Ako som mojím deťom povedala o Downovom syndróme ich brata
Ako matky dieťaťa s Downovým syndrómom sa ma ľudia často pýtajú, čo som povedala svojim ďalším deťom o ich bratovi. Táto otázka ma trochu mätie. Veď keď sa narodil môj syn Brochton, jeho súrodenci, dvojčatá, mali iba 2 roky.
Ako dvojroční, čoho boli svedkami? Dieťa rastie, učí sa plaziť, učí sa stáť, učí sa chodiť, učí sa jesť, začne hovoriť a stále viac a viac sa zaujíma o svoje hračky. Iste, videli, že terapeuti prichádzajú a že sa hrajú s Brochtonom hry s kartičkami. Ale keďže s tým vyrastali, pravdepodobne to nevnímajú ako niečo "odlišné". Takže, čo im mám povedať?
Môj manžel a ja sme sa rozhodli, že neexistuje žiadny dôvod k tomu, aby dvojčatá mali iné očakávania ohľadne svojho mladšieho brata. V žiadnom prípade nie sme rodičia, ktorí chránia svoje deti pred životom. Poznajú presné termíny pre intímne časti tela, vedia, že ľudia a zvieratá niekedy idú do neba a že ten podivný muž, ktorý ich žiada, aby mu pomohli nájsť jeho stratené šteňa, je zlý človek. Takže sme sa rozhodli, že im vysvetlíme Downov syndróm v tom momente, keď sa opýtajú.
Ten deň raz prišiel. Nie preto, že dvojčatá si všimli, že ich brat je nejaký iný. Nie preto, že dvojčatá sa pýtali, prečo ich brat niečo nemohol urobiť. Jednoducho preto, že ich mama plakala.
Vidíte, niektoré dni ma tie výzvy spôsobené Downovým syndrómom dostanú. A toto bol jeden z tých dní. Opúšťali sme pláž, kde sme sa stretli s priateľkou a jej deťmi. Jej dcéra je o tri mesiace staršia ako môj syn a v tomto mladom veku tri mesiace už môžu znamenať veľký rozdiel v dosiahnutých míľnikoch vývinu. A ja som si plne uvedomila ten výrazný rozdiel medzi jej dcérou a mojím synom. A tak po dlhom dni na pláži prišli slzy.
Zo zadného sedadla sa môj starší syn jemne pýtal, prečo plačem. Povedala som pravdu. Vysvetlila som im, že ich malý brat má niečo extra v tele, čo spôsobuje, že niektoré veci sa mu robia o niečo ťažšie. Že síce stále môže robiť všetko, čo chce, ale musí pracovať o niečo ťažšie. A to ma niekedy rozosmutní.
Môj syn bez váhania odpovedal: "Mami, nie je dôvod k plaču. Brochy je skvelý. Milujeme ho." Moja dcéra zopakovala: "To bude v poriadku, mami. Milujeme Brochtona. Nebuď smutná!" Rýchlo sa rozhovorili o dni na pláži, a bolo. Logika bola jednoduchá: ich malý brat je skvelý. Milujú ho. Nie je žiadny dôvod, prečo plakať. Táto detská jednoduchosť je krásnou pripomienkou, verte - neverte, že môj syn je požehnaním. A že naozaj nie je dôvod plakať.
Zdroj: https://themighty.com
Preklad: Dandy Divílková