú obe mozgové pologule. Výsledky EEG ukázali, že sa vtedy človeku zníži mozgová frekvencia z beta vĺn na alfa vlny.

V alfa hladine, do ktorej sa obvykle dostávame, keď zaspávame, sa úplne uvoľníme a relaxujeme, ale zároveň sa tvoria nové nervové prepojenia, čím sa zvyšuje naša schopnosť učiť sa nové veci. Preto napríklad deti, ktoré predtým vôbec nekomunikovali, začínajú rozprávať.

Kedy očakávať výsledky?

Výsledky sa môžu dostaviť už v priebehu terapie, ale je úplne bežné a normálne, že sa dostavia po 3 až 5 mesiacoch po ukončení terapií.

Kam za delfínmi?

Možnosti ako sa dostať zo Slovenska na definoterapiu nájdete tu: https://delfinoterapiask.eu/ako_prebieha_turnus  a tu: https://www.dolphintherapy-eg.com/  prípadne emailom na adrese: dolphintherapyeg@gmail.com (možnosť komunikovať aj v slovenskom jazyku).

delfinoterapia

Vyjadrenia rodičov z našej komunity:

Mama Lenka a Maximko (4 roky)
Na delfinoterapii sme boli prvýkrát, ale už v polovici terapií sme vedeli, že sa opäť vrátime. Maxim si to veľmi užíval, miluje vodu a delfínov sa vôbec nebál. Zlepšilo sa mu sústredenie, čo si všimla aj naša vývinová poradkyňa a aj liečebná pedagogička. Dokáže dlhšie vydržať pri jednotlivých činnostiach a úlohách. Začal ukazovať prstom na predmety. Aby to začal robiť, intenzívne sme trénovali 2 roky. A po delfinoterapiách to začal robiť len tak sčista-jasna. Je oveľa všímavejší, spozoruje vonku mačku alebo psa, dokonca muchu. Začal prejavovať záujem o bežné každodenné činnosti. Všimol si, keď som si dala kľúče do vrecka, vybral mi ich a snažil sa ich napasovať naspäť do zámky. V obchode si všimol, že dávam do košíka jeho obľúbený Pribináčik a že doma sa nachádza v chladničke. Začal sa zaujímať o to, keď náš pes žerie a veľmi sa na tom zabáva. Všimli sme si, že lepšie zvláda hluk. Celkovo sa mu zlepšilo porozumenie. Niekomu sa to môže zdať ako banality, ale pre nás sú to naozaj veľké veci. Urobíme všetko pre to, aby sme mu terapie mohli dopriať aj budúci rok.

Mama Daniela a Natálka (28 rokov)
Natálka odmalička miluje delfíny. Bola nimi fascinovaná. Veľakrát som ju sledovala, ako si ich vyhľadáva na internete. Keď som sa dopočula o delfinoterapii, veľmi som túžila splniť jej sen, aby mohla vidieť delfína naživo a dotknúť sa ho. Podarilo sa nám to, až keď mala Natálka 26 rokov a bolo nádherné sledovať, aká bola šťastná. Odvtedy sme boli ešte dvakrát a Natálka s nimi začala komunikovať. Krásne im rozprávala a spievala. Hovorí, že to cíti, keď delfín píska. Je pokojná, vyrovnaná a často o delfínoch rozpráva. Natálka si chce dokonca sporiť peniažky, aby mohla ísť znovu.

Mama Ivana a Viki (11 rokov)
Čítala som v jednom časopise, že delfinoterapia sa využíva aj na zlepšenie komunikácie, to bolo presne to, čo sme potrebovali. Naša Viki nerozprávala, aj keď porozumenie mala veľmi dobré. Zatiaľ sme boli na delfinoterapii dvakrát a už rozpráva viacero slov, ale zázraky netreba očakávať. Všimli sme si, že je pokojnejšia a aj sústredenejšia. V škole mi povedali, že je ako vymenená. Myslím si, že voda jej robí celkovo veľmi dobre a hlavne slané more na pohybové ústrojenstvo.

Mama Emília a Matúško (3 roky)
Tesne po delfinoterapiách sme si všimli, že nám Matúš viac „ožil“, prejavoval väčší záujem. Neskôr sme si všimli, že sa mu zlepšilo porozumenie. Terapie neznášal práve najlepšie, lebo nebol zvyknutý na vodu. Dali sme si záväzok, že ho zvykneme na vodu, aby sme mohli ísť znova a aby si to viac užil.

Hipoterapia

Hipoterapia (liečba pomocou koňa) je v širšom zmysle slova rehabilitačná metóda, ktorá využíva komplexné pôsobenie koňa na človeka. Je jednou z najpoužívanejších metód animoterapie a u nás relatívne dostupných. Pomáha pri liečení rôznych fyzických, duševných i mentálnych ochorení, rozvíja osobnosť po psychickej, fyzickej, emocionálnej a sociálnej stránke.

Hipoterapia u detí s Downovým syndrómom

Hipoterapia (liečba pomocou koňa) je v širšom zmysle slova rehabilitačná metóda, ktorá využíva komplexné pôsobenie koňa na človeka. Je jednou z najpoužívanejších metód animoterapie a u nás relatívne dostupných. Pomáha pri liečení rôznych fyzických, duševných i mentálnych ochorení, rozvíja osobnosť po psychickej, fyzickej, emocionálnej a sociálnej stránke. Je to terapia zameraná na prítomnosť a jedinečnosť klienta. Ten má z nej najvyšší osoh vtedy, keď celý tím zúčastnených spolupracuje.

hipoterapia

Hipoterapeutický tím tvorí terapeut, kôň a väčšinou ešte aj asistent. Hipoterapeutom môže byť (podľa zamerania terapie) najčastejšie rehabilitačný pracovník, špeciálny pedagóg či psychológ. Jeho vzdelávanie sa nekončí vysokou školou, je celoživotné, priebežne si musí dopĺňať vedomosti, ktoré nutne potrebuje vo svojej praxi. Asistent je človek, ktorý je v ideálnom prípade aj hipológom, vodí koňa a pomáha s klientom. Kôň, jeho výber a následný výcvik na túto terapiu je náročný a trvá (po základnom výcviku) viac než rok a takisto sa nikdy nekončí. Tým, že na terapiu prichádzajú v určitých intervaloch stále noví klienti, je to práca, ktorá je výzvou pre terapeuta, asistenta, koňa i toho, čo ho trénuje. Je to práca náročná psychicky aj fyzicky.

Hipoterapia sa podľa zamerania delí na tri základné zložky:

  • hiporehabilitáciu,
  • pedagogicko-psychologické jazdenie (PPJ),
  • športové jazdenie postihnutých.

Spája oblasť medicíny, psychológie, pedagogiky a športu.

Hiporehabilitácia ako komplexná rehabilitačná metóda vychádza z neurofyziologických základov. Klient je polohovaný, sedí, stojí s pomocou terapeuta na koni (asistovaný sed, stoj), sám alebo s dopomocou cvičí na koni v rôznych polohách (štvornožka, kľak, priečny ľah, sed, stoj…). Pri hipoterapii sa najviac využíva krok koňa. Za jednu minútu v kroku pôsobí na klienta 110 pohybových impulzov v troch smeroch (hore a dole, dopredu a dozadu, doľava a doprava). Okrem trojdimenzionálneho rytmického pohybu ovplyvňuje teplo koňa uvoľnenie svalov, prehĺbené dýchanie, celkové uvoľnenie, stimuláciou určitých bodov pôsobí kôň na nervovú sústavu podobne ako Vojtova metóda, harmonizujú sa naše čakry, zlepšuje sa sústredenie, pozornosť... A toto všetko sa deje súčasne a nebolestivo.

Pri športovom jazdení klient s handicapom už aktívne ovláda koňa. Športové jazdenie je väčšinou nadstavbou hiporehabilitácie alebo pedagogicko-psychologického jazdenia. Udržuje klientov optimálny zdravotný stav, mení k lepšiemu jeho kvalitu života, má výrazné psycho-sociálne pôsobenie. Patrí sem napr. paradrezúra, parawestern.

Pedagogicko-psychologické jazdenie (PPJ) alebo aj liečebno-pedagogické jazdenie, liečebná voltíž (ako nadstavba paravoltíž), terapeutické jazdenie, sa využíva hlavne v oblasti špeciálnej pedagogiky, psychológii a psychiatrii ako psychoterapeutická metóda.

Využíva sa nielen samotné jazdenie, cvičenie na koni, ale aj hry, práca zo zeme, komunikácia s koňom. Kôň je pedagogickým a psychologickým médiom na dosiahnutie pozitívnych zmien v správaní, na zmiernenie alebo odstránenie určitých príznakov duševnej choroby či mentálneho hendikepu. Cieľom je pozitívne a komplexné ovplyvnenie vývoja klienta po telesnej, emocionálnej, sociálnej a duševnej stránke.

Pri PPJ sa využívajú prvky animoterapie a ergoterapie (ako práca v stajni, čistenie koní, starostlivosť o postroje). Súčasťou môže byť voltížovanie (cvičenie na koni) a jazdenie na koni vrátane ďalších aktivít (napr. relaxácia, hry na precvičovanie pamäti, cviky na bilaterálnu integráciu). Obľúbená je aj samostatná práca s koňom, keď dieťa napr. kráča pri ňom, vodí ho cez prekážky a snaží sa ho naučiť niektoré “cviky” alebo sleduje a učí sa komunikovať s koňom v kruhovej ohrade.

hipoterapia

Pri PPJ sa podľa potreby môžu využívať všetky chody koňa (krok, klus a cval). Pri hiporehabilitácii je ťažisko práce v stoji a kroku. V športovom jazdení ľubovoľne podľa potreby.

Podľa miesta priebehu môžeme hipoterapiu rozdeliť na terapiu prebiehajúcu vnútri (v krytej jazdiarni), vo vonkajšej jazdiarni, kruhovej ohrade alebo vo voľnej prírode.

Priebeh hodiny (terapeutickej jednotky) je štruktúrovaný. Pri hiporehabilitácii je dôležité myslieť okrem samotného cvičenia a stálej korekcie jednotlivých polôh aj na fázy strečingu a relaxu. Pri PPJ môže mať hodina rôznu štruktúru. Dodržujú sa určité opakujúce sa rituály – pozdrav, samotná práca (zo zeme, na koni, v teréne, v hale), relax, zhrnutie, opakovanie a overenie pochopenia, kŕmenie na konci… Počas hodiny klient môže pracovať s rôznym materiálom (napr. stuhy, lopty, kefy, kriedy). Podľa potreby sedí, leží, stojí na holom koni, na koni s držadlami na deke, na sedle v rôznom rytme, smere, rýchlosti v kroku, kluse, cvale. V prípade práce zo zeme môže sedieť aj na invalidnom vozíku. Môže na koňa kresliť kriedou, lonžovať ho, spievať pesničky, vytlieskavať rytmus, držať v rukách mačku, hádzať kamene do potoka (rozvíjame jemnú a hrubú motoriku, koordináciu oko – ruka, rytmus, reč, sluchovú pamäť, pozornosť, navodzujeme relaxáciu, stíšenie...). Nie je to žiadne vozenie na koni do kruhu po jazdiarni, ale cielená systematická práca s určitou štruktúrou a cieľom. Pracujeme podľa indviduálneho plánu pre každého klienta. Prispôsobujeme mu terapiu na mieru. Jednotlivé zložky hipoterapie sa prelínajú (v hiporehabilitačnej hodine sú podľa potreby prvky PPJ atď.).

Hipoterapia na Slovensku je vo väčšine prípadov individuálna, ale sú zariadenia, kde sa stretnete aj so skupinovou prácou. Individuálna terapia trvá asi pol hodiny (pri bábätkách a pri špecifických diagnózach menej). Skupinová terapia zahŕňa prácu napr. s 2 až 8 klientmi a jedným koňom, pričom na každého by malo pripadnúť asi 15 minút. Jedna terapeutická hodina trvá potom približne 60 až 90 minút (pri 2 až 3 deťoch 45 minút). Dĺžka hodiny závisí od určenia konkrétneho terapeuta a konkrétnej skupiny. Cvičenia prebiehajú vo dvojiciach, skupinách alebo jednotlivo, keď ostatní pozorujú, imitujú cvičenie alebo vykonávajú samostatnú hernú či pracovnú činnosť. Závisí aj od počtu zúčastnených koní na konkrétnej terapii (iný príklad – 4 klienti plus terapeut, každý je na svojom koni, idú spolu na vychádzku do lesa). Pri mladších a ležiacich klientoch alebo pri klientoch s rizikom úrazu musí byť okrem asistenta bezpodmienečne prítomný aj rodič, ktorý pri cvičení pomáha z druhej strany koňa.

Alexej na koni

Ako sme už spomínali, hipoterapia je komplexnou a interdisciplinárnou metódou a je pri nej nevyhnutná tímová spolupráca. Okrem samotného tímu – zúčastňujúceho sa na terapii – je dôležitý aj posudok od odborného lekára, ktorý posudzuje vhodnosť hipoterapie pre konkrétneho klienta. Je to lekár, ktorého klient navštevuje (rehabilitačný lekár, kardiólog, očný lekár, ortopéd, neurológ...). Preto pred začatím hipoterapie klient príde na úvodné stretnutie vždy so svojou zdravotnou dokumentáciou. Počas rozhovoru a na základe odborných správ potom dokážeme vylúčiť prípadné kontraindikácie. Klient má zároveň možnosť pozrieť si prostredie a nadviazať prvý kontakt s koňom a terapeutom. Ak by z nejakého dôvodu nemohol „cvičiť“ priamo na koni, má pri PPJ ešte možnosť práce zo zeme.

Ku každému dieťaťu pristupujeme individuálne.

Pri zvažovaní indikácií a kontraindikácií vždy berieme do úvahy komplexnú hipoterapiu, t. z., že čo je kontraindikáciou pre hiporehabilitáciu, väčšinou je aj pre PPJ, ale nemusí to tak byť vždy (keďže sa pri PPJ využíva okrem jazdenia i samotná práca a kontakt s koňom). Zásadou je, že ku každému dieťaťu pristupujeme individuálne a dôkladne posudzujeme všetky okolnosti jeho zdravotného stavu, či už fyzického, alebo psychického. V skratke – kontraindikácie môžeme rozdeliť na odborovo špecifické (napr. stavy po operáciách chrbtice, dekompenzované psychózy a neurózy...) a všeobecné (nešpecifické – napr. horúčkovité ochorenia, katetrizovaný pacient... a špecifické – napr. alergia na srsť). Čo sa týka indikácií, klienti prichádzajú s rôznymi diagnózami, napr. dysartria, afázia, dyslália, Downov syndróm, detská mozgová obrna, svalová dystrofia, centrálny hypotonický syndróm, autizmus, špecifické vývinové poruchy učenia, nadané deti, depresia, emočné poruchy, závislosti... Okruh klientov je veľmi široký  a odporučenie tejto formy terapie posudzujeme a vyhodnocujeme  prísne individuálne.

Vhodný vek na začatie hipoterapie je „čím skôr“. Začať sa dá hocikedy (ak je klient kompenzovaný a bez závažnej kontraindikácie, ktorá by ho ohrozovala). V ranom vývojovom období je hipoterapia ideálna, keďže nie sú vytvorené napr.  chybné pohybové vzorce, čiže nemusíme „prerábať“ zle vytvorené držanie tela, ale posilňujeme svaly, aby „vytvorili správne držanie tela“. Nejde však len o svaly, ale o celkovú koordináciu a prepojenie mozgu s telom. Pri tom pôsobí kôň jedinečne, pri terapii funguje ako naša kontrola správnosti; ukazuje, či postupujeme správne a nepustí nás cez hranice klienta.

hipoterapia

Dostávame sa k základu tejto terapie, a to k vysvetleniu, akú rolu zohráva samotný kôň v hipoterapii. Prečo je hipoterapia taká účinná a v čom?

Kone sú harmonické bytosti, sú prirodzene v stave rovnováhy. Fungujú ako skener, čítačka – prečítajú si vás, a ak nájdu niečo, čo ruší ich stav harmónie, chcú to dať opäť do súladu. Ukazujú naše potreby, aj keď my sami ich často prehliadame. Už samotný kontakt s nimi je liečivý, nemusíme na ňom sedieť, stačí vnímať, čo zrkadlia. Kôň ako zviera je pre nás v prvom rade niečím dominujúcim a úžasným. Je symbolom krásy, slobody, sily a harmónie. Už len jeho veľkosť vyvoláva v každom rešpekt. Kôň je bytosť bez predsudkov, akceptuje nás takých, akí sme, nehodnotí ani nesúdi. Správa sa spontánne a nevtieravo. Primerane reaguje na podnety, ktoré dostane, nie je ako človek, ktorý sa môže z určitého dôvodu pretvarovať. Naopak, ak sa mu niečo nepáči, dá to najavo bez váhania a okamžite, čím stanoví prirodzené hranice. Napríklad – ak ho dieťa agresívne udrie, odpovie mu myknutím alebo prudším pohybom, čím dieťa stráca rovnováhu a môže spadnúť. Komunikuje nonverbálne (čo klientom napr. s rečovými, pervazívnymi poruchami veľmi vyhovuje). Nereaguje na hendikep či výzor, ale na správanie, čo je dôležité pre tých, ktorí sa niečím líšia. Kôň má konštantné správanie, je empatický, ohľaduplný a dôsledný. Navyše je atraktívny, nie je vnímaný ako terapeut, ale ako nový kamarát.

Kôň je bytosť bez predsudkov, akceptuje nás takých, akí sme, nehodnotí ani nesúdi.

Vo vzťahu terapeut, klient a kôň (t. z. v terapeutickom trojuholníku) sa všetci vzájomne ovplyvňujú a sú prepojení. Dá sa povedať, že kôň je pomocnou rukou terapeuta a dieťa o tom ani nevie. Pre neho je novým priateľom, často sa pri ňom zabudne a „prestane sa maskovať“, prejaví sa úplne spontánne. Terapeut vysvetľuje rôzne reakcie koňa, sprostredkúva pocit uvoľnenia napätia, bezpečia, pokoja, šťastia a  pritom koriguje „problém“ klienta a jeho príznaky a rozvíja celkovo osobnosť.

Ako to vyzerá, keď spolupracuje kôň s terapeutom? Základom každej terapeutickej práce je mať uzemneného, prítomného klienta (je jedno, či je to dieťa alebo dospelý). Pracujeme tak, že vytvárame a posilňujeme to, čo je teraz príjemné, pekné, bezpečné – pomaly a vedome. Je to „bezpečná sieť“, do ktorej sa potom klient môže preniesť pri každodenných problémoch (vzniká prenos do bežného života). Klient potom vie vnímať seba, svoje telo, byť v ňom a následne vnímať svoje telo v kontexte priestoru a reagovať adekvátne. V konečnom dôsledku si vnímaním seba uvedomí svoje potreby a špecifiká, uvedomí si, na čom potrebuje pracovať, a vtedy môže svoj eventuálny hendikep kompenzovať. Tak sa môže čo najviac sebestačne zaradiť do prúdu života, a teda aj do spoločnosti. Najprv musíme vedieť, kto sme, a až potom rozmýšľať, kam ideme. Je to systematická a dlhodobá práca na konkrétnych úlohách u každého klienta. Aj naša nervová sústava potrebuje na dozretie určitý čas. Dôležitá je pravidelná práca s následnou prestávkou pre mozog na spracovanie dodaných informácií.

Najprv musíme vedieť, kto sme, a až potom rozmýšľať, kam ideme.

Hipoterapia ako komplexná metóda je celok, rovnako ako ľudská bytosť. Nemôžeme liečiť naše fyzické telo bez našej duše, bez našich emócií, bez nášho sociálneho kontextu. Sme jednotlivci, ale každý z nás je súčasťou celku. Hipoterapia súčasne rieši fyzický problém polohovaním, cvičeniami na koni spolu s nastavením psychiky, emócií klienta, pomocou tepla, kontaktu s koňom, rozhovoru s terapeutom, vyžarovaním aury koňa a ďalších faktorov. Špecifickou vlastnosťou tejto liečebnej metódy je okrem komplexnosti pôsobenie dvoch terapeutov v jednom čase – spojenie človeka a koňa. Dve bytosti podporujú a smerujú klienta do jeho ďalšieho „levelu“. Na rozdiel od mnohých bolestivých metód pracuje hipoterapia cez radosť, zážitok, lásku, s minimálne potrebným tlakom na klienta.

Základný výcvik, ktorý môžu vysokoškoláci v hipoterapii absolvovať (a ktorý je zároveň povinným pre prax), poskytuje Slovenská hipoterapeutická asociácia – SHA (www.hipoterapia-sha.sk). Na stránkach asociácie nájdete zoznam akreditovaných stredísk poskytujúcich hipoterapiu na Slovensku i pozvánky na rôzne odborné podujatia spojené s touto témou. Klienti, ktorí chcú absolvovať hipoterapiu, by si mali vždy overiť odbornosť konkrétneho hipoterapeuta (či absolvoval kurz a či je jeho stredisko akreditované).

hipoterapia

Ako prebieha hipoterapia u klientov s diagnózou Downov syndróm?

Uvedieme všeobecný model vychádzajúci z charakteristík tohto ochorenia. U každého klienta sa môže plán hipoterapie líšiť podľa jeho konkrétnych potrieb, je teda prísne individuálny. Je dôležité brať do úvahy nielen charakteristické črty a obmedzenia tejto diagnózy, ale aj individuálne možnosti každého človeka s Downovým syndrómom.

Keďže je pri tejto diagnóze oneskorený celkový psychomotorický vývin, pracujeme komplexne. Ideálnym je komplex cvikov na rozvoj fyzickej, psychickej, sociálnej i emocionálnej stránky klienta počas každej terapie.

Pred začiatkom dbáme na dôkladné skontrolovanie možných kontraindikácií (napr. atlanto-axiálna instabilita, luxácia bedrového kĺbu...).

U klientov s Downovým syndrómom je treba myslieť na možnú neprítomnosť Moorovho reflexu, čo môže spôsobiť u klienta nezrelosť reakcie (alebo jej absenciu) na pocit nebezpečenstva, na hluk, rušivý podnet... Tiež treba brať do úvahy následnú nezrelosť ďalších novorodeneckých reflexov a neskôr príp. nerozvinutie posturálnych reflexov. Vieme, že centrálna nervová sústava môže potom fungovať ináč ako by mala. Zostane „zabrzdená“ v nižšom štádiu vývinu, hovoríme o tzv. neuromotorickej nezrelosti. Osobnosť dieťaťa sa formuje v závislosti od rozvoja motoriky a vývinu mozgu. Pokiaľ dieťa stagnuje v pohybe (v motorickom vývine), odrazí sa to aj v oneskorení psychického vývinu.

V motorickom vývine podporujeme súčasné a stimulujeme nasledujúce štádium vývinu. Ak ide napr. o podporu štvornožkovania, je vhodná poloha v kľaku, pri podpore sedu korektný sed atď. Zohľadňujeme hyperflexibilitu kĺbov a spevňujeme svaly okolo nich, polohy nemeníme prekladaním nôh s otočkami. Častá je aj hypotónia svalov, cvičenia dopĺňame strečingom a robíme prestávky na oddych, relaxáciu v stoji. Do úvahy berieme aj vek a rozhodneme, kedy dieťa s cvičením na koni začne.

Pri relaxácii je priestor na nácvik „stíšenia sa“, upokojenia aj práce s emóciami. Počas celej terapie podporujeme rozvoj jemnej motoriky (česanie hrivy, vyťukávanie rytmu na zadok koňa, viazanie stužiek, držanie oťaží...), rečový prejav (básničkami, pesničkami, komunikáciou, vydávaním zvukov...), pracujeme s oromotorikou (podľa potreby robíme grimasy, hladkáme tváre, napodobňujeme frkanie koňa...). Využívame pritom ich výbornú schopnosť napodobňovania. Nové veci učíme opakovane, v kratších časových úsekoch. Pracujeme na konkrétnych výzvach dieťaťa aj prípadných pridružených diagnózach – správny úchop, natiahnutie skrátených svalov, správne vyslovenie hlások, pochopenie spoločenských pravidiel, rozšírenie slovnej zásoby, prepájanie hemisfér, zlepšenie pozornosti a koncentrácie... Ale hlavne si užívame ich jedinečnosť a radosť a „veľké“ srdcia, ktoré od nich často dostávame na dlani.

Ďakujem každému z „terapeutických detí“ za možnosť prejsť kúsok spoločnej cesty, po ktorej sa vzájomne posúvame ďalej.

Lenka Kňazovická
www.hiposkolka.sk

Detské znakovanie pomáha pri rozvoji hovorenej reči

Jún, 2012. Vonku je leto a ja sedím aj so svojím synom na nemocničnej chodbe. Som nervózna. Už niekoľkokrát nám zrušili vyšetrenie. Naťahuje sa to príliš dlho. Maxim má 8 mesiacov a ja ešte stále neviem, ako je na tom so svojím sluchom. Konečne sme vnútri, synovi robia ASSR vyšetrenie sluchu. Otoakustické emisie mu niekoľkokrát nenamerali. A teraz by sa malo potvrdiť alebo vyvrátiť moje podozrenie. 

Maxík nie je ako iné deti. Ako vravím ja, je to výnimočné dieťa. Okrem výnimočného spôsobu, ktorým si zvolil prísť na svet, bol priamo po pôrode označený diagnózou Downov syndróm. A teraz sa k tejto diagnóze pridá aj ďalšia.

Už dlhšie vnímam, že Maxík nereaguje na zvuky, tak ako by mal. Obyčajne, keď dieťa plače a pristúpi k nemu blízka osoba (mama, otec) a začne na neho rozprávať, tak dieťa prestane plakať. U nás tomu tak nie je. Maxim nereaguje na zvuky zo svojho okolia, respektíve reaguje iba na niektoré – ako napríklad na štekot psa či hlasný zapnutý vysávač.

Jún, 2014. Ležím s Maxom znova v nemocnici, tentokrát v Liptovskej nemocnici. Spríjemňujeme si svoj pobyt čítaním rozprávkových kníh. Dva a pol ročný Maxim mi ukazuje prstom na obrázky v knižke.  Zatiaľ nerozpráva, ale i tak spolu komunikujeme prostredníctvom znakov. Ukazuje mi znak knihy, berie do ruky knihu a chce si so mnou čítať. V nemocnici sa toho veľa nedá robiť, ale čítanie má veľmi rád.

Prichádza zdravotná sestrička a s nemým úžasom pozerá na našu komunikáciu prostredníctvom znakov. Prihovára sa nám. Aj ja som mala brata s Downovým syndrómom, zomrel keď mal 22 rokov. Ale on toho veľa nenarozprával. Maxim pozerá na príjemnú tetu a ukazuje jej znak kvietku. Sestrička sa usmieva a vraví: „Aký je zlatý!“

September, 2020. „Mami, mami!““ kričí Maxim a beží k autu, pri ktorom stojím a čakám na neho. „Už som tu. Bol som v škole!“ a objíma ma akoby ma videl po veľmi dlhej dobe. Jeho asistentka Kristínka mi hovorí, že dnes bol ukážkový a krásne pracoval na hodinách v škole. Max chodí do tretej triedy v základnej škole. Má individuálny plán vzdelávania, ale je integrovaný v bežnej triede so svojimi rovesníkmi.

To sú len úryvky niektorých životných situácií. Maxim mal len 8 mesiacov, keď mu lekári okrem diagnózy Downov syndróm, pridali aj diagnózu stredne ťažká poruchu sluchu. Bolo to veľmi ťažké obdobie pre nás ako rodičov. Pamätám si tú veľkú ťažobu na srdci, ktorú som cítila v ten júnový deň.

Obdobie po potvrdení diagnózy bolo pre nás veľmi náročné.

No práve vďaka Maxovi som sa dostala ku detskému znakovaniu. Obávala som sa totiž, ako budeme so synom komunikovať. Chcela som, aby Maxim rozprával nielen po slovensky, ale aj po nemecky. Odvtedy uplynulo veľa rokov.

Max vyrástol a stredne-ťažkú poruchu sluchu už nemá. No pre mňa bola táto skúsenosť veľmi dôležitá. Lebo som si uvedomila, ako komunikácia významným spôsobom ovplyvňuje naše každodenné vzťahy s deťmi a ich dôveru voči nám.

Človek potrebuje komunikovať – vyjadrovať svoje pocity, potreby, túžby, sny. Potrebujeme sa rozprávať, vymieňať si informácie. Zdieľať svoje skúsenosti, radosti i starosti. Komunikáciou otvárame svoje srdce a budujeme vzájomné vzťahy.

Komunikáciou otvárame svoje srdce a budujeme vzájomné vzťahy.

Pre dieťa je veľmi frustrujúce, ak nemá spôsob ako komunikovať so svojím okolím.

V extrémnych prípadoch, takéto dieťa upadá do apatie, hnevu či frustrácie. Stráca záujem komunikovať s okolím, lebo mu nik nerozumie a začne sa uťahovať do seba. Cíti sa nemilované a nepochopené. Nevie vyjadriť svoje potreby…

Dieťa, ktoré nevie komunikovať so svojím okolím to má v živote naozaj veľmi náročné. A jeho rodičia to majú ešte náročnejšie. A tak som nastúpila na cestu za poznávaním ako rozvíjať hovorenú reč.

ZNAKOVANIE

Znamená to, že detské znakovanie je pre nepočujúce deti?

NIE. Detské znakovanie vymysleli dve Američanky práve pre POČUJÚCE deti.

Za celým systémom znakovania stoja expertky na rozvoj dieťaťa - Linda Acredolo, PhD. a Susan Goodwyn, PhD. Odvtedy však na trhu v zahraničí vzniklo niekoľko rôznych systémov znakovania, nielen pre zdravé počujúce deti, ale tiež pre výnimočné deti, teda napríklad pre deti s Downovým syndrómom, autizmom či inými diagnózami.

Vedci totižto zistili, že detské znakovanie pomáha pri rozvoji hovorenej reči, ak je správne praktizované v spojení s hovorenou rečou.

Rada by som však zdôraznila, že znakovanie nie je posunkový jazyk.

Znakovanie nie je posunkový jazyk.

Je rozdiel medzi posunkovým jazykom a detským znakovaním?

Áno. Povedzme si teda, aký rozdiel medzi nimi teda je.

Slovenský posunkový jazyk je ucelený jazykový systém, ktorý sa používa najmä v komunite nepočujúcich ľudí. Je to komplexný jazykový systém, ktorý je nevokálny a autonómny a je používaný na komunikáciu s komunitou Nepočujúcich na Slovensku. Je tvorený špeciálnymi pohybmi rúk v trojrozmernom priestore, mimikou, ale aj pohybmi hlavy a hornej časti trupu. Slovenský posunkový jazyk má svoju posunkovú (slovnú) zásobu a svoju gramatiku, ktorá nie je závislá na gramatike slovenského jazyka. Tak ako my počujúci používame slovenský hovorený jazyk. Nepočujúci ľudia na Slovensku používajú slovenský posunkový jazyk. Posunkový jazyk je však v každej krajine iný.

Detské znakovanie je súbor detských znakov (posunkov) -  jednoduchých pohybov rúk, ktoré využívajú rodičia na komunikáciu so svojím dieťaťom do doby, kým sa ich dieťa naučí rozprávať.

Čo je cieľom znakovania?

Detské znakovanie NECHCE NAHRADIŤ hovorenú reč (tak ako to je v prípade posunkového jazyka).

Cieľom znakovania je podporiť rozvoj komunikačných schopností dieťaťa, uľahčiť komunikáciu medzi dieťaťom a rodičom, ako aj dorozumieť sa s dieťaťom ešte pred tým, ako bude vedieť rozprávať.

Čo je cieľom posunkového jazyka?

Dorozumieť sa v komunite nepočujúcich ľudí a počujúcich ľudí, ktorí ovládajú posunkovú reč.

Kedy dieťa začína rozprávať?

Dieťa chce od narodenia komunikovať so svojím okolím. Na začiatku napodobňuje grimasy, neskôr bľaboce, potom prichádzajú gestá, ukazovanie a nakoniec aj slová. Ako isto viete, kým dieťa začne rozprávať trvá to určité obdobie.

Vo veku 15 - 18 mesiacov môže mať dieťa slovnú zásobu cca asi 20 slov, väčšinou sú to skratky či imitácie zvukov zvierat. Vo veku 2 - 3 rokov dieťa používa od 25 do 225 slov.

Poviete si, že je to poriadne veľké rozpätie! Áno, máte pravdu.

Od čoho to závisí?

Práve od prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Od toho, ako s ním rodičia komunikujú či nekomunikujú, v akých podmienkach žije a aké podnety z okolia dieťa dostáva v oblasti rozvoja reči.

U výnimočných detí (detí s hendikepom) to môže byť aj oveľa neskôr. A práve na podporu komunikácie dieťaťa s rodičom vzniklo aj detské znakovanie.

Detské ZNAKOVANIE je prirodzenou rečou každého dieťaťa. 

My sme pred 9 rokmi používali systém detského znakovania, ktorý používali práve pre deti s Downovým syndrómom. Komunikácia s dieťaťom je veľmi dôležitá. A práve z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že znakovanie nám výrazným spôsobom pomohlo, nielen pri viacjazyčnej (bilingválnej) výchove, ale tiež pri rozvoji jeho hovorenej reči, komunikačných zručností a tiež pritom, aby bol náš syn, čo najviac integrovaný do bežného života.

Čo keď postupom času zistím, že moje dieťa nebude môcť rozprávať?

Ak priebehu doby zistíte, že potrebujete náhradný komunikačný systém, lebo Vaše dieťa, nebude napredovať v hovorenej reči, tak ako by malo kvôli iným pridruženým diagnózam, bude pre Vás jednoduchšie doučiť sa znaky posunkového jazyka a používať ho pri komunikácii so svojím dieťaťom, keď ste už zvládli detské znakovanie. Keď už raz dieťa pochopí princíp komunikácie prostredníctvom znakovania, ľahšie prejde na posunkový jazyk alebo iný náhradný komunikačný systém.

Za mňa kombinácia hovorenej reči a znakovania je naozaj prostriedok, ako pomôcť dieťaťu v komunikácii s Vami, ako sa môžete vyhnúť sa frustrácii z neporozumenia či apatii a nezáujmu dieťaťa komunikovať so svojím okolím.

Áno, mala som obavy, či to bude fungovať, keď sme pred 9 rokmi do toho išli. Vtedy tu neboli žiadne informácie, a len málo ľudí i odborníkov vedelo o znakovaní. Bála som sa či to bude stačiť a či môj syn bude niekedy vôbec rozprávať. Ale teraz viem, že občas človek musí vyjsť zo svojej komfortnej zóny a vydať sa po chodníčkoch, ktoré ešte nie sú tak vychodené a sledovať, či je to s ním v súlade a nevzdávať to pri prvom neúspechu. Teraz viem, že to bol veľmi dobrý krok smerom ku rozvoju hovorenej reči u môjho syna. A môže to byť aj Váš krok.

Detské znakovanie sa môže pre Vás stať spôsobom, ako podporiť a rozvíjať hovorenú reč svojho dieťaťa. A zároveň mať spoločnú aktivitu, pri ktorej sa môžete nielen niečo naučiť, ale aj zabaviť.

Projekt na podporu komunikácie medzi rodičom a dieťaťom s Downovým syndrómom

Tento rok sa môžete naučiť detské znakovanie za skutočne výnimočných podmienok. Prečo?

Pretože práve vďaka spolupráci Spoločnosti Downovho syndrómunadácie SPP vznikol projekt na podporu komunikácie medzi rodičom a dieťaťom s Downovým syndrómom.

nadaciaspp.sk
rodinkavynimocnych.sk
downovsyndrom.sk
Chceli by ste o detskom znakovaní vedieť viac?

Prihláste sa na webinár zadarmo na tomto odkaze - https://rodinkavynimocnych.sk/webinar-o-znakovani-sds/.

Môj syn Maxim aj vďaka znakovaniu teraz rozpráva dvomi jazykmi – po slovensky aj nemecky, je integrovaným žiakom 3. triedy a teší sa zo života, v ktorom môže plnohodnotne odkomunikovať svojmu okoliu, čo si praje, po čom túži a čo zažíva. Môže to byť aj Váš príbeh.

Tak ako treba naše deti s Downovým syndrómom podporovať v motorickom rozvoji, treba ich podporovať, aj rozvoji ich komunikačných zručností, slovnej zásoby a hovorenej reči.

Poďte teda do toho!

Jana Portugall

 

Terapie v Axise

Dieťa s DS sa vyvíja svojím vlastným tempom a potrebuje nielen láskyplnú starostlivosť rodičov, ale aj rozdielne terapeutické prístupy (fyzioterapiu, ergoterapiu, logopédiu, biofeedback, muzikoterapiu, kanisterapiu...), ktoré podporujú rozvoj jeho osobnosti a vedú ho k samostatnosti. Včasná rehabilitácia uľahčuje tiež kontakt a komunikáciu
s ostatnými deťmi a integráciu do spoločnosti.

V AXIS Medical Center sa špecializujeme na rehabilitáciu detí s Down syndrómom a ako jediné centrum na Slovensku ponúkame konkrétny program, ktorý zohľadňuje ich špecifické potreby- AXIS Cognitive. Tento komplexný rehabilitačný program je vypracovaný našimi špecialistami na základe dlhoročných skúseností a prihliada na individuálne charakteristiky správania dieťaťa, posilňuje jeho emocionálnu stabilitu a dáva mu príležitosť objaviť svoj potenciál. Rodičia môžu získať individuálne a rodinné poradenstvo, naučia sa lepšie porozumieť sebe a svojmu dieťaťu, získať dôveru v seba a svoje dieťa. S možnosťou ubytovania priamo v centre sa zvyšuje tiež socializácia dieťaťa a jeho rodičov, dochádza k výmene informácií a skúseností, nadväzujú sa nové kontakty a priateľstvá.

Včasná interdisciplinárna podpora pre deti s Downovým syndrómom sa ukázala ako veľmi účinná. Rehabilitačný program AXIS Cognitive vytvára vďaka rozdielnym terapeutickým prístupom podnetné a obohacujúce prostredie pre rozvoja dieťaťa s DS. Kľúčové terapie:

+ Fyzioterapia s 2-3 terapeutmi
- fyzioterapia/hydrokinezioterapia
- posilnenie svalového tonusu
- podpora hrubej motoriky
- zlepšenie rovnováhy a pohybovej koordinácie
- držanie tela a chôdza

+ Ergoterapia
- zlepšovanie funkčného stavu horných končatín a rúk
- podpora jemnej motoriky
- posilnenie svalov ruky a prstov
- zlepšenie pohybových sekvencií
- koordinácia ruka-oko
- aktivácia oboch hemisfér mozgu

+ Logopédia:
- podpora správneho dýchania
- podpora rozvoju reči a komunikácie
- orofaciálna stimulácia artikulačných orgánov a svalov tváre
- normalizovanie tonusu artikulačných svalov
- oromotorické cvičenia na posilnenie jazyka a pier
- logopedické cvičenia zamerané artikuláciu

+ Synergická reflexná terapia kombinuje prvky reflexnej liečby:
- manuálna terapia
- akupunktúra a akupresúra
- elektroakupunktúra
Výsledky tejto liečebnej metódy sa prejavia už po pár sedeniach v oblastiach, ako sú rovnováha, svalový tonus, koordinácia pohybov, metabolizmus, psycho-emočné funkcie.

+ Integrovaná terapia a Biofeedback
Jedná sa o komplexné terapeutické postupy zamerané na:  
- posilnenie psychomotorických schopností
- podporu pozitívneho vnímania vlastného tela
- stimuláciu sluchových a vizuálnych schopností
- rozvoj každodenných schopností
- zlepšenie koncentrácie a pozornosti

Vo fáze prípravnej, udržiavacej či podpornej terapie je vhodný program AXIS SUPPORT. Umožňuje odborný dohľad nad cvičením realizovanom v domácom prostredí, ako aj prehľad o aktuálnom zdravotnom stave dieťaťa. Krátky a efektívny harmonogram terapií dotvára detailný obraz celoročnej rehabilitácie v našom centre. Pre najmenšie detičky je optimálny program ranej rehabilitácie AXIS Baby aj s možnosťou ambulantnej terapie niekoľkokrát do týždňa.

AXIS Medical Center – sme novootvorené neurorehabilitačné centrum na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch. Naším cieľom je ponúknuť vysoko kvalitnú a individuálne zameranú rehabilitáciu.

Mgr. Anita Hermanová
AXIS Medical Center
Kúpeľný ostrov 3605/34
921 29 Piešťany
www.axis-medical.eu

+421 948 442 509
info@axis-medical.eu
++421+++421 948 442 509
+421 948 442 509