Máša Orogváni je špeciálna pedagogička, tri roky robí asistentku učiteľa v triede, kde študuje Ela s Downovým syndrómom. Ela zvládla aj prechod na druhý stupeň so svojimi spolužiakmi, teraz spolu prežívajú pubertu.
Máša Orogváni (36) je tri roky asistentkou Ely, dievčaťa s Downovým syndrómom. Keď Elu nechceli prijať do školy, zastal sa jej Najvyšší súd a povedal, že škola ju diskriminovala a ani sa nepokúsila situáciu riešiť. Rodičia našli školu na Dlhých dieloch, ktorú Ela navštevuje už piaty rok. Tri roky s ňou je Máša, ktorá vyštudovala špeciálnu pedagogiku na Karlovej univerzite v Prahe a scenáristiku na VŠMU. Je konzultantkou v tíme Iluzionisti, ktorý robí na dvadsiatich školách projekt inkluzívneho vzdelávania.
Čo nájdete v rozhovore:
- aká je Ela, ako zvláda pubertu a o čom žartuje
- ako dlho trvalo, kým Elu prijali v triede
- ktoré predmety má rada a kedy sa učia sami
- prečo ju nechceli na druhom stupni a ako ho zvláda
- prečo učitelia nechcú asistenta na hodine
- koľko zarábajú asistenti a prečo by to nemali robiť rodičia detí
Aké boli posledné tri roky?
Najväčšiu pozitívnu zmenu vidím na Ele a v tom, ako k nej trieda pristupuje. Naučili sa, ako sa k nej správať, a dnes si ráno nemám kde sadnúť, lebo s Elou chcú sedieť jej spolužiaci. To je najlepšie, čo si môžem priať.
Všetci v triede s Elou vychádzajú?
Nik s ňou nemá problém. Venujem sa celej triede a oceňujú to. Keď majú zlé známky, snažím sa, aby si ich opravili, ak niečomu nerozumejú, prídu sa ma pred písomkou opýtať. Keď je konflikt, tak to riešim, pracujem s deťmi, ktoré majú problémy a často robia zle. Nevnímajú ma, že som tu len pre Elu a oni sú odkázaní sami na seba.
S akými problémami im pomáhate?
Poznám ich a viem, kde sú ich slabé miesta a s čím potrebujú pomôcť. Dnes sa hádali, s kým si sadnem. Vedela som, že píšu písomku, tak som si sadla k Peťovi, keby niečo potreboval. A dostal jednotku. Prvýkrát. Iný chlapec prepadá a donútila som ho, aby išiel odpovedať. Všimla som si, že si všetko pamätá, ale neprizná to, neprihlási sa. Je zaškatuľkovaný ako päťkár. Teraz prvýkrát dostal dvojku. Všetci z toho boli prekvapení. Toto ma baví. Som tam pre všetkých, a deti to vnímajú tak, že tu nie som len pre Elu, a tak sa aj Ela stáva súčasťou kolektívu a nie je vyčlenená. Deti dnes neberú to, že si k nim sadnem, ako trest, ale zavolajú ma sami.
Ako dlho trvalo, kým trieda Elu aj vás prijala?
Prvý rok bol veľmi ťažký, vtedy bola v tretej triede. Prišla som k Ele po dvoch rokoch, čo už bola v bežnej škole, mala asistentku. Upozorňovala na seba negatívnym správaním. Skôr odzerala vzorce od chlapcov, ktorí sa aj bili, a ona to prenášala na dievčatá, s ktorými chcela takýmto spôsobom nadviazať kontakt, čo samozrejme nefungovalo a dievčatá sa jej báli.
Ako sa s tým dá pracovať?
Dávala som jej stále väčšiu slobodu, ale mala určené hranice. Môže sa voľne pohybovať, ale musí mi povedať, kam ide, a potom sa vrátiť. Trénovali sme to, aby sa vrátila do triedy, aby mi učiteľky nehovorili, že nerobím svoju prácu, lebo chodí sama. Prvá polovica roka bola náročná, ale potom sa to začalo lámať. Ela mi začala veriť, prijala aj pravidlá, ktoré som nastavila. Ale trieda sa menila každý rok, a tak sa každý rok s pravidlami museli stotožniť.
Kedy ste si povedali, že to funguje?
Napríklad teraz. Bola to veľká skúška – striedajú sa učiteľky, učivo je ťažšie. Predtým mala Ela jednu učiteľku, ktorá ju poznala. Učitelia, ktorí do triedy prídu len na jednu hodinu, sú nastavení inak. Vyžadujú ticho, potrebujú frontálne vysvetľovať, prejsť učebnú látku a odísť. Ale nenaplnili sa žiadne obavy, Ela akceptuje učiteľky, odpovedá, píše testy z dejepisu, biológie aj geografie, funguje a ani jeden učiteľ nemôže povedať, že jej nemôže dať známku alebo že má veľké úľavy. Samozrejme, že má rezervy, ale na to zdravotné obmedzenie, ktoré má, naozaj pekne funguje.
Ktorý predmet má najradšej?
Informatiku, je to malý gambler, a aj telesnú výchovu.
Majú telesnú spoločne?
Áno, často hrajú vybíjanú. Minule aj Milana vybila a už niekedy aj prijme, že ju naozaj vybili a odíde z poľa (smiech). Vie sa naučiť pravidlá, chápe hru, vidím, že má výsledky. Na matematiku som často používala človeče – keď to mala napísané na papieri, hovorila, že to je ťažké. Ale keď si to predstaví ako kocku, spočítala to hneď a bez prstov.
Aký predmet má nastavený individuálne?
Najmä matematiku, tam si ideme naším tempom, ale už počíta do tisíc. Matika je asi jediná, kde nemôžem ísť úplne tak, ako piataci, ideme podľa učebníc zo špeciálnej školy. Ale iné predmety ide so spolužiakmi.
Celé vyučovanie je v triede?
Okrem anglického jazyka. Vtedy si robíme veci, ktoré treba na iné predmety, alebo si číta. Niekedy je aj na angličtine, ale potrebuje zvládnuť poriadne jeden jazyk, vedieť komunikovať a dorozumieť sa. Má logopedické problémy, a tak mi angličtina príde zbytočná. Skúsila som to, naučila sa farby aj zvieratká, ale za ten čas vieme robiť iné veci, ktoré sú omnoho dôležitejšie.
Prechod na druhý stupeň bol pre Elu náročný. Škola nechcela, aby pokračovala v piatej triede s ostatnými, bol tam pokus ju preradiť do špeciálnej školy. Prečo mala škola problém s tým, aby Ela nastúpila na druhý stupeň?
Nerozumiem tomu, ale celkovo v spoločnosti aj v pedagogickej obci prevláda názor, že keď integrovať, tak len na prvom stupni. Že druhý stupeň tieto deti už nezvládajú vzhľadom na náročnosť učiva či meniacich sa pedagógov. Našťastie máme výbornú triednu učiteľku – je veľmi otvorená bytosť a fandí nám. Volá sa Medveďová, tak sa smejem, že Ela má Mášu aj „medveďa“ – to je Elina obľúbená rozprávka. Ale ostatné učiteľky opakujú, že ich na to nik nepripravil, že s tým nevedia pracovať.
Ako na to odpovedáte?
Snažím sa im vysvetliť, že tomu rozumiem, ale aj na to som tam ja. Učiteľkám sa striedajú triedy a ťažšie sa im vytvára so študentmi vzťah. Verím, že to chcú robiť najlepšie, ale z podstaty veci sú viac zamerané na obsah predmetu ako na nastavenie triedy, atmosféru tímu a individuálne vzťahy. Nemajú na to kapacitu, alebo si povedia, že to nie je ich rola riešiť to.
Ako vznikol nápad, aby Ela nepokračovala?
Myslím si, že predpokladali, že bude chodiť len na prvý stupeň a druhý bude pre ňu príliš náročný. Ale Ela zvláda veci a má kde napredovať. Nie je to náš výmysel, ani si to nevydupali jej rodičia. Na základe vyšetrení jej vyšlo, že stále môže napredovať a ide to. Že jej integrácia v kolektíve zdravých rovesníkov má zmysel. Teraz je v puberte a začína si všímať svoje obmedzenia, porovnáva sa s ostatnými a má vnútornú motiváciu, lebo sa im chce vyrovnať.
Nemá z porovnávania komplexy?
Neláme ceruzky, nehádže sa o zem, že toto nejde. Vidím, že ju to hnevá, ale skúša. A ide to. Napríklad doteraz len odpisovala text – potrebovala predlohu, nevedela napísať diktát. Ale teraz na slovenčine som jej napísala slová a mala k tomu napísať slová opačného významu a dala to celé sama – nielen významovo, ale aj to správne napísala bez predlohy. Ostatní písali päťminútovku, ale pre Elu nemá zmysel učiť sa poučky naspamäť napríklad, čo je synonymum, antonymum, neurčitok, ale vie to napísať. A to je pre mňa dôležité – aby pochopila, čo sa učí, a vedela to použiť v živote. Stále vidím veľký progres. Pracuje na sebe, musí štyrikrát viac na sebe pracovať ako ostatní, aby sa im približovala.
Ako teda zvláda Ela pubertu?
Je to ako na hojdačke, ale je to celkom sranda. Už má aj menštruáciu, mamina sa ju snažila dopredu pripraviť, aby vedela, čo treba, a tiež jej vravela, že aj Máška jej pomôže a teraz to zdieľame spoločne. Je to veľká vec, že to takto prijala.
Aká je Ela?
Veľmi životaschopná. Teraz je veľmi vnímavá, nápomocná. Všimla si, že jej spolužiačka je sama v lavici a nemá knihu, tak si k nej išla sadnúť s knižkou. Iná spolužiačka zotierala tabuľu a nedočiahla, tak k nej vybehla a išla jej pomôcť dať tabuľu dole. Kedysi, keď som nemala desiatu, povedala, že to je môj „problém“, dnes mi dá polovicu rožka. Aj zmysel pre humor sa mení. Sú to veci, ktoré sa naučila vďaka tomu, že je v triede.
O čom žartujete?
Má hlášky a trefne ich vie použiť. Veľa ich je odpozorovaných zo situácií odohrávajúcich sa v triede medzi spolužiakmi, z ich rozhovorov. Tento týždeň má hlášku: „To vážne? Ja odpadnem.“ Robí gestá, naučila som ju gesto, že ju vidím a to teraz používa. Máme veľa tichých gest, ktorým rozumieme my dve. Predtým bola namosúrená, ale teraz sa veľa smeje, veľa si zobrala aj z okolia.
Nepochytila aj zlé veci?
To bolo najmä, keď bola mladšia. Keď sa chalani doťahovali, tak som jej musela vysvetľovať, že oni to majú ako hru. Nechápala, v čom je rozdiel, keď ich napodobnila. Len ona nevedela, kde je miera. Ale nemá v sebe žiadny pocit, že by chcela ublížiť. Chce byť užitočná, robí ju šťastnou, keď niekomu pomôže.
Keď ste prišli prvý raz do triedy, čakali ste, že tam po troch rokoch ešte budete a Ela sa dostane na druhý stupeň?
Neočakávala som to. Nemala som asi žiadne očakávania prvý deň. (smiech)
Na čo sa deti pýtali ohľadne Ely? Čo ich zaujíma?
Pýtali sa ma, prečo je taká. Či je to dočasné a vyrastie z toho alebo sa z toho vylieči alebo bude taká vždy. Z matematiky sme museli začať úplne inde ako iné deti, a tak sa pýtali, čo Ela dokáže spočítať, a čo robí, keď oni počítajú. Rozumiem, že nevedeli, ale ukazuje to, ako ju vnímajú. Ja aj deti vidíme, aký posun Ela urobila. Teraz bola na špeciálnych olympijských hrách, súťažila na lyžiach a vyhrala druhé miesto. Dala som plagátik s jej výhrou do triedy a veľmi sa s ňou tešili. Jedno dievčatko je zamerané na vizuálne veci a chválilo ju, aké tam má pekné vlasy. Je to malá vec nalepiť plagátik, ale každý sa spýtal, zaujímali sa o to. Dala som to tam aj kvôli učiteľkám, aby videli, že má výsledky aj v inej oblasti. Aj na telesnej výchove sa lepší. Má problém prehrávať, ale to majú všetky deti a učí sa to.
Mnohí učitelia, ale aj rodičia majú často obavy z toho, že dieťa so špeciálnymi potrebami bude vyrušovať. Ako to zvláda Ela?
Nikdy neporušila pravidlá triedy. Rozčúli sa, keď má niekto žuvačku v triede, hovorí, že to treba dať do koša. S ňou nie je výchovný problém. Samozrejme, má niekedy svoj deň a ide do vývrtky, ale to predsa všetky deti, a ona to len dáva najavo bez servítky. Iné deti niekedy viac vyrušujú a nie je ani pravda, že by brzdila spolužiakov vo vzdelávaní.
Ako to vyzerá, keď dáva najavo bez servítky, čo si myslí?
Keď ju nejaká učiteľka neprijala a vysmieva sa jej, tak si pred ňou poklepe po čele. Iné deti by to neurobili, lebo majú v sebe autocenzúru, ale ona nie. Učiteľky to vnímajú, že je drzá. Aj mne povie hocičo. Ale keď sa jej viac pýtam, povie mi, v čom je problém, že jej nie je dobre, má zlú náladu. Ospravedlní sa, objíme ma a povie prepáč. Niektoré učiteľky to môžu brať, že sa im vysmieva, ale keď to ustoja a neberú to osobne, zistia, že problém je úplne inde.
Majú učitelia záujem sa tým zaoberať? Najmä, ak sú tam na jednu hodinu a potom idú na ďalšiu inde?
Sú tam na 45 minút, potrebujú odučiť látku a ostatné je pre nich zaťažujúce, rušivé. Nechápem, že ich triedna s nimi nemá žiadnu hodinu, len s polovicou triedy angličtinu. Má však o nich záujem, chodí cez prestávky za nimi, robí triednicke hodiny, no nemá žiadnu plnohodnotnú hodinu. Ako ich má spoznať? Potom vychádza len z toho, čo jej povedia iní učitelia, ale to sú ich skúsenosti. Tie deti nie sú rovnaké stále, správajú sa podľa toho, aký príde učiteľ. S každým z tých detí sa dá dohodnúť a pritom je to zložitá trieda.
V čom je zložitá?
Je tam chlapec s ADHD, ktorý je na liekoch, ďalšieho vychováva babka, keďže ho opustila mama, keď mal tri roky, a babka už výchovne toľko nevládze. Potom je tam chlapec, čo má šiestich súrodencov a otca vo väzení, ďalší prišiel z krízového centra a jeho otec je tiež vo väzení, ďalej je tam chlapec z Arménska, iný má zas problém s očami.
Koľko detí je v triede?
27 a asi jedenásť z nich by potrebovalo pomoc. Je tam dievčatko, ktoré chradne a chudne a neviem, čo prežíva, lebo nerozpráva a cez prestávky je papier. Z jednotkárky sa stalo dievča, ktoré sotva prechádza. Mám pocit, že už dnes je tam zhruba polovica detí, ktorá potrebuje individuálny prístup.
Aj v minulosti chodili do tried deti, ktoré mali iné tempo, iné potreby, ale asistenti neboli. Čo sa zmenilo, prečo ich teraz treba?
Vždy bol v triede nejaký „neprebudený“ a nejak to fungovalo. Dnes učitelia hovoria, že to nie je ich práca, nie sú špeciálni pedagógovia, nik ich na to nepripravil, neučili sa to. Chceli by, aby si tie deti vzali špeciálni pedagógovia, aby boli inde, aby ich nemali v triedach a najlepšie aby boli v špeciálnych školách. Dnes, keď sa povie inklúzia, mám pocit, že si učitelia chcú odpľuť. Cítia sa v tom sami a sú to pre nich len problémy. Keby každý učiteľ mal asistenta, ktorý by vedel nastaviť triedu, nebol by tým zaťažený.
Dokáže dnes učiteľ pri tempe a množstve učiva sám zvládnuť triedu s viacerými deťmi, ktoré potrebujú individuálny prístup?
Nie. Vznikne prirodzený „odpad“ – niektorí to zvládnu a niektorí prepadnú. Máme v triede chlapca, ktorého opustila matka a nemá vzory správania v žiadnom dospelom – stará sa o neho stará mama. Je to jednoduchá žena, trestá ho, keď niečo spraví. Je celkovo bitý životom a odpláca sa, je agresívny. Keď vidím, že sa blíži k amoku, tak idem k nemu, porozprávam sa s ním a on nevybuchne. Ale tento chlapec denne robí problémy a nemá asistenta. A Ela ich nerobí a ani s asistentom ju tam nechcú.
Prijali vás na tej škole?
Učiteľky nemajú rady na hodinách inú dospelú osobu. Stále hovoria, že ich na to nik nepripravil, ale je veľa vzdelávaní, ktoré si mohli spraviť. Ja tomu nerozumiem, lebo toto nič nestojí, je to len o ľudskom faktore. Mala som kolegyňu, ktorá mala dieťa po mozgovej obrne a tá mi ďakovala za prácu, ktorú robím. Ale ak to niekto nepozná z rodiny alebo od blízkych, nevidia v tom zmysel. Je prežitok, že doteraz boli tieto deti zatvárané a nikoho sa to netýkalo. Vedelo sa o nich, ale nik ich nevidel. Je smutné, že ľudia k nim pociťujú ľútosť, ale nechcú sa na nich pozerať. Ela je pekná osôbka, vie sa tešiť, každému hovorím, že ona nie je nešťastná, je šťastná a vie prežiť plnohodnotný život, má úžasných rodičov a sestru. Nepotrebuje, aby ju niekto ľutoval.
Prečo majú ľudia taký postoj, že ich musia ľutovať?
Lebo tu doteraz ľudia s postihnutím neboli, nemuseli ich stretávať, nepoznajú ich. Ale keď ich budeme ľutovať, máme hendikep my a nie oni.
Je rozdiel medzi mladými a starými učiteľmi?
Verím, že mladí učitelia sú cieľová skupina, s ktorými sa bude dať na tému „inklúzia“ viac pracovať v budúcnosti.
Nechceli ste kvôli vzťahom a atmosfére odísť?
Neviem, ako dlho tam ešte budem. Ale viac o tom nechcem hovoriť. Samotná práca ma baví a myslím si, že som naštartovala dobré veci. A keby som aj niekedy odišla, Ela by v škole ostala, taký je aj školský zákon a povinná školská dochádzka. Žiak sa nedá len tak vyhodiť zo školy, navyše je tu rozhodnutie Najvyššieho súdu, kde rodičia vyhrali a podľa mňa by to zvládla.
Dokážu školy, učitelia aj verejnosť pochopiť, čo asistenti robia?
Nechápu, čo robia. Ale ani zákony neopisujú, čo by mali asistenti robiť, a a tak to môže robiť hocikto. Je to platovo podhodnotené.
Koľko zarábate?
Asistenti zarábajú 400 eur mesačne. Nie tak dávno sa ma vychovávateľky pýtali, čo vlastne robím. Paradoxne sa o tom veľa hovorí – o tom, že ich treba a nie sú peniaze. Ale o náplni a obsahu sa takmer nehovorí. Alebo o merateľných výsledkoch, ktoré asistent priniesol. Ale kým to bude človek z úradu práce, frustrovaná učiteľka alebo niekto taký, nebude to fungovať. Najlepší asistent by bol špeciálny pedagóg, ale to je odborný zamestnanec a má vyšší plat ako učiteľ. Kto z tejto pozície pôjde na pozíciu asistenta, kde dostane 400 eur?
Aj vy ste špeciálny pedagóg a išli ste robiť asistentku za 400 eur. Ako sa dá z toho vyžiť?
Nedá, preto popritom robím veľa vecí – krúžky, projekty aj scenáristické, lebo som vyštudovala scenáristiku, aby som si vyskladala normálne peniaze. Ak by som nemala popritom aktivity, tak si to nemôžem dovoliť robiť. Ale ja som s tým do toho išla, že si musím zarábať viacerými cestami. Ale kto bude chcieť byť asistentom za takýchto podmienok? No povedať si, že to nemá význam, nie je cesta.
Máte 8-hodinový úväzok ako asistent?
Áno, povinnosti mám rovnaké ako učiteľ, mám dozor na chodbách, v šatni, jedálni, chodím aj na všetky porady.
Často robia asistentov rodičia detí. Je to v poriadku?
Je to najčastejší model. Väčšinou je to matka, ktorá sa vzdá svojej práce. Nie je to šťastný model, ani pre vzťah s dieťaťom a ani preto, že nemá nadhľad a nebude sa venovať triede. Ale často je to pre rodiny jediné riešenie, no nemalo by sa to diať. Ale je to lepšie, ako keby to dieťa malo pri sebe frustrovanú študentku. Dnes často ako asistenti pracujú ľudia z úradu práce, a odsedia si to na pol roka. Neposúva sa ani dieťa a ani triede to nepomáha. Asistent tam nemá byť len pre jedno dieťa, má učiť deti pracovať s inakosťou a má pomáhať učiteľke, aby nemala pocit, že to nestíha.
Koho je ľahšie presvedčiť o tom, čo robíte? Deti alebo učiteľov?
Deti sa chytia, vidia to, sú otvorené, zaujímajú sa. S deťmi som na škole nemala problém. Problém mám s učiteľkami.
Ako reagovali na Elu rodičia jej spolužiakov?
Nikdy som s nimi nemala problém. A myslím, že sa s tým stotožnili.
Nemali rodičia predsudky?
Ja som sa s tým nikdy nestretla. Ale je to aj o tom, čo deti povedia doma, či sa nesťažujú. Sťažujú sa na iné deti, že sa s nimi nedá sedieť, ale na Elu žiadna sťažnosť nikdy nebola, lebo rešpektuje pravidlá.
Je možné, aby každé dieťa so špeciálnymi potrebami mohlo chodiť do bežnej školy?
Nie. Je dôležité, čo tým sledujeme. Ela sa vždy bude učiť priateľstvám a kontaktu. Keď sa narodíš do tohto sveta, mal by si sa naučiť v ňom orientovať a nájsť si v ňom svoje miesto, vypýtať si pomoc, ale aj to, aby aj ona vedela pomôcť. Má načúvacie aparáty, ale má taký sluch, že si niekedy myslím, že si to vymýšľa, aby mohla počuť len to, čo chce (smiech). Ako prvá počuje, že niekto vzadu v triede nemá pravítko, a ide mu ho požičať. A to jej robí najväčšiu radosť. Ten pocit, že je tak pripravená na život, že môže pomáhať aj iným. Keď môže pomôcť, vtedy môže byť šťastná, lebo vie, že je užitočná a nie je sama. Viem, že má nejaký strop vo vedomostiach, ale ešte sme ho nedosiahli. Niekedy síce povie, že prvé zviera vo vesmíre bol medveď, ale chytá sa. Má veľmi dobrý orientačný zmysel. Stačí, že raz niekam ide a už sa nepomýli. Ja som blúdila mesiac v škole, nevedela som trafiť do jedálne, ale Ela ma vždy zastavila, keď som si pomýlila cestu, a odviedla ma tam.
A môže každé dieťa chodiť do bežnej školy?
Určite nie. A často potrebujú čas. Ale je dobré, ak dieťa dostane šancu a skúsi sa to. A možno po dvoch rokoch sa všetci zhodnú, že to nie je dobré. Nehovorila by som, že to je pre všetkých, ale deti môžu prekvapiť a môžu z toho získať všetci.
Čo z toho získavajú spolužiaci?
Naučia sa sociálnym zručnostiam. Hovoriť o tom je o ničom, toto je modelová situácia, ktorú nevymyslíme. Sú to prirodzené situácie a veľmi veľa sa učia. Nebudú sebci. Už len to, že niekedy stretnú človeka s Downovým syndrómom a nebude to už pre nich niečo, čo nepoznajú. Dnes sú citlivejší a to je veľmi dôležité.
Zdroj: https://dennikn.sk