Prečo je už bábätkám od 28. dňa života indikovaná neurorehabilitačná liečba?

Oneskorený psycho a grafomotorický vývoj, ako aj špecifický vývoj reči sprevádzajú skoršie rozpoznané, závažné neurologické symptómy ako hypotonický syndróm, hypermobilita, deficit rovnováhy a porucha koordinácie pohybov.

Starostlivosť o dieťatko s Downovým syndrómom je veľkou výzvou pre rodičov i celú rodinu od narodenia. Príprava na výchovu dieťaťa so špeciálnymi potrebami je zaťažujúca po psychickej, fyzickej, finančnej i spoločenskej stránke. Čím skôr dokážeme zapojiť vlastné sily, pomoc rodiny a odbornú pomoc do akcelerácie vývoja dieťaťa, tým skôr sa budeme môcť tešiť z jeho samostatných krokov. Za každých okolností i pri diskrétne nepriaznivých perspektívach je namieste podrobne sledovať vývoj dieťaťa a venovať zvýšenú pozornosť jeho rozvoju a veriť dieťaťu i vo vlastnú silu pomôcť mu.

Keď sa po narodení dieťaťa objavia signály, že niečo nemusí byť v poriadku, treba konať, zorganizovať si pomoc a kontaktovať odborníkov.

Správne nastavená rehabilitácia, presne cielená v primeranom časovom režime spevňuje aj deťom s Downovým syndrómom svalstvo celého tela.

Čo je adekvátne?

Nastaviť správnu terapiu motorických schopností je výsledkom mravenčej práce. Sledujú sa motorické prejavy vzhľadom na vek dieťaťa a pátra sa po tom, čo týmto prejavom chýba. Následne sa vytypujú spôsoby, akými sa dá vývoj motoriky podporiť, no kým sa nájde pozitívne zaberajúci spôsob, treba vyskúšať niekoľko metód. Správne nastavená rehabilitácia, presne cielená v primeranom časovom režime spevňuje aj deťom s Downovým syndrómom svalstvo celého tela.

Hrubú motoriku môžeme rozdeliť do 5 základných častí:

• motorika ľahu a otáčania.
• motorika sedu,
• motorika lezenia a kľačania,
• motorika stoja,
• motorika chôdze.     

Kde začať a ako sa nastaviť na „beh na dlhú trať“?

Dôrazne odporúčame kvalitnú diagnostiku a vytvorenie špeciálneho plánu rehabilitácie vzhľadom na individuálne potreby dieťaťa. Do veku 1 roka sa najčastejšie uplatňuje Vojtova metóda i Bobathov koncept. Je prirodzené, že dieťa nereaguje na rehabilitáciu pokojne. Stimulácia však dráždi nefunkčné miesta a podporuje tvorbu nových neurónových spojení. Dieťa po docvičení javí známky upokojenia.

Na úspešný priebeh terapie však odporúčame citlivo vnímať prostredie terapie a osobnosť terapeuta. Ostrejšie svetlo na strope, hlasnejšia hudba, zvukové ozveny v prázdnych miestnostiach môžu na každého človeka – tobôž na dieťa vytvárajúce si obraz okolitého sveta – pôsobiť rušivo. Hoci to nie je vždy možné, ideálne je zapojiť do výziev rehabilitácie aj iných rodinných príslušníkov. Absolvovať dobrú inštruktáž môžu s Vami i staré mamy či starí otcovia, dospelí súrodenci či fyzioterapeut/ka, ktorý/á bude môcť k dieťaťu chodiť denne domov.

Pravidelnosť domáceho cvičenia je nemenej podstatná ako návšteva liečebného výcviku v odbornom zariadení. Včasné zapojenie ostatných príbuzných do výchovy človiečika so špeciálnymi potrebami je investíciou, ktorej plody si budete vychutnávať ďalšie obdobia v podobe porozumenia a pomoci.

Vieme, že deti s Downovým syndrómom sa potrebujú pohybovo realizovať, a aj keď nie je na programe dňa masívna rehabilitácia, terapeutický pohyb sa postupne musí stať súčasťou každodenného života. Vo vyššom veku majú deti a mladiství veľkú záľubu napríklad v terapeutickom tanci. Čím skôr im predstavíme pohyb ako súčasť života, tým skôr budú čerpať z jeho pozitívnych účinkov. V neposlednom rade je každý z cieľov motorických funkcií novým oknom do spoznávania okolitého sveta, ktorého prijatie je alfou a omegou budúcej samostatnosti.
 
Na článku spolupracovali:
PhDr. Petra Brezovská, Mgr. Zuzana Hejduková, Bc. Soňa Krchňáková a Mgr. L. Chovanec.

Orofaciálna stimulácia predstavuje súbor pohybov a úkonov, ktoré napomáhajú rozvoju motoriky tváre, líc, pier, jazyka, podnebia a hltana. Je vhodná pre deti, ktoré majú problémy so saním, prehĺtaním, narušený uzáver pier, poruchy mimiky.

Prostredníctvom aktivácie svalov je možné docieliť pokroky v dýchaní, saní, žuvaní, hryzení, prehĺtaní, pití a postupne aj v reči.

Orofaciálnu stimuláciu môže po nácviku robiť aj rodič dieťaťa. Štandardne vás zaškolí pri prvej návšteve ambulancie pani profesorka Šustrová.

Je vhodná pre predčasne narodené deti, pre deti s poruchou sania a prehĺtania, pre sondované deti, pre deti s neurologickými ochoreniam alebo poškodením centrálneho nervového systému, pre deti s Downovým syndrómom, pre deti s mozgovou obrnou a pre mnohé iné.

Postup

Pri stimulácii využívame dotyk, ťah, tlak, hladkanie a ich kombináciu.

Stimulácia sa dá vykonávať:

1.  bodovou technikou, pri ktorej stláčame jednotlivé body v oblasti tváre.
2.  dráhovou technikou kedy jemne prechádzame rukami po tvári dieťaťa po určených líniách.

Hlavné zásady

• Stimuláciu vykonávame približne 5 minút pred obvyklým časom jedenia.
• Pred začatím uložíme dieťa do zvýšenej polohy, polosedu – podložíme trup (deka, vankúšik).
• Dieťa by nemalo mať predmety v ústach (napr. cumeľ).
• Pokiaľ je dieťa nepokojné, tak jednou rukou si pridržiavame hlavičku a druhou cvičíme.

Celkové trvanie

Orofaciálnu stimuláciu (OFS) robíme 3x denne:

• novorodenci: pol minúty až 3 minúty
• batoľatá do 6 mesiacov: 1 až 4 minúty
• batoľatá do 12 mesiacov a staršie deti: 1 až 5 minút

OFS bodovou technikou

Robíme 3x denne, čo najviac opakovaní, každý bod stláčame 5s.

1. Stlačíme palcami vnútorné kútiky očí – reakcia dieťaťa je žmurknutie
2. Ďalej stlačíme vonkajšie kútiky očí – reakcia dieťaťa je pohyb očí
3. Potom zatlačíme na jedným prstom do stredu čela nad koreňom nosa, reakcia dieťaťa je zdvihnutie obočia, vraštenie čela
4. Palcami zľahka zatlačíme na vnútorné strany obočia, reakcia dieťaťa stiahnutie obočia
5. Zatlačíme na vonkajšie strany obočia reakcia je vraštenie obočia, kolmá vráska
6. Ukazovákom zľahka zatlačíme na koreň nosa, reakcia dieťaťa zvraštenie nosa
7. Ukazovákmi zľahka zatlačíme na krídla nosa, reakcia dieťaťa rozšírenie nozdier
8. Ukazovákom zľahka zatlačíme na jamku pod nosom nad hornou perou, reakcia dieťaťa je reakcia vrchnej pery, spojenie pier
9. Ukazovákmi zľahka zatlačíme na oba ústne kútiky, reakcia dieťaťa úsmev
10. Palcom zľahka zatlačíme na bod medzi bradou a dolnou perou, reakcia dieťaťa spojenie pier, spodná pera na hornú
11. Ukazovákom zľahka zatlačíme pod dolnou sánkou v mäkkej časti pod bradou, reakcia dieťaťa prehltnutie
12. Postup opakujeme aspoň 3-krát, každý bod stláčame 5 sekúnd

OFS dráhovou technikou

Má 6 dráh, každú dráhu odporúčame opakovať približne 5-krát

1. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdem dráhu od brady k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je zášklb bradou, sledovanie očami
2. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdeme dráhu od ústnych kútikov k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je zášklb kútikom úst jednostranne
3. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdem od nosových krídel k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je rozšírenie nosných krídel jednostranne
4. Ukazovákom pomaly a zľahka prejdem dráhu č. 4 od koreňa nosa k vrcholu hlavičky podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je zvraštenie nosa, čela, pohľad hore 1
5. Ukazovákmi obojstranne pomaly a zľahka prejdem dráhu č. 5 ponad obočie až za ušká podľa obrázku po tvári dieťaťa, reakcia dieťaťa je jednostranné zdvihnutie obočia 1
6. Ukazovákom pomaly a zľahka prejdem dráhu č. 6 okolo tváre podľa obrázku okolo tváre dieťaťa, reakcia dieťaťa je pohľad, úsmev, grimasa

http://www.krehkedeti.sk/2018/07/09/orofacialna-stimulacia/
http://www.predcasniatko.sk/orofacialna-stimulacia-2/D

Odporúčaná literatúra: FABIANOVÁ, Adelaida. Orofaciálna a bazálna stimulácia. 2014.

 

Vojtova metóda sa dnes využíva v mnohých krajinách, kde s ňou majú pozitívne skúsenosti. Patrí sem samozrejme Česká republika a Nemecko. Taktiež ju využívajú v Rakúsku, Poľsku, Rumunsku, Nórsku, Švédsku, Francúzku, Španielsku, Taliansku, ale aj v Chile, Mexiku, Kolumbii, Venezuele, či v Kórei, Japonsku, Taiwane a Indii.

Objaviteľom Vojtovej metódy je prof. MUDr. Václav Vojta, podľa ktorého nesie aj svoje pomenovanie. Tento pôvodne český detský neurológ pôsobil na Univerzitnej ortopedickej klinike v Kolíne nad Rýnom a neskôr začal pracovať v Detskom centre v Mníchove, kde sa venoval metóde reflexnej lokomócie.

Po návrate do Prahy tento diagnosticko - terapeutický systém neustále rozvíjal.

Práve počas svojej praxe v Nemecku, kde pracoval s ochrnutými detskými pacientmi (pacienti s cerebrálnou - mozgovou parézou) si všimol, a mal za to, že infaustná spasticita je len funkčnou blokádou v rámci vývoja motorických schopností.

Pozorovaním zistil, že isté pohybové vzory, ktoré sú vrodené a disponuje nimi každý jedinec, sa ich neustálym opakovaním objavujú intenzívnejšie a stále v ucelenejších celkoch.

Na začiatku sú málo viditeľné, pretože sú aktivované len do istej miery, čo sa dá časom a cvičením zmeniť.

Trpezlivosťou pri práci s deťmi a opakovanými podnetmi v rôznych polohách sa mu podarilo vyvolať tieto nevedomé motorické reakcie. Pohyby boli najviac viditeľné na trupe a končatinách dieťaťa.

Aké pozitíva zaznamenal Vojta pri svojich pozorovaniach?

1. zlepšenie rečových schopností

2. istejšia vertikalizácia

3. zlepšenie motorických funkcií

Táto zatiaľ ničím neprekonaná metóda má svoje nezastupiteľné miesto nielen v liečbe pohybových porúch, ale aj v ich skorej diagnostike.

Doteraz sa používa a je považovaná za jedinečnú formu diagnostiky porúch mobility a držania tela. Ich abnormality je možné zistiť už do šiestich mesiacov života. To umožňuje začatie včasnej terapie a lepšiu prognózu.

Samotná diagnostika vychádza z reálneho predpokladu vrodených pohybových vzorcov, ktoré sú geneticky zakódované u každého jedinca. Už u novorodenca sa prejavujú do istej miery ako nekoordinované pohyby tela a končatín, ktoré sa postupne stávajú koordinovanými a cielenými.

Vojtova metóda je diagnostická a liečebná metóda využívaná na včasnú diagnostiku a liečbu motorických porúch.

Funguje na princípe reflexnej lokomócie. Pod pojmom reflexná lokomócia rozumieme akýkoľvek automatický pohyb, ktorý je zakódovaný v našej centrálnej nervovej sústave. Vojta tento automatizmus a vrodené hybné vzorce považoval za akési „základné stavebné piliere” (otáčanie, zdvíhanie, uchopovanie predmetov, lezenie, chôdza).

• REFLEX ⇒ rovnako prebiehajúca odpoveď na určitý podnet

• LOKOMÓCIA ⇒ pohyb vpred

U zdravých detí sú tieto pohybové vzorce automatické, avšak u detičiek s cerebrálnou spasticitou (mozgovým ochrnutím) z rôznych príčin nie.

Vojta veril a neskôr taktiež dokázal, že aj u detí s poruchou motoriky je možné opakovanými cvičeniami aktivovať centrálnu nervovú sústavu, a následne preniesť tieto v nej zakódované funkcie do spontánnej motoriky.

Zjednodušene to znamená, že pravidelným nácvikom pohybového stereotypu (napr. lezenie), je možné docieliť jeho automaticitu, dokonca môže dôjsť k vytvoreniu úplne nových naučených pohybových vzorcov.

K aktivácii reflexnej lokomócie dochádza na základe podráždenia tzv. aktivačných zón. Podráždenie v tomto prípade znamená vyvíjanie tlaku alebo ťahu na tieto zóny. Ten dosiahneme polohovaním dieťaťa.

Samotné polohovanie je doplnené o uhlové nastavenie trupu a končatín, čo spôsobuje tlak alebo ťah v kĺboch. Tým vzniká odpor proti pohybu, ktorý paradoxne pohyb evokuje a napomáha k správnej aktivácii jednotlivých svalových skupín s jej následným rozšírením do celého tela.

Tlak a ťah na aktiváciu lokomócie dosiahneme z troch základných polôh dieťaťa:

1. poloha v ľahu na brušku

2. poloha v ľahu na chrbte

3. poloha na boku

Celý princíp tejto metódy vychádza z dvoch základných pohybových celkov a to je plazenie a otáčanie. Tieto pohyby sú pre zdravé deti automatické, u chorých detičiek im musíme dopomôcť.

Reflexné plazenie dosiahneme z východiskovej polohy dieťatka v ľahu na brušku. V tejto polohe je hlavička natočená na jednu zo strán. Horná končatina, ktorá je bližšie k tvárovej časti býva položená mierne vyššie ako končatina protiľahlej strany. Dolné končatiny sú extrarotované v bedrovom kĺbe (vytočené smerom von) a mierne zohnuté v kolenách. Táto poloha provokuje striedavý pohyb horných končatín a taktiež otáčanie hlavičky na opačnú stranu a späť.

Pri rotácii hlavičky je potrebné dlaňou klásť odpor proti pohybu, čo pomáha aktivovať svaly. Zároveň opretie o jednu hornú a protiľahlú dolnú končatinu má za následok mierne nadvihnutie trupu, ktoré zodpovedá pohybu pri plazení.

Toto navonok banálne cvičenie napomáha aktivácii nie jednotlivých svalov, ale dokonca svalových skupín v celom tele. Je významným predpokladom pre plazenie a ďalšie vzpriamovanie sa a neskoršiu chôdzu. Napomáha taktiež uchopovaniu predmetov.

Reflexné otáčanie dosiahneme z východiskovej polohy dieťatka v ľahu na chrbátiku alebo na boku, ktorú zaujíma aj počas otáčania. Dieťatko leží na chrbátiku a hlavička je mierne otočená na stranu.

U závažnejších diagnóz treba postupne cvičiť aj natočenie hlavičky, ktoré v začiatkoch nemusí zodpovedať východiskovej polohe hlavy. Končatiny sú vedľa telíčka v rôznych polohách v závislosti od veku (novorodenec ich má mierne zohnuté, väčšie deti majú dolné končatiny natiahnuté rovno).

Druhá poloha je na boku, pričom oporu tvorí horná a dolná končatina naliehajúca na podložku.

Počas otáčania sú za oporu a stabilitu tela zodpovedné horná a dolná končatina nachádzajúca sa vyššie. Táto poloha je významný predpokladom pre chodenie po štyroch končatinách.

Dôležitá informácia:
Vyššie uvedené poznatky o aktivácii reflexnej lokomócie sú len všeobecné a čisto informačného charakteru. Rodič je síce zásadným článkom v regresii (zlepšení) ochorenia svojho dieťatka, no mal by tieto cvičenia vykonávať v domácom prostredí len po predchádzajúcej konzultácii a preškolení lekárom alebo fyzioterapeutom Vojtovej terapie.

Medzinárodná Vojtova spoločnosť (IVG) bola založená v roku 1984 v Mníchove samotným Václavom Vojtom. Išlo o združenie kvalifikovaného personálu v rámci Vojtovej terapie. Spoločnosť existuje dodnes a zaoberá sa okrem iného aj výučbou ďalších fyzioterapeutov a lekárov. Tí sú potom kompetentní preškoľovať aj rodičov - laikov, aby mohli terapiu praktizovať doma.

Obrovskou výhodou je nielen jej efektívnosť, ale aj finančná nenáročnosť, keďže ju je možné vykonávať po preškolení v domácom prostredí.

Samotná terapia a dĺžka jej trvania je individuálna. V niektorých prípadoch trvá celé roky. V dobrom prostredí prebieha liečba ľahšie. Terapia musí byť presná, preto každý kto ju praktizuje, musí byť odborník, alebo minimálne odborníkom preškolený. Terapeut vypracováva pacientovi presný plán na základe závažnosti jeho diagnózy. Cvičenia by sa mali absolvovať podľa plánu bez vynechávania, v dĺžke trvania aká je pacientovi naordinovaná. Ako bolo v úvode popísané, k aktivácii lokomócie dochádza pravidelnými opakovaniami a trpezlivosťou.

Kontraindikácie Vojtovej Metódy

Vzhľadom na to, že až 50% detí s Downovým syndrómom má vrodenú chybu srdiečka, Vojtovu metódu vám zrejme nebudú odporúčať. treba sa preto poradiť o možnostiach inej terapie.

Ďalšie kontraindikácie sú:

• horúčkovité ochorenia

• zápalové ochorenia

• 10 dní po očkovaní

• kardiálne ochorenia

• osteogenéza

• gravidita

Zaujímavé:

Prečo pri Vojtovej metóde dieťa plače? Nejedna mamička sa zľakne tejto metódy, pretože jej dieťa pri cvičení plakalo, alebo ju ešte pred prvým cvičením varovala iná mamička.

Tá si však zrejme spojila plač  bolesťou, utrpením alebo násilím. Je to pochopiteľné, pretože žiadna mamička nenechá svoje dieťa trpieť. No v tomto prípade sa mamičky mýlia.

Prečo teda deti plačú? Prirodzený inštinkt hovorí mamičke, že keď jej dieťa plače, niečo „nie je v poriadku“. Všetci chápeme, že plač je jediným komunikačným prostriedkom pre deti, ktoré ešte nevedia rozprávať. No môžeme povedať, že malé dieťa plače iba kvôli bolesti? Skôr naopak. Dieťa oveľa častejšie plače, keď je hladné alebo chce spať. Preto ak dieťa plače počas cvičenia, nemusí to znamenať, že ho niečo bolí. Pravdepodobne ho cvičenie len unavuje, čo je prijateľné, veď predsa naprávame nesprávne návyky.

Vojtova metóda bola preskúmaná odborníkmi z dôvodu zistenia, či nemá negatívny dopad na psychiku pacienta a jeho ďalší psychický vývoj. Opak bol pravdou. Nie len že nemá negatívne účinky, ale dokonca vplýva pozitívne na psychiku a prežívanie chorého.

Táto zázračná, a pritom tak jednoduchá liečba má široké spektrum využitia. Je zameraná primárne na detských pacientov, no využívajú ju aj dospelí pacienti s najrôznejšími diagnózami.

U detičiek je najčastejšie využívaná pri parézach spôsobených detskou mozgovou obrnou alebo iným neuodegeneratívnym procesom, dospelí sa na ňu obracajú pri traumatických ochrnutiach alebo po porážkach.

Zoznam pozitívnych účinkov pri niektorých diagnózach:

• mozgové parézy/obrny

• centrálne koordinačné poruchy

• svalové ochorenia ako napr. myastemia gravis

• problémy s dýchacími, hltacími a žuvacími svalmi

• porážka

• skleróza multiplex

• dysplázie a luxácie bedrových kĺbov

• skolióza chrbtice

• periférne ochrnutia horných a dolných končatín (parézy plexu, priečna miešna lézia)

• traumatologické poškodenia

Metóda napráva, resp. prebúdza ďalšie reakcie:

• pohyb čeľustí a jazyka,

• satie, prehĺtanie a dýchanie,

• koordináciu čriev a močového mechúra,

• koordináciu očí.

Vojtova metóda sa aplikuje prevažne u detí s detskou mozgovou obrnou (DMO). Je to ochorenie centrálnej nervovej sústavy vedúce k poruchám hybnosti. Spôsobujú ju vrodené vývojové chyby mozgu, alebo jeho poškodenie v prenatálnom období. Už v novorodeneckom období sú badateľné rozdiely a to v abnormálnom tonuse svalov (hypotónia/hypertónia) a v reakcii dieťaťa na podnety (hladkanie, bozky, dotyky), ktoré sú minimálne. Neskôr si rodičia všimnú chabosť mimiky, gestikulácie, poruchy vývoja reči, typické sú ťažkosti s hryzením potravy, asymetria reči a pohybov.

Vojtova metóda sa dá využívať aj pri iných mozgových poruchách ako je intelektové znevýhodnenie, ADHD či pervazivné vývojové chyby.

Vojtova metóda vznikla pri práci z deťmi, je u nich veľmi často využívaná, no nie je určená iba im. Pozitívne účinky má aj u dospelých jedincov pri rôznych ochoreniach s poruchami hybnosti.

Dobrým príkladom je cievna mozgová príhoda, pri ktorej dochádza k upchatiu mozgovej tepny zrazeninou a k neprekysličeniu časti mozgu. Prejavuje sa poruchami zraku, poruchami reči, ochrnutím polovice tvárového svalstva, ochrnutím svalov končatín na jednej strane a vegetatívnymi príznakmi.

Taktiež ochrnutia po úrazoch alebo dopravných nehodách je možné podstatne zlepšiť práve cvikmi podľa tejto metódy.

Málo využívaná, ale účinná je aj pri ochoreniach chrbta ako napríklad pri skolióze.

https://zdravoteka.sk/magazin/Vojtova-metoda-pri-ktorych-diagnozach-je-prinosom/

https://slovenskypacient.sk/vojtova-metoda-potrebuje-ju-aj-vase-dieta-kedy-je-vhodna-u-dospelych/

Charakteristika NDT Bobath:

V súčasnosti je to medzinárodne uznávaná terapia so zameraním na riešenie problémov v diagnostike, liečbe a manažmente jednotlivca s obmedzenou schopnosťou plnohodnotne sa zúčastňovať na každodennom živote kvôli narušeniu motorických, senzorických, percepčných a kognitívnych funkcií vyplývajúcich z poruchy centrálnej nervovej sústavy.

Čo znamená NDT Bobath v laickej reči?

Niektorí ľudia sa domnievajú, že Bobath je súbor cvikov, prípadne cvičenie na lopte. Iní si myslia, že je to len využívanie hry. Je to omyl. NDT Bobath je 24-hodinový koncept, ktorého cieľom je dosiahnuť maximálny fyziologický motorický prejav dieťaťa. Je založený na analýze problémov, ktoré má dieťa s DMO alebo inými neurologickými ochoreniami, v bežných činnostiach a hľadá vhodné a praktické riešenia, ktoré môžu byť začlenené do každodenného života.

Podstata a cieľ NDT Bobath konceptu:

Jedná sa o koncept, ktorý akceptuje náladu a vek dieťaťa a dáva terapeutovi priestor posúdiť, čo dieťa dokáže urobiť samé, čo dokáže s pomocou a čo nedokáže vôbec. Na základe tejto analýzy dokáže terapeut vyhodnotiť, čo bráni v ďalšom napredovaní dieťaťa a tak určiť liečebný plán a cieľ.

V rámci terapie sa snaží o čo najväčšiu aktívnosť, individuálnosť v závislosti od veku a schopností daného dieťaťa. Využíva hravý prístup a snaží sa dieťaťu ukázať, že aj napriek postihnutiu môže byť bossom – tým, ktorý má právo výberu, je schopný ovplyvňovať prostredie okolo seba, môže mať detstvo v pravom slova zmysle, ale aj úspech.

V čom je metóda Bobath iná

Na rozdiel od Vojtovej metódy je pacient do terapie maximálne zapájaný. V Bobath koncepte sú provokované pohybové vzorce, ide však o prístup, kde cieľom je skvalitniť pohybové schopnosti pacienta – znížiť výskyt patologických pohybov a viesť tak pacienta k čo najväčšej miere samostatnosti v rámci jeho dispozície. Preto sú pri terapii využívané rôzne pomôcky (nestabilné plochy, lopty, stimulačné pomôcky), s pomocou ktorých dieťa poznáva nové funkčné situácie, získava novú senzomotorickú skúsenosť a tým aj možnosť psychomotorického rozvoja.

Súčasťou terapie sú aj odporúčania na domácu terapiu – tzv. handling (manipulácia s dieťaťom), ako aj rady, akú pozíciu pri hre zvoliť, aké hračky, ako upraviť prostredie atď., aby sa mohla terapia maximálne efektívne prejaviť, pretože práve rodič je tým, kto s daným dieťaťom trávi najviac času a tak môže prispievať k čo najväčšej participácii dieťaťa.

Význam Bobath konceptu v liečbe DMO

Využitie Bobath konceptu nie je až také rozšírené, jednak kvôli dostupnosti, ktorá je neuspokojivá a jednak z dôvodu, že veľa odborníkov z radov fyzioterapeutov uprednostňuje Vojtovu metódu pred Bobath konceptom. Aj napriek tomu sa Bobath metóda teší u rodičov veľkej obľube, pretože sa uskutočňuj formou hry, ktorá je pre dieťa príjemná a motivuje ho k pohybu vpred. Ak túto metódu cvičí certifikovaný fyzioterapeut a zaškolí aj rodičov, tak môže dieťa počas celého dňa prevádzať „handling“ a tak sa rýchlejšie posúva vpred ako po stránke fyzickej, tak aj mentálnej.

http://www.centrumliberta.sk/metoda-ndt-bobath

Rodičia, ktorí s bábätkami cvičia takmer od narodenia v dôsledku rôznych diagnóz či centrálnych koordinačných porúch, vedia, koľko trpezlivosti a lásky musia vynaložiť na to, aby cvičením dopomohli dieťaťu k samostatnej chôdzi či zlepšeniu jeho psychomotorického zdravia.

Vojtova metóda bola zostavená neurológom prof. MUDr. Václavom Vojtom v 50. rokoch minulého storočia. Ide o formu terapie, resp. cvičenia pri poruchách psychomotorického vývoja, v rámci ktorého sa stimuláciou špecifických bodov aktivujú v mozgu vrodené pohybové vzory, čím telo reaguje pohybovou odpoveďou. Okrem tejto pohybovej aktivity dochádza k ďalším procesom, napr. posilňujú sa brušné svaly, cvičí sa dýchanie, bránica, upravuje sa frekvencia tepu, aktivujú sa ďalšie nervové centrá, čo celkovo prispieva k napredovaniu dieťaťa po mentálnej i motorickej stránke.

Za zrodom Bobathovej metódy stoja nemeckí manželia Berta a Karl Bobathovci. Koncept, ktorý začali rozvíjať vo Veľkej Británii, sa rovnako využíva pri mnohých neurologických problémoch a poruchách s cieľom zvýšenia pohyblivosti tela. Na to sa v tejto terapii pozerá ako na jeden celok. Dbá sa na celkovú manipuláciu s dieťatkom počas celého dňa a prostredníctvom senzomotorickej stimulácie sa dosahuje jeho správny vývoj a napredovanie.

V našich podmienkach je už aj z tradície zvykom začínať terapiu práve metódou prof. Vojtu. Dôkazom toho je i počet terapeutov, z ktorých je drvivá väčšina špecializovaná práve na to. Anglicky hovoriace štáty uprednostňujú skôr Bobath koncept, keďže na „Vojtovku“ sa pozerá kvôli plaču dieťaťa ako na niečo, čím sa mu ubližuje. Terapeuti sa tu nesústreďujú na konkrétne reflexné body, ale na ľudské telo nazerajú ako na komplexný systém, čomu je aj prispôsobená terapia.

Konkrétna metóda by sa však mala vyberať podľa potrieb dieťaťa, pretože podľa fyzioterapeutov neexistuje lepšia či horšia metóda. Najdôležitejšie je, aby dieťa cvičilo a spôsob by sa mal vybrať podľa toho, čo je vzhľadom na jeho problém potrebné.

Nemalo by to byť nikdy o tom, ktorá terapia je lepšia. Cieľom pre každého fyzioterapeuta je dostať dieťa do čo najlepšej kvality a je jedno akou cestou, každá terapia má spoločný cieľ, len cesty, ako k nemu dospieť, sú iné. Hneď ako profesionál cvičiaci jednu metódu spozoruje, že dieťa stagnuje, nenapreduje a nezlepšuje sa v motorike, buď je terapia zle nastavená alebo je čas zmeniť ju a nasmerovať dieťa k inému odborníkovi, ktorý sa venuje inému konceptu. 

Pri Vojtovej metóde ide o reflexnú odpoveď dieťatka na stimuláciu istých bodov na tele. Prostredníctvom aktivity svalov na základe reflexnej odpovede dokáže terapeut spustiť v mozgu signál pre správny pohybový vzor, ktorý následne dieťa využíva vo svojom pohybe. Cvičenie sa realizuje sedem dní v týždni 3- až 5-krát do dňa podľa veku a stavu dieťaťa.

Bobath koncept je celkový prístup k dieťaťu, dbá na to, ako sa dieťa nosí, prebaľuje, kŕmi, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá a pod. Ide o celý komplex, ako sa o dieťa starať 24 hodín denne. Z tohto pohľadu  je to náročnejšie, dieťa „cvičí“ celý deň, pretože všetko, čo sa s ním robí, smeruje k jeho posunu v motorike.

Tak, ako každá strana mince, aj táto oblasť má svojich zástancov i odporcov. Najdôležitejšie je poznať dieťa a správne diagnostikovať, ktorá metóda bude pre zlepšenie jeho stavu najlepšia. Rodičia sa najviac boja, že dieťa bude pri cvičení plakať. Dieťa plače pri cvičení v oboch konceptoch, avšak pri „Vojtovke“ ide o reflexnú odpoveď, stimuluje sa konkrétny bod a očakáva sa konkrétna odpoveď, zatiaľ čo Bobath koncept využíva funkčnú hru, prostredie, ktoré je pre dieťa prirodzené a jeho motiváciu dosiahnuť isté ciele za istých pravidiel.

Tu sa stretávame s najčastejším omylom a to, že cvičenie prostredníctvom „Bobatha“ veľa ľudí považuje za nižší stupeň rehabilitácie, berú ho len ako "hru.“ Dieťa môže plakať pri oboch konceptoch, nebolí ho však cvičenie v žiadnom z nich. Dieťa nevie povedať, že sa mu niečo nepáči, malé bábätko bojuje plačom, väčšie odporom, nie je to ale o tom, že ho niečo bolí, ale vyžadujeme niečo, čo nie je preň v daný moment pohodlné, napr. neprirodzená poloha a pod.

Je preto potrebné poznať dieťa aj to, o aký typ plaču ide. Rodič pozná plač svojho dieťaťa, každá mama vie odlíšiť žalostný, plač z hnevu alebo plač, že niečo nie je v poriadku. Vtedy musí aj fyzioterapeut spozornieť – buď je dieťa prestimulované a je potrebné terapiu napr. zvoľniť. Terapia, po ktorej dieťa ešte polhodinu plače, nemá zmysel. Po cvičení by si ho mamina mala pritúliť a do pár minút by malo byť opäť pokojné, hrať sa a na cvičenie zabudnúť.

K častým paradoxom patria i prípady, keď je dieťa choré a počas dní, keď necvičí, sa, paradoxne, v motorike zlepší. To je podľa odborníčky signál, že už je prestimulované, predráždené a je potrebné z cvičenia ubrať, prípadne zmeniť intenzitu či samotnú terapiu a poslať rodičov s dieťaťom za profesionálom z iného terapeutického konceptu.

Aj z týchto dôvodov má byť rodič pri terapii.  Je potrebné, aby fyzioterapeut pracoval nielen s dieťaťom, ale aj s ním. Potrebuje vedieť, ako dieťa spí, ako sa počas dní, keď neboli na rehabilitácii, mali, ako prebiehalo cvičenie doma, čo sa zmenilo, s čím bol problém. Aj to sú dôležité informácie, pretože hoci dieťa po terapii hneď zaspí, ale jeho nočný spánok je nespokojný, prerušovaný, aj to sú signály, že je predráždené a je potrebné niečo v terapii zmeniť.

Pri oboch metódach je potrebné dopriať dieťaťu i rodičom čas. Netlačiť na nich, fyzioterapeut potrebuje mať čas dieťa dôsledne vyšetriť, ukázať cviky, dieťa musí mať čas cvičenie spracovať, prijať ho a ukázať, čo vie. Nie je to o tom, že terapeut malého pacienta rýchlo odcvičí, ale o tom, aby ho aktivoval, nemá to byť súboj, ale súhra. Rovnako rodič musí terapiu prijať.

Pri oboch metódach je potrebné dopriať dieťaťu i rodičom čas.

Mama a dieťa sú jeden celok, ak dieťa cíti, že mama terapiu neprijala, ani ono ju neprijme. Mama musí vedieť, prečo je potrebné s dieťaťom cvičiť, a tým sa dosiahne kvalitnejšia spolupráca. Nie je to o tom, prísť rýchlo domov, odcvičiť a mať pokoj.

Pri voľbe terapie je potrebné zohľadniť jej prínos pre dieťa a odstránenie problémov, kvôli ktorým sa s ňou začína. Pri voľbe by nemala byť kritériom dostupnosť fyzioterapeuta, ale je na zvážení neurológa a lekára fyziatra, čo je pre dieťa vhodné.  Či už je to „Vojtovka“ alebo „Bobath“, existujú prípady, keď sa prvá metóda neodporúča a indikuje sa druhá, prípadne sa zvolí ich kombinácia.

Napr. u zdravých, ale predčasne narodených detí, ktoré majú nejakú centrálnu koordinačnú poruchu, je prvou voľbou Vojtovka. Zároveň sú aj prípady, keď sa uprednostňuje Bobath koncept, a to z dôvodu jeho odlišnej stimulácie mozgu oproti Vojtovej metóde.

Metódy sa dajú aj kombinovať. Ak dieťa napríklad cvičí „Vojtovku“, fyziater sa môže rozhodnúť, že z Bobath konceptu si vezme napr. handling, čím sa sústredí na širší záber dieťaťa, teda ako sa nosí, prebaľuje, v akých polohách spí, ako sa s ním manipuluje, hrá, teda ide o celý komplex, ako sa o neho staráme 24 hodín denne.

Sú aj prípady, keď dieťa zvláda „Vojtovku“, ale mama nie. Aj to je indikácia pre zmenu terapie, pretože pre mamu je to fyzicky alebo psychicky náročné. Terapia vtedy nemá požadovaný efekt.

Rovnako sa v zahraničí dostávajú do popredia aj ďalšie metódy v rehabilitácii a aj táto oblasť podlieha trendom. U nás sú však zatiaľ najpreferovanejšie spomínané dve metódy. Je to aj z dôvodu zabehnutého systému, ktorý v súčasnosti u nás funguje, ale aj finančnej náročnosti či dostupnosti vzdelávania. Pri akejkoľvek terapii je najdôležitejší prospech dieťaťa a spolupráca s rodičom.

Rehabilitácia nemá význam len pre dané obdobie života dieťaťa, jej benefity siahajú aj do jeho budúcnosti. Preto je dôležité nepodceňovať cvičenie a ani sa neponáhľať s jeho ukončením. Ak dieťa hýbe nožičkami, ručičkami, usmieva sa, okolie si myslí, že je všetko v poriadku, ale skúsený terapeut vidí, kde by mohli nastať problémy, ktoré rodič spozoruje až neskôr, keď má dieťa napr. 6 - 9 mesiacov a stále leží a nepretáča sa. Ale čas ubehol a u malých detí je každý deň dôležitý. Prvý rok života dieťaťa je najdôležitejší. Vtedy dieťa urobí toľko, ako už nikdy viac vo svojom živote. Je to základ pre celý život. Preto je „stratený“ mesiac či dva veľa a nemôže sa čakať na rodiča, kým si všimne odchýlku v motorike. Rovnako tak je ďalším problémom to, že rodičia prestávajú cvičiť, alebo cvičia menej, ak už dosiahli nejaký cieľ. To, že sa dieťa postavilo alebo lozí, ešte neznamená, že je všetko v poriadku.

Prvý rok života dieťaťa je najdôležitejší. Vtedy dieťa urobí toľko, ako už nikdy viac vo svojom živote. Je to základ pre celý život.

Väčšinou je dieťa v terapii, až kým nemá samostatnú chôdzu, ale aj tá musí byť správna. Či sa dobre postavilo, či ide správne noha. Ak sa mamička trápi rok, treba to ešte pár týždňov či mesiacov potiahnuť.

Aj u dieťaťa, ktoré nemá žiadne diagnózy, je totiž cieľom, aby si prešlo vývojom (poloha na brušku a dvíhanie hlavy, plazenie, šikmý sed, lozenie, postavenie sa, široký sed a samostatná chôdza) a predišlo sa komplikáciám. Preto je zlé, ak aj deti bez diagnóz rodičia či starí rodičia nasilu a skoro posádzajú poobkladané vankúšmi, ťahajú ich a vodia na silu za ruky, či dávajú do rôznych chodúľok, ktoré majú za následok vykrivenie chrbtice, špičkovanie a nesprávne zapájanie svalov, taktiež ich pasívne tlačia v autách a bicykloch po ulici. Dieťa má samo objavovať, čo dokáže.

U každého dieťaťa potrebujeme kvalitné otáčanie, lozenie, aby sa eliminovalo riziko problémov neskôr. Nemá to význam len pre hrubú motoriku, teda telo a trup, ale i pre jemnú motoriku, ako rozprávanie, jedenie, manipulácia ručičkou, zdravé chodidlo a pod.

https://mamaaja.sk/clanky/batola/terapie-v-prospech-dietata-vojtova-metoda-a-bobath-koncept

Stať sa samostatným je základnými cieľom našich detí. Dieťa postupne prechádza od úplnej závislosti a bezmocnosti k samostatnosti. Chceme, aby sa stali čo najsamostatnejšími v starostlivosti o seba, o svoj zovňajšok, blízke okolie a aby sa stali čo najzručnejšími v sociálnych vzťahoch.

Prvým krokom k samostatnosti je orientácia dieťaťa na svojom tele. Dieťa si uvedomuje svoje ústa, ruky, neskôr nohy a skúša ich možnosti. Informácie o sebe získava predovšetkým hmatom.

Druhým krokom je orientácia v bezprostrednom okolí. Dieťa postupne spoznáva, že veci okolo neho existujú alebo sa menia nezávisle od neho. Svoje okolie skúma, veci okolo seba sa učí používať alebo ich odmieta. Aktívne sa zúčastňuje na živote vo svojom prostredí.

Tretím krokom je uvedomenie si “tretej osoby” (iná osoba ako ja a ty). Dieťa komunikuje, víta známu tvár, spája spoznanú osobu s príjemnými alebo nepríjemnými situáciami (napr. bojí sa lekára), neskôr rozlišuje známych od neznámych, ostýcha sa alebo sa neznámych bojí.

Pre dosiahnutie samostatnosti je potrebné, aby sa dieťa naučilo spolupracovať a zameriavať svoju aktivitu. Každé dieťa má tendenciu k aktivite. Ak je slabá, je potrebné navodzovať také činnosti, ktoré vyvolávajú u dieťaťa potrebu byť aktívnym – sú to najčastejšie radostné chvíle hry a tieto chvíle predlžovať. Schopnosť spolupracovať a byť aktívny sa naopak narušuje, ak je s dieťaťom manipulované, ak sa opatrovateľské úkony robia veľmi rýchlo, ak v interakcii s dieťaťom nie sú vyjadrované emócie alebo keď je dieťa oslabené a jeho spomalené, menej výrazné reakcie zostávajú bez povšimnutia. Jednoducho povedané, ak sme my veľmi aktívni, dieťa sa stáva pasívne, pretože nemá skúsenosť, že svojou aktivitou môže niečo ovplyvniť alebo zmeniť.

Kerrová (1997) popisuje, ako môžeme rozvíjať dieťa so znevýhodneniami v jednotlivých vývinových obdobiach.

0 - 4 mesiace

• Časté nosenie dieťaťa na rukách, dotyky, masírovanie, hojdanie. Možnosť položiť dieťa na rôzne povrchy (posteľ, deka, mäkká ovčia vlna…). Tieto aktivity podporujú vnímanie a spoznávanie vlastného tela dieťaťa.     
• Fúkanie dieťaťu na jednotlivé časti tela. Vyzlečenému dieťaťu umožniť vnímať celým telom teplo, chlad, mäkkosť alebo tvrdosť rôznych predmetov.
• Rozprávanie, spievanie, vydávanie rôznych sprievodných zvukov.
• Poskytovanie zrakových vnemov z rôznych polôh a z rôznych kútov miestnosti.
• Primeraná zmena zaužívaných postupov a rituálov (napríklad zmena miesta prebaľovania, umývania dieťaťa, striedavá starostlivosť aj ostatných členov rodiny…)

4 - 8 mesiacov

• Ponúkanie hračiek z rôznych materiálov, bezpečné predmety dennej spotreby (napríklad téglik, lyžička, rolka, plastová fľaša).
• Upevneníme na ruku alebo nohu dieťaťa napríklad farebnú stužku, maličký zvonček, pomôže mu to postupne si uvedomovať jednotlivé časti tela, vzbudí to jeho zvedavosť.
• Umožniť dieťaťu vidieť pohyb iných objektov (napr. hračky, zvieratá), motivuje ho to k vlastnému aktívnemu pohybu.

8 - 12 mesiacov

• Ponúkanie zložitejších predmetov, ktoré sú bezpečné, dá sa s nimi manipulovať (napríklad stláčať, krútiť, presúvať…) a vydávajú zvuky. Predmety schovávať, zakrývať, hľadať, odokrývať. Jednotlivé úkony, činnosti je potrebné komentovať.
• Poskytovať dieťaťu dostatočné množstvo dotykov.
• Umožniť hrať sa na zemi a rozširovať priestor na hranie.

1 rok

• Hranie sa s kockami, krúžkami a predmetmi, ktoré je možné na seba postaviť, zasúvať, triediť. Využívať krabice s otvormi, do ktorých je možné zastrkávať predmety (napríklad krabica alebo plastová nádoba s kolíkmi na bielizeň). Tieto hračky pomáhajú dieťaťu v koordinácii oko - ruka.
• Hry s vodou a vo vode. Dobrým miestom je vaňa alebo kuchynský dres. Za prítomnosti dospelej osoby.
• Využívanie hračiek, ktoré je možné ťahať, tlačiť, uviesť do pohybu volantom atď. Dobré je, ak tieto hračky sú aj zvukovými, vtedy je vnem dieťaťa komplexnejší.
• Hry s loptou (kotúľanie, hádzanie, kopanie).
• Maľovanie, kreslenie a veľký povrch (kriedou na chodník, farbou na veľký rozmer papiera), využívanie modelovacej hmoty
• Presýpanie alebo prekladanie kúskov molitanu do nádob rozličných veľkostí.
• Umožniť dieťaťu samostatné jedenie, napríklad nakrájané kúsky chleba, syru, banánu môže dieťa chytať prstami a vkladať do úst.
• Preliezanie, podliezanie alebo vyliezanie dieťaťa samostatne alebo s malou asistenciou dospelého za dodržania bezpečnosti.     

2 roky

• Skladanie, prekladanie, vkladanie, stavanie a iné aktivity, ktoré posilnia koordináciu oko - ruka. Hry, pri ktorých môže dieťa predmety ťahať, tlačiť, napĺňať a vyprázdňovať.
• Využívanie zmenšenín alebo napodobenín predmetov dennej spotreby, ktoré dieťa zapája do hry a učí sa s nimi správne manipulovať. Organizovanie hier z každodenného života, napríklad spoločné stolovanie, piknik, varenie, návšteva priateľov a iné.
• Poskytovať dieťaťu možnosť vykonávať činnosti spojené so starostlivosťou o seba,  domácnosť, napríklad zametanie, miešanie, vešanie bielizne.
• Spoločné spievanie pesničiek s doprevádzajúcimi gestami.
• Prechádzky do prírody.
• Možnosti sebavyjadrenia napríklad pomocou fixiek, ceruziek, kried, farieb, prstových farieb, modelovacej hmoty, prírodného materiálu.Vytváranie koláží. Používanie nožníc.
• Jednoduché oblečenie, ktoré umožní dieťaťu čo najväčšiu samostatnosť pri obliekaní a vyzliekaní.
• Chodenie po schodoch namiesto výťahu.

3 roky

• Využívanie rôzneho prírodného materiálu.
• Ponuka výtvarných potrieb a modelovacích hmôt.
• Umožnenie rozlišovania a triedenia predmetov podľa farieb.
• Do krabice schované predmety môže dieťa spoznávať na základe hmatu, taktiež je možné cvičiť pamäť dieťaťa vymenovaním schovaných predmetov.
• Umožniť dieťaťu prezliekať sa do rôznych kostýmov, prezliekať sa “za niekoho”.
• Uvedomovanie si vlastnej osoby, svojich hraníc. Hranie sa pred zrkadlom, otláčanie rúk a nôh v mäkkých materiáloch, namáčanie vo farbe a následné otláčanie na papier, obkresľovanie tela a končatín na veľký papier.

4 -5 rokov

• Zapájanie dieťaťa do každodenných prác predstavujúcich starostlivosť o domácnosť, pridelenie zvádnuteľných úloh a podpora v samostatnosti ich plnení, poskytuje dieťaťu príležitosť pre sebarealizáciu a pocit užitočnosti. Ide napríklad o hygienu tela, ústnu hygienu, starostlivosť o svoj zovňajšok, starostlivosť o lôžko, starostlivosť o kvety, domáce zvieratá a pod..
• Spoločná príprava jedla a stolovanie.
• Podpora dieťaťa v kreslení a maľovaní.
• Podporovanie samostatného rozhodovania dieťaťa (pokiaľ je to možné v jedle, obliekaní, úprave najbližšieho okolia).
• Vytváranie situácií, kde môže dieťa získavať sociálne zručnosti, napríklad v obchode alebo pri kontakte so susedmi atď.

Ako s dieťaťom pracovať?

Dieťa potrebuje priestor na získavanie skúseností, tzv. pracovný priestor. Môže to byť pracovný stôl prispôsobený výške dieťaťa alebo malá miestnosť s primeraným množstvom podnetov. Medzi najčastejšie využívané materiály a predmety patria napríklad: kocky, skladačky, farbičky, modelovacie hmoty, rôzne prírodné materiály a pod.. Inšpiratívnymi pre deti sú predmety dennej spotreby, ktoré používajú rodičia. Môže ísť o nefunkčný mobilný telefón, diaľkový ovládač, nepotrebné kľúče, lievik, sitko, pumpa, plastová fľaša, zvonček z bicykla a iné. Bezpečnosť dieťaťa je pri manipulácii s predmetmi nutné zabezpečiť za každých okolností. Zo začiatku ponúkajme v tomto pracovnom priestore lákavé aktivity a postupne sa dieťa nechá viesť dospelým aj k novým a nepoznaným činnostiam.

• Do činnosti zapojme čo najviac zmyslov dieťaťa.
• Vnemy nech sú čo najintenzívnejšie a najtrvácnejšie a aby podporovali dieťa byť aktívnym (intenzívne farby, pre dieťa zaujímavá hudba, pozitívne emócie).
• Činnosť dieťaťa nech sprevádza jednoduché naše slovo. Reč nech je zrozumiteľná, pre jednotlivé predmety používajme rovnaké výrazy, vyjadrenia.
• Buďme názorní – ukážte ako čo funguje, ako to používame….
• Činnosť rozdeľme na menšie kroky, aby malo dieťa možnosť aktivitu dokončiť. Aby ho neodradila “veľká” práca, ktorá nemá koniec.
• Ak je celý úkon pre dieťa ešte náročný, začnime jednoduchšími krokmi.
• Veľa dieťa chváľme, pridajme úsmev, pohladenie.
• Vnímajme a rešpektujme únavu dieťaťa.
• Nech si tempo určí dieťa samo.
• Pomáha, ak niektorý pohyb zrytmizujeme – hovoríme pri ňom napríklad riekanku, básničku, spievame pesničku.
• Nové činnosti veľakrát opakujme, vracajme sa k nim, vtedy si ich dieťa osvojí.
• Nebojme sa stereotypov – poznané veci prinášajú pre dieťa bezpečie a istotu.
• Ak sa učíme s dieťaťom novú činnosť, nasmerujme jeho ruky, pridŕžajme ich, aj to pomáha.
• Je dobré, ak sa učí dieťa činnosť dokončiť. Keď vidíme, že je toho veľa, činnosť skráťme, ale posledný úkon nech je spravený.

Ako často s dieťaťom pracovať?

Pracujme, hrajme sa a rozvíjajme častejšie. Stačí chvíľa, ktorá je nabitá pozitívnymi emóciami. Nájdime si každý deň čas na tvorivé aktivity. Myslime však na to, že aj prechádzka, obyčajná hra, preliezky alebo aj ničnerobenie sú pre nás všetkých veľmi dôležité.

PaedDr. Monika Stupková, PhD., liečebná pedagogička
Ambulancia liečebnej pedagogiky, Bratislava
http://www.ambulancialp.sk

Použitá literatúra:
KERROVÁ, S. 1997. Dítě se speciálními potřebami. Praha: Portál, 1997: ISBN 80-7178-147-9
ALLENOVÁ, K., MAROTZOVÁ, L.2002. Přehled vývoje dítěte od prenatálného období do 8 let. Praha: Portál, 2002: ISBN 80-7367-055-0

Damiánko mal dva roky a Downov syndróm. Jeho rodičia prišli s ním k nám, do Ambulancie klinickej logopédie z východného Slovenska, lebo jedol len jogurty, miláčiky, polievky museli byť vymixované do hladka a museli byť husté. Mäso a iné tuhé jedlá odmietal, nevedel žuvať. Ak boli v zeleninových alebo ovocných kašičkách hrčky, vracal. Mlieko, vodu, čaj pil z fľaše s cumľom. Damiánko sám chodil, behal, hral sa s hračkami. Čo sa týka jeho spôsobu komunikácie, komunikoval cez gestá, resp. zvučky.

Rodičia sa ma hneď na začiatku pýtali, či niekde urobili chybu, keď Damiánko nechce žuvať a odmieta tuhé jedlá. Skúsme prísť na to, aká bola moja odpoveď podľa nasledujúcich faktov:

Každé dieťa od svojho narodenia prechádza vo svojom psychomotorickom vývine tzv. vývinovými míľnikmi. Týka sa to oblasti hrubej a jemnej motoriky, oblasti tváre a úst (orofaciálna oblasť, ktorá zahŕňa mimické a žuvacie svaly, medzi nimi hlavne pery, jazyk a jeho svaly, tvrdé a mäkké podnebie a sánku), hry a komunikácie. Všetky psychomotorické funkcie navzájom spolu súvisia a rozvíjajú sa. Existujú tzv. míľniky, t. j. medzníky, v ktorých dieťa má ovládať určité funkcie. Napr. trojmesačné dieťa by sa malo dokázať v polohe na brušku udržať na predlaktí, samozrejme by malo dobre udržať vo vzduchu aj hlavičku. Vieme, že najrýchlejší vývin u dieťaťa prebieha od narodenia do konca prvého roka života. Aké sú najvýznamnejšie vývinové míľniky jednotlivých psychomotorických funkcií u zdravého dieťaťa?

Keď sa dieťa narodí načas, t. j v 40. – 41. týždni tehotenstva, hovoríme, že sa narodilo v termíne. Ak sa narodí skôr, narodilo sa predčasne. Čím včasnejšie sa dieťa narodí (napr. v 27. – 30. týždni tehotenstva), tým viac je ohrozené na živote.

Keď sa dieťa narodí v termíne, ako novorodenec ledva dokáže v polohe na brušku otočiť hlavičku z jednej strany na druhú, rúčky drží v päsť v tzv. flekčnej (skrčenej) polohe. Čo sa týka jedenia, na základe tzv. vrodených orálnych reflexov saje, t. z. pohybuje sa naraz brada, jazyk a pery, jazýček sa pohybuje len dopredu a dozadu, hovoríme o tzv. primitívnom sucklingovom prehĺtaní. Vrodené orálne reflexy sú napr. hľadací reflex – keď dieťatko otočí hlavičku za zdrojom, zaniká cca v 8. mesiaci života, sací reflex, t. j. dieťa sa prisaje na bradavku matky alebo na cumeľ z fľaše, zaniká okolo 6. mesiaca života a mení sa na normálne sanie. Ak tieto reflexy pretrvávajú aj po uvedenom období, ide o patológiu, ochorenie mozgu. Naproti tomu orálne reflexy, ako je reflex prehĺtania a dávivý reflex, pretrvávajú počas celého života a nevymiznú.

Ďalší míľnik je 4. mesiac života, keď sa dieťa v oblasti hrubej motoriky v polohe na brušku už musí udržať na predlaktí (pasie koníky) a dokáže sa pretočiť na bok. V oblasti jemnej motoriky si približuje rúčky do stredu, spája si ich, rúčky už nie sú v päsť, ale dlane sú otvorené. V oblasti hry už dokáže koordinovať ruku – oko – ústa, t. j. pozrie očami na rúčku a dá si ju do úst. V oblasti komunikácie sa objavujú tzv. zvučky, dieťa vokalizuje. V oblasti kŕmenia sa pomaly začína zoznamovať s lyžičkou a hladkou kašovitou konzistenciou jedla (napr. termix). V oblasti orofaciálnej oblasti sa od spoločného pohybu jazyka a brady oddeľuje pohyb pier, čiže dieťa pracuje len s perami, hrá sa s nimi.

V období okolo šiesteho mesiaca života v oblasti hrubej motoriky dieťa sedí s oporou, pretáča sa z bruška na chrbátik a opačne, udrží sa na boku na jednej rúčke a druhou je schopné sa hrať s hračkou. V polohe na brušku sa udrží na zápästí. V oblasti jemnej motoriky chytá hračky tzv. radiálnym a dlaňovým úchopom. V oblasti hry sa objavuje schopnosť chytať si nožičky a hrať sa s nimi, hovoríme o tzv. sebaobjavovaní, sebaexplorácii. V oblasti komunikácie sa u dieťaťa začínajú objavovať prvé izolované slabiky. V oblasti kŕmenia by už dieťa malo jesť lyžičkou potravu kašovitej hladkej konzistencie. Prečo? Pretože orgány, v ktorých prebiehajú fázy prehĺtania a zároveň aj komunikácia, potrebujú nadobúdať zručnosti, potrebujú cvičiť pohyby, na základe ktorých neskôr budú rozprávať, artikulovať. Čiže v šiestom mesiaci života sa vďaka lyžičke položenej na jazyku, začne vytvárať tzv. jazyková misa, čím sa posúva dávivý reflex smerom dozadu. Okrem toho sa horná pera naučí sťahovať jedlo z lyžičky. V uvedenom šiestom mesiaci sa objaví aj nový vzorec prehĺtania, tzv. suckingový, t. j. jazyk začína posúvať jedlo dozadu tak, že oprie špičku o horné ďasno a preklopí jedlo smerom na zadnú časť jazyka, odkiaľ sa pôsobením reflexu prehltnutia posunie do hltana, pažeráka a nakoniec skončí v žalúdku.

V období okolo 8. mesiaca života v oblasti hrubej motoriky sa dieťa plazí, začína “štvorloziť”, sedí samo a bez problémov mení polohu z ľahu do sedu, do polohy na štyri, do plazenia a neustále je v pohybe. V oblasti jemnej motoriky dieťa používa tzv. hrabivý úchop. V oblasti hry začína s hračkou manipulovať, hovoríme o tzv. manipulačnej hre. V oblasti komunikácie sa u dieťaťa začína objavovať tzv. reduplikačné džavotanie, t. j. dieťa opakuje za sebou dva až trikrát tú istú slabiku a vyzerá to ako: ma-ma, ba-ba-ba, pa-pa, ka-ka-ka. Okrem toho začína rozumieť gestám a rutinám (urob baran buc, urob hačí, urob papa...). V oblasti kŕmenia by už dieťatko malo začať jesť potravu kašovitej hrčkovitej konzistencie (roztlačené zemiaky, zeleninu, mleté mäso). Zároveň by sa malo začať zoznamovať s tuhou konzistenciou (odhryzávať napr. kukuričné chrumky, ryžový chlebík, varený zemiak, varenú zeleninu, varené jablko). V uvedenom období totiž by sa v orofaciálnej oblasti malo začať objavovať polohovanie jazýčka do bokov, oddeľovanie pohybu jazyka od pohybu sánky a mal by sa objaviť samostatný pohyb sánky zhora nadol (t. j. bez pohybu jazyka – hryzenie). V uvedenom období by sa dieťatko už mohlo začať učiť piť z pohárika.

V období okolo 12. mesiaca v oblasti hrubej motoriky dieťa stojí na nožičkách, začína chodiť za pomoci, v oblasti jemnej motoriky chytá hračky, predmety tzv. pinzetovým úchopom. V oblasti hry sa objavuje funkčná hra, dieťa začína používať hračku podľa toho, na aký účel bola vyrobená (auto jazdí, bubon bubnuje, kocky sa skladajú na seba). V oblasti komunikácie sa objavujú prvé slová, ktoré znamenajú pomenovanie osôb a predmetov alebo požiadanie – napr. dieťa volá na mamu, na babičku. Ukazuje, že letí vtáčik, ide auto… V oblasti kŕmenia by sa malo začať kŕmiť už samo, žuvať a jesť už potravu tuhej konzistencie (chlieb, mäso, surovú zeleninu, ovocie). Piť by malo už z pohárika, ktorý sa samo udrží v rúčkach.

Ďalšie vývinové obdobia, resp. mesiace, sa uvedené funkcie zdokonaľujú, spresňujú. Čo sa týka oblasti kŕmenia, do konca druhého roku života sa žuvanie vyvinie tak, že už má podobu žuvania dospelého, t. j. vývinové míľniky kŕmenia sú ukončené. V ďalších rokoch sa rozvíja myslenie, hra, reč, a to tak v oblasti porozumenia, ako aj vyjadrovania sa.

Vrátim sa k Damiánkovi. Určite už viete, že som rodičom odpovedala, že naozaj spravili chybu, keď Damiánkovi všetko mixovali a nedovolili jeho orofaciálnej sústave, aby sa rozvíjala, aby sa posilňovali svaly na tvári, na jazyku, aby sa pery naučili pracovať nezávisle od jazyka, aby sa jazyk naučil pohybovať hore, dole a na strany, pretože pre budúcu správnu artikuláciu hlások je to veľmi dôležité. Aby sa sánka naučila pohybovať nezávisle od jazyka hore-dole a rotovať, aby sa dieťa naučilo jedlo správne odhryznúť a žuvať.

Deti s Downovým syndrómom sa rodia s hypotonickou orofaciálnou sústavou, hypotónia môže byť typická tak pre jeho hrubú, ako aj pre jemnú motoriku. Typický je veľký masívny jazýček, ovisnutá dolná pera, výrazná senzitivita v ústnej dutine, môže byť zvýšená tvorba slín, ktoré vytekajú z úst, lebo ústa sú stále otvorené a jazýček leží pasívne na spodnej pere. Typické pre tieto deti je oneskorovanie sa vo všetkých funkciách psychomotorického vývinu. Ale nie všetky deti s Downovým syndrómom v dvoch rokoch majú ovisnutý jazýček, gotické podnebie, ovisnutú spodnú peru, chybný zhryz a jedia len kašovité jedlá hladkej konzistencie.

Ak dieťa s Downovým syndrómom prechádza vývinovými míľnikmi kŕmenia tak, ako je to u zdravých detí, jeho orofaciálna oblasť sa bude vyvíjať, bude nadobúdať zručnosti tak ako bežné deti. Samozrejme, ak je narušená hrubá motorika a dieťa neudrží hlavičku a trup, prejaví sa to aj na orofaciálnej oblasti, pretože hrubá motorika ovplyvňuje tak jemnú motoriku, ako aj orofaciálnu oblasť.

Ale ak dieťa uložíme v stoličke tak, aby bola hlavička, krk a trup stabilizované, dokáže lepšie pracovať so svojou orofaciálnou sústavou, perami, jazýčkom a bradou.

Čo robiť, keď dieťa v 8. mesiacoch napína pri hrčkovitej konzistencii? Keď odmieta lyžičku? Treba vydržať a trénovať jedenie, netreba sa okamžite vracať k hladkej kašovitej konzistencii, ale krôčik po krôčiku, stotinu milimetra za stotinou milimetra posúvať dávivý reflex smerom dozadu, potláčať hypersenzitivu v ústnej dutine práve hrčkovitou kašovitou a tuhou konzistenciou.

Doteraz sme hovorili o vývine dieťaťa narodeného v termíne. Ako to vyzerá, keď sa dieťa narodí predčasne? Záleží na tom, v ktorom týždni tehotenstva sa dieťa narodí. Dnešná medicína dokáže zachrániť deti narodené už v 24. týždni tehotenstva. Ako prebieha vývin schopnosti prijímať potravu ústami u plodu počas tehotenstva? Je zistené, že prvé prehltnutie sa u plodu objaví cca v 11. – 14. týždni tehotenstva, a to dotykom prstíčka dolnej pery, vtedy plod prehltne plodovú vodu.

Postupne sa u plodu vyvíja tzv. Nonnutričné (nevýživné) sanie, t. z. sila tlaku jazyka proti podnebiu a sila líc proti sebe. Toto nonnutričné sanie sa vyvíja podľa presného vzorca naprogramovaného v mozgovom kmeni plodu. Jeho vývoj prebieha do 37. týždňa tehotenstva. Po tomto období je plod pripravený na tzv. nutričné (výživné) sanie, t. j. schopnosť prijímať mlieko ústami prostredníctvom orálnych reflexov – hlavne hľadacieho, sacieho a prehĺtacieho. Ak sa dieťa narodí pred 37. týždňom tehotenstva, nie je pripravené na príjem mlieka ústami, dostáva výživu inou formou a potrebuje stimulovať nonnutričné sanie presne tým vzorcom, ako to malo naprogramované v mozgovom kmeni. Ak to tak nie je, stane sa, že keď bude schopné prijímať ústami, t. j. bude pripravené na nutričné sanie, bude mať veľký problém.

Ale o tom inokedy, dnes sme poradili všetkým tým, ktorí majú dieťa narodené v termíne, s dobrou hrubou a jemnou motorikou, s nedostatočnou orofaciálnou motorikou, lebo…, veď to už viete.

PaedDr. Bunová Barbora, PhD.
klinická logopedička a NDT Bobath terapeutka

Canisterapia využíva pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, keď iné metódy nemožno použiť, alebo nie sú účinné. Kladie dôraz na riešenie psychologických, citových a sociálno – integračných problémov. Pôsobenie na fyzické zdravie človeka je u canisterapie druhotné, motivuje k rehabilitácii a povzbudzuje imunitu prostredníctvom psychiky.

Delfinoterapiu môžeme definovať ako špeciálne upravený a kontrolovateľný kontakt človeka a delfína, ktorého cieľom je zvyšovanie liečebného efektu.

Delfinoterapia sa využíva u detí s detskou mozgovou obrnou, Downovým syndrómom, autizmom, poruchami učenia, komunikácie, či poruchou pozornosti sprevádzanou hyperaktivitou. Terapeutické pôsobenie zvieraťa na človeka je vprípade delfínov údajne zintenzívnené bioenergetickým poľom, ktoré má pozitívny vplyv na ľudský organizmus. Ultrazvukové vlny, prostredníctvom ktorých sa delfíny orientujú vo vode a ktoré sa v medicíne využívajú na terapeutické účely, majú napomáhať pri regenerácií poškodených buniek.

Hipoterapia (liečba pomocou koňa) je v širšom zmysle slova rehabilitačná metóda, ktorá využíva komplexné pôsobenie koňa na človeka. Je jednou z najpoužívanejších metód animoterapie a u nás relatívne dostupných. Pomáha pri liečení rôznych fyzických, duševných i mentálnych ochorení, rozvíja osobnosť po psychickej, fyzickej, emocionálnej a sociálnej stránke.

Jún, 2012. Vonku je leto a ja sedím aj so svojím synom na nemocničnej chodbe. Som nervózna. Už niekoľkokrát nám zrušili vyšetrenie. Naťahuje sa to príliš dlho. Maxim má 8 mesiacov a ja ešte stále neviem, ako je na tom so svojím sluchom. Konečne sme vnútri, synovi robia ASSR vyšetrenie sluchu. Otoakustické emisie mu niekoľkokrát nenamerali. A teraz by sa malo potvrdiť alebo vyvrátiť moje podozrenie. 

Maxík nie je ako iné deti. Ako vravím ja, je to výnimočné dieťa. Okrem výnimočného spôsobu, ktorým si zvolil prísť na svet, bol priamo po pôrode označený diagnózou Downov syndróm. A teraz sa k tejto diagnóze pridá aj ďalšia.

Už dlhšie vnímam, že Maxík nereaguje na zvuky, tak ako by mal. Obyčajne, keď dieťa plače a pristúpi k nemu blízka osoba (mama, otec) a začne na neho rozprávať, tak dieťa prestane plakať. U nás tomu tak nie je. Maxim nereaguje na zvuky zo svojho okolia, respektíve reaguje iba na niektoré – ako napríklad na štekot psa či hlasný zapnutý vysávač.

Jún, 2014. Ležím s Maxom znova v nemocnici, tentokrát v Liptovskej nemocnici. Spríjemňujeme si svoj pobyt čítaním rozprávkových kníh. Dva a pol ročný Maxim mi ukazuje prstom na obrázky v knižke.  Zatiaľ nerozpráva, ale i tak spolu komunikujeme prostredníctvom znakov. Ukazuje mi znak knihy, berie do ruky knihu a chce si so mnou čítať. V nemocnici sa toho veľa nedá robiť, ale čítanie má veľmi rád.

Prichádza zdravotná sestrička a s nemým úžasom pozerá na našu komunikáciu prostredníctvom znakov. Prihovára sa nám. Aj ja som mala brata s Downovým syndrómom, zomrel keď mal 22 rokov. Ale on toho veľa nenarozprával. Maxim pozerá na príjemnú tetu a ukazuje jej znak kvietku. Sestrička sa usmieva a vraví: „Aký je zlatý!“

September, 2020. „Mami, mami!““ kričí Maxim a beží k autu, pri ktorom stojím a čakám na neho. „Už som tu. Bol som v škole!“ a objíma ma akoby ma videl po veľmi dlhej dobe. Jeho asistentka Kristínka mi hovorí, že dnes bol ukážkový a krásne pracoval na hodinách v škole. Max chodí do tretej triedy v základnej škole. Má individuálny plán vzdelávania, ale je integrovaný v bežnej triede so svojimi rovesníkmi.

To sú len úryvky niektorých životných situácií. Maxim mal len 8 mesiacov, keď mu lekári okrem diagnózy Downov syndróm, pridali aj diagnózu stredne ťažká poruchu sluchu. Bolo to veľmi ťažké obdobie pre nás ako rodičov. Pamätám si tú veľkú ťažobu na srdci, ktorú som cítila v ten júnový deň.

Obdobie po potvrdení diagnózy bolo pre nás veľmi náročné.

No práve vďaka Maxovi som sa dostala ku detskému znakovaniu. Obávala som sa totiž, ako budeme so synom komunikovať. Chcela som, aby Maxim rozprával nielen po slovensky, ale aj po nemecky. Odvtedy uplynulo veľa rokov.

Max vyrástol a stredne-ťažkú poruchu sluchu už nemá. No pre mňa bola táto skúsenosť veľmi dôležitá. Lebo som si uvedomila, ako komunikácia významným spôsobom ovplyvňuje naše každodenné vzťahy s deťmi a ich dôveru voči nám.

Človek potrebuje komunikovať – vyjadrovať svoje pocity, potreby, túžby, sny. Potrebujeme sa rozprávať, vymieňať si informácie. Zdieľať svoje skúsenosti, radosti i starosti. Komunikáciou otvárame svoje srdce a budujeme vzájomné vzťahy.

Komunikáciou otvárame svoje srdce a budujeme vzájomné vzťahy.

Pre dieťa je veľmi frustrujúce, ak nemá spôsob ako komunikovať so svojím okolím.

V extrémnych prípadoch, takéto dieťa upadá do apatie, hnevu či frustrácie. Stráca záujem komunikovať s okolím, lebo mu nik nerozumie a začne sa uťahovať do seba. Cíti sa nemilované a nepochopené. Nevie vyjadriť svoje potreby…

Dieťa, ktoré nevie komunikovať so svojím okolím to má v živote naozaj veľmi náročné. A jeho rodičia to majú ešte náročnejšie. A tak som nastúpila na cestu za poznávaním ako rozvíjať hovorenú reč.

ZNAKOVANIE

Znamená to, že detské znakovanie je pre nepočujúce deti?

NIE. Detské znakovanie vymysleli dve Američanky práve pre POČUJÚCE deti.

Za celým systémom znakovania stoja expertky na rozvoj dieťaťa - Linda Acredolo, PhD. a Susan Goodwyn, PhD. Odvtedy však na trhu v zahraničí vzniklo niekoľko rôznych systémov znakovania, nielen pre zdravé počujúce deti, ale tiež pre výnimočné deti, teda napríklad pre deti s Downovým syndrómom, autizmom či inými diagnózami.

Vedci totižto zistili, že detské znakovanie pomáha pri rozvoji hovorenej reči, ak je správne praktizované v spojení s hovorenou rečou.

Rada by som však zdôraznila, že znakovanie nie je posunkový jazyk.

Znakovanie nie je posunkový jazyk.

Je rozdiel medzi posunkovým jazykom a detským znakovaním?

Áno. Povedzme si teda, aký rozdiel medzi nimi teda je.

Slovenský posunkový jazyk je ucelený jazykový systém, ktorý sa používa najmä v komunite nepočujúcich ľudí. Je to komplexný jazykový systém, ktorý je nevokálny a autonómny a je používaný na komunikáciu s komunitou Nepočujúcich na Slovensku. Je tvorený špeciálnymi pohybmi rúk v trojrozmernom priestore, mimikou, ale aj pohybmi hlavy a hornej časti trupu. Slovenský posunkový jazyk má svoju posunkovú (slovnú) zásobu a svoju gramatiku, ktorá nie je závislá na gramatike slovenského jazyka. Tak ako my počujúci používame slovenský hovorený jazyk. Nepočujúci ľudia na Slovensku používajú slovenský posunkový jazyk. Posunkový jazyk je však v každej krajine iný.

Detské znakovanie je súbor detských znakov (posunkov) -  jednoduchých pohybov rúk, ktoré využívajú rodičia na komunikáciu so svojím dieťaťom do doby, kým sa ich dieťa naučí rozprávať.

Čo je cieľom znakovania?

Detské znakovanie NECHCE NAHRADIŤ hovorenú reč (tak ako to je v prípade posunkového jazyka).

Cieľom znakovania je podporiť rozvoj komunikačných schopností dieťaťa, uľahčiť komunikáciu medzi dieťaťom a rodičom, ako aj dorozumieť sa s dieťaťom ešte pred tým, ako bude vedieť rozprávať.

Čo je cieľom posunkového jazyka?

Dorozumieť sa v komunite nepočujúcich ľudí a počujúcich ľudí, ktorí ovládajú posunkovú reč.

Kedy dieťa začína rozprávať?

Dieťa chce od narodenia komunikovať so svojím okolím. Na začiatku napodobňuje grimasy, neskôr bľaboce, potom prichádzajú gestá, ukazovanie a nakoniec aj slová. Ako isto viete, kým dieťa začne rozprávať trvá to určité obdobie.

Vo veku 15 - 18 mesiacov môže mať dieťa slovnú zásobu cca asi 20 slov, väčšinou sú to skratky či imitácie zvukov zvierat. Vo veku 2 - 3 rokov dieťa používa od 25 do 225 slov.

Poviete si, že je to poriadne veľké rozpätie! Áno, máte pravdu.

Od čoho to závisí?

Práve od prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Od toho, ako s ním rodičia komunikujú či nekomunikujú, v akých podmienkach žije a aké podnety z okolia dieťa dostáva v oblasti rozvoja reči.

U výnimočných detí (detí s hendikepom) to môže byť aj oveľa neskôr. A práve na podporu komunikácie dieťaťa s rodičom vzniklo aj detské znakovanie.

Detské ZNAKOVANIE je prirodzenou rečou každého dieťaťa. 

My sme pred 9 rokmi používali systém detského znakovania, ktorý používali práve pre deti s Downovým syndrómom. Komunikácia s dieťaťom je veľmi dôležitá. A práve z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že znakovanie nám výrazným spôsobom pomohlo, nielen pri viacjazyčnej (bilingválnej) výchove, ale tiež pri rozvoji jeho hovorenej reči, komunikačných zručností a tiež pritom, aby bol náš syn, čo najviac integrovaný do bežného života.

Čo keď postupom času zistím, že moje dieťa nebude môcť rozprávať?

Ak priebehu doby zistíte, že potrebujete náhradný komunikačný systém, lebo Vaše dieťa, nebude napredovať v hovorenej reči, tak ako by malo kvôli iným pridruženým diagnózam, bude pre Vás jednoduchšie doučiť sa znaky posunkového jazyka a používať ho pri komunikácii so svojím dieťaťom, keď ste už zvládli detské znakovanie. Keď už raz dieťa pochopí princíp komunikácie prostredníctvom znakovania, ľahšie prejde na posunkový jazyk alebo iný náhradný komunikačný systém.

Za mňa kombinácia hovorenej reči a znakovania je naozaj prostriedok, ako pomôcť dieťaťu v komunikácii s Vami, ako sa môžete vyhnúť sa frustrácii z neporozumenia či apatii a nezáujmu dieťaťa komunikovať so svojím okolím.

Áno, mala som obavy, či to bude fungovať, keď sme pred 9 rokmi do toho išli. Vtedy tu neboli žiadne informácie, a len málo ľudí i odborníkov vedelo o znakovaní. Bála som sa či to bude stačiť a či môj syn bude niekedy vôbec rozprávať. Ale teraz viem, že občas človek musí vyjsť zo svojej komfortnej zóny a vydať sa po chodníčkoch, ktoré ešte nie sú tak vychodené a sledovať, či je to s ním v súlade a nevzdávať to pri prvom neúspechu. Teraz viem, že to bol veľmi dobrý krok smerom ku rozvoju hovorenej reči u môjho syna. A môže to byť aj Váš krok.

Detské znakovanie sa môže pre Vás stať spôsobom, ako podporiť a rozvíjať hovorenú reč svojho dieťaťa. A zároveň mať spoločnú aktivitu, pri ktorej sa môžete nielen niečo naučiť, ale aj zabaviť.

Projekt na podporu komunikácie medzi rodičom a dieťaťom s Downovým syndrómom

Tento rok sa môžete naučiť detské znakovanie za skutočne výnimočných podmienok. Prečo?

Pretože práve vďaka spolupráci Spoločnosti Downovho syndrómu a nadácie SPP vznikol projekt na podporu komunikácie medzi rodičom a dieťaťom s Downovým syndrómom.

Chceli by ste o detskom znakovaní vedieť viac?

Prihláste sa na webinár zadarmo na tomto odkaze - https://rodinkavynimocnych.sk/webinar-o-znakovani-sds/.

Môj syn Maxim aj vďaka znakovaniu teraz rozpráva dvomi jazykmi – po slovensky aj nemecky, je integrovaným žiakom 3. triedy a teší sa zo života, v ktorom môže plnohodnotne odkomunikovať svojmu okoliu, čo si praje, po čom túži a čo zažíva. Môže to byť aj Váš príbeh.

Tak ako treba naše deti s Downovým syndrómom podporovať v motorickom rozvoji, treba ich podporovať, aj rozvoji ich komunikačných zručností, slovnej zásoby a hovorenej reči.

Poďte teda do toho!

Jana Portugall

 

Dieťa s DS sa vyvíja svojím vlastným tempom a potrebuje nielen láskyplnú starostlivosť rodičov, ale aj rozdielne terapeutické prístupy (fyzioterapiu, ergoterapiu, logopédiu, biofeedback, muzikoterapiu, kanisterapiu...), ktoré podporujú rozvoj jeho osobnosti a vedú ho k samostatnosti. Včasná rehabilitácia uľahčuje tiež kontakt a komunikáciu
s ostatnými deťmi a integráciu do spoločnosti.

V AXIS Medical Center sa špecializujeme na rehabilitáciu detí s Down syndrómom a ako jediné centrum na Slovensku ponúkame konkrétny program, ktorý zohľadňuje ich špecifické potreby- AXIS Cognitive. Tento komplexný rehabilitačný program je vypracovaný našimi špecialistami na základe dlhoročných skúseností a prihliada na individuálne charakteristiky správania dieťaťa, posilňuje jeho emocionálnu stabilitu a dáva mu príležitosť objaviť svoj potenciál. Rodičia môžu získať individuálne a rodinné poradenstvo, naučia sa lepšie porozumieť sebe a svojmu dieťaťu, získať dôveru v seba a svoje dieťa. S možnosťou ubytovania priamo v centre sa zvyšuje tiež socializácia dieťaťa a jeho rodičov, dochádza k výmene informácií a skúseností, nadväzujú sa nové kontakty a priateľstvá.

Včasná interdisciplinárna podpora pre deti s Downovým syndrómom sa ukázala ako veľmi účinná. Rehabilitačný program AXIS Cognitive vytvára vďaka rozdielnym terapeutickým prístupom podnetné a obohacujúce prostredie pre rozvoja dieťaťa s DS. Kľúčové terapie:

+ Fyzioterapia s 2-3 terapeutmi
- fyzioterapia/hydrokinezioterapia
- posilnenie svalového tonusu
- podpora hrubej motoriky
- zlepšenie rovnováhy a pohybovej koordinácie
- držanie tela a chôdza

+ Ergoterapia
- zlepšovanie funkčného stavu horných končatín a rúk
- podpora jemnej motoriky
- posilnenie svalov ruky a prstov
- zlepšenie pohybových sekvencií
- koordinácia ruka-oko
- aktivácia oboch hemisfér mozgu

+ Logopédia:
- podpora správneho dýchania
- podpora rozvoju reči a komunikácie
- orofaciálna stimulácia artikulačných orgánov a svalov tváre
- normalizovanie tonusu artikulačných svalov
- oromotorické cvičenia na posilnenie jazyka a pier
- logopedické cvičenia zamerané artikuláciu

+ Synergická reflexná terapia kombinuje prvky reflexnej liečby:
- manuálna terapia
- akupunktúra a akupresúra
- elektroakupunktúra
Výsledky tejto liečebnej metódy sa prejavia už po pár sedeniach v oblastiach, ako sú rovnováha, svalový tonus, koordinácia pohybov, metabolizmus, psycho-emočné funkcie.

+ Integrovaná terapia a Biofeedback
Jedná sa o komplexné terapeutické postupy zamerané na:  
- posilnenie psychomotorických schopností
- podporu pozitívneho vnímania vlastného tela
- stimuláciu sluchových a vizuálnych schopností
- rozvoj každodenných schopností
- zlepšenie koncentrácie a pozornosti

Vo fáze prípravnej, udržiavacej či podpornej terapie je vhodný program AXIS SUPPORT. Umožňuje odborný dohľad nad cvičením realizovanom v domácom prostredí, ako aj prehľad o aktuálnom zdravotnom stave dieťaťa. Krátky a efektívny harmonogram terapií dotvára detailný obraz celoročnej rehabilitácie v našom centre. Pre najmenšie detičky je optimálny program ranej rehabilitácie AXIS Baby aj s možnosťou ambulantnej terapie niekoľkokrát do týždňa.

AXIS Medical Center – sme novootvorené neurorehabilitačné centrum na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch. Naším cieľom je ponúknuť vysoko kvalitnú a individuálne zameranú rehabilitáciu.

Mgr. Anita Hermanová
AXIS Medical Center
Kúpeľný ostrov 3605/34
921 29 Piešťany
www.axis-medical.eu

+421 948 442 509
info@axis-medical.eu
++421+++421 948 442 509
+421 948 442 509