Canisterapia

Canisterapia využíva pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, keď iné metódy nemožno použiť, alebo nie sú účinné. Kladie dôraz na riešenie psychologických, citových a sociálno – integračných problémov. Pôsobenie na fyzické zdravie človeka je u canisterapie druhotné, motivuje k rehabilitácii a povzbudzuje imunitu prostredníctvom psychiky.

Canisterapia patrí k deťom s Downovým syndrómom

Dôvodov, prečo sa ja, rodič dieťaťa s Downovým syndrómom, mám zaujímať o terapie so psom, je oveľa viac ako dôvodov, prečo by som to nerobil. Canisterapia je dostupná celoročne, na Slovensku pôsobia už tímy s bakalárskym vzdelaním v odbore, prostredie je otvorené terapii so zvieratami, deti sa so psom môžu stretávať už v škôlkach, v centrách včasnej intervencie, v školách. Je však vždy vhodné zvoliť aj individuálnu formu, keďže jedine tam vieme stanoviť plán individuálneho rozvoja dieťaťa a zamerať sa na ciele, ktoré si praje rodič a odporúča ich odborník, pod ktorého gesciu dieťa spadá.

Pôsobenie psa so špeciálnou prípravou na “prácu” s deťmi so zdravotným znevýhodnením je dnes už bežná, pomerne populárna a dostupná terapia. Existuje odborná literatúra, najmä zahraničná, popisujúca priame účinky intervencie psa na dieťa z pohľadu jeho osobnosti. Ak by sme chceli jednou odrážkou výstižne definovať vplyv psa na dieťa, určite by som sa priklonila k vyjadreniu: „Všetko stojí a padá na vzťahovej väzbe medzi dieťaťom a psom.“ Ak dosiahneme pripútanie sa psa k dieťatu v emocionálnom vzťahu, ak sa nám podarí vytvoriť pocit bezpečia a istoty, ak sa nám podarí navodiť atmosféru zážitkového učenia a vytvoríme tomuto „tímu“ pracovné modely, máme ako terapeuti a rodičia vyhraté.

biely švajčiarsky ovčiak

Prínosy a obmedzenia

Dôležitým faktorom u detí s Downovým syndrómom je vek. Pri terapiách s detičkami vo veku 2 – 4 roky sa potvrdilo, že deti uprednostňovali bezkontaktnú canisterapiu, ktorá sa zakladala na detailnom pozorovaní psa, jeho tela, tváre, jazyka, zubov, labiek. Doslova pohľady z očí do očí. Deti veľmi vnímajú vibráciu psieho tela, ktoré je často hmotnostne tri až štyrikrát väčšie ako ony samotné. Naopak, v tomto veku deti s DS neobľubujú psie sliny pri dávaní psích maškŕt ani polohovanie so psom, ktoré vzhľadom na hypermobilitu kĺbov vnímajú ako obmedzujúce a vzhľadom na vyššiu teplotu ako diskomfortné. V tomto veku uprednostňujú deti psy, ktoré nie sú hyperaktívne a „rýchle ako smršť“, lebo nestíhajú registrovať ich pohyb a vnáša to do ich vnímania nových podnetov chaos. Takže netreba siliť žiadne aportovanie loptičiek ani psie triky, ktorým dieťa v tomto vývojovom období ešte nerozumie. Veľmi citlivé sú v tomto veku deti aj na vokalizáciu (štekot a iné zvuky psa), aj keď z terapeutického hľadiska je niekedy vystavenie týmto podmetom vhodné a dieťa si časom privykne.

Pre deti s DS vo veku dvoch až štyroch rokov odporúčame canisterapie individuálnou formou v dĺžke polhodinku až hodinku, s jedným až dvoma psami, ktoré majú zaujímavé, ale skôr bledšie sfarbenie a výraz ich tváre je detinský až usmiaty. Preferujte odolné jedince s vyrovnanou povahou, ktoré zvládnu skúmavý pohľad malých slniečok, ich džavot a neisté dotyky na rôznych častiach tela psa. Určite má význam edukačný prístup zameraný na reč, poznávanie farieb, tvarov, priraďovanie, triedenie, ukladanie, a to všetko za príjemnej a trpezlivej spoluúčasti psa. Ak sa nastavíte na tento pracovný model, naša dvojica, malý človiečik a pes, si nájdu spoločné aktivity, ktoré budete moderovať a dbať pri nich na bezpečnosť.

V týchto intervenciách je pôsobenie psa založené na oxytocíne, ktorého produkcia sa spúšťa po 30-minútovej spoločnej hre psa a dieťaťa, a vibrácii psieho tela spôsobeného dýchaním a kardio činnosťou, ktorá je pulzovo veľmi podobná detskému rytmu dýchania.

Pri terapiách s deťmi s Downovým syndrómom v predškolskom a mladšom školskom veku sme mali skúsenosť, že deti preferovali pohybové aktivity, hmýrivý pohyb psa, spoločnú hru založenú na množstve podnetov a hračiek, s ktorými sa mohli spolu dosýta vyhrať. Deti s DS vo veku od 5 do 10 rokov sú veľmi spontánne, jednoducho zapojiteľné do pohybových aktivít, do spievania, tancovania a hrania rolí. Rady pracujú v skupine. V tomto veku je už u nich rozvinutá reč, aj keď nie je úplne zrozumiteľná, psovi to vôbec neprekáža. Psy vedia veľmi dobre „prečítať“ dieťa podľa celého repertoáru jeho pohybov, posunkov a krátkych povelov. Baví ich prijať „energiu“ týchto detí. Canisterapie sú často sprevádzané rýchlym striedaním aktivít a veľkou angažovanosťou detí a psov. O to viac treba dbať na systém a bezpečnosť v skupine, citlivo brzdiť náznaky hyperaktivity – či už na strane dieťaťa, alebo psa. Špecifikom v tomto veku je aj to, že deti sú fascinované psím telom – bruchom, chvostom, dokážu preskúmať až vnútro psej papule, milujú tesné objatia so psom, ktorého sa snažia objať a láskať sa s ním, majú rady aj vodenie psa na vôdzke. Toto sú však činnosti, ktoré nie sú v súlade s welfare (pohoda a spokojnosť, pozn. red.) psa, a pes má právo svojimi signálmi dať najavo, že mu je to nepríjemné, keďže nemá kontrolu nad situáciou, napríklad odchodom od detí, hľadajúc ochranu u svojho psovoda. Ako sa hovorí, všetko s mierou a niekedy menej je viac.

dieta a pes

Pre deti s DS vo veku od piatich do desiatich rokov odporúčame canisterapie skupinovou formou, s viacerými tímami. Odporúčajú sa opäť psy vyrovnané a v dobrej kondícii. Pre túto cieľovú skupinu sa hodia psy so všestranným výcvikom, také, ktoré vedia veľa a rady pracujú. Vhodné je cvičenie psa s pomôckami, ako sú fitlopta, balančné vankúše, skoky cez kruhy, rôzne tanečné kreácie ako otočky, cúvanie, drepovanie psa a iné cviky, ktoré deti rady opakujú. Výborné je aportovanie všetkých možných predmetov, od loptičiek po plyšáky, vlastne vyrobené hračky pre psy od detí a podobne. Osvedčila sa nám zostava joga – doga či živá abeceda, kde dvojice detí cvičia základné jednoduché prvky a pes im pritom robí sparing partnera. Vyhľadávanie ukrytých pokladov, hry na pátračov, matematika so psom či čítanie so psom – toto sú aktivity, ktoré majú oveľa väčšiu hodnotu ako staré známe stokrát opakované „sadni“, „ľahni“, česanie, hladkanie a kŕmenie. Správne pripravený canis tím nemá problém prepojiť canisterapiu s arteterapiou či dramatoterapiou, či s ďalšími aktivitami, ktoré pomôžu predĺžiť spoločne strávený čas detí a psa a pritom sú pre špeciálneho psa šetrné a zabezpečujú jeho potrebné welfare.
V týchto intervenciách je pôsobenie psa, okrem spomínaných princípov, založené na učení pozorovaním a testovaním vlastných pedagogických zručností. Deti vnímajú psa ako svojho partnera, ale aj žiaka, ktorý sa tiež pomýli, občas neposlúchne, tiež stvára nezbednosti, ale je aj vytrvalý, prirodzene prítulný, rozumie im a rád je v ich spoločnosti. Deti a psy si vo vhodnom prostredí skúšajú rôzne vzorce správania a nie sú obmedzené trémou či pravidlami ako v škole. Majú väčšiu motiváciu skúmať nové veci, pes je pre nich katalyzátorom a akcelerátorom.

Peto a Ace

Pri mládeži sme zachytili trend, že začínajú uprednostňovať rozhovory a komunitné aktivity. Ak nie sú mládežníci podchytení z rodinného prostredia, je už ťažšie ich vylákať z pozície „pozorovateľa“ a často sú už menej motivovaní cvičiť, rehabilitovať či veľa športovať. Ich vzťah ku psom sa však nemení. Ostávajú verní fanúšikovia psov a myslím, že toto je vek, keď sú títo ľudia zrelí na spolužitie so psom v domácnosti bez väčších príprav a investícií do špeciálneho výcviku. Chcem povedať, že im postačuje domáci miláčik, ktorý poslúcha, je spoločenský a bude „parťákom“. V tomto období už ani tak nezáleží na veľkosti psa či odolnosti jeho centrálnej nervovej sústavy. Predsa len, adolescenti s DS sú samostatní, dokážu mnoho vecí, okrem iného aj postarať sa o psa.

Ing. et Bc. Ľubica Bátoryová
canisterapeutka PHYSIO CANIS, o. z. Žilina
externá pedagogička na UVLF v Košiciach

Značky: 

Pes nie je len domáci miláčik

Pes nie je len domáci miláčik, pre deti s Downovým syndrómom môže byť aj neoceniteľný pomocník.

Psy sú veľmi zvláštne stvorenia. S človekom si vytvoria puto ako žiadne iné zviera. A práve toto puto a ich empatia sa výborne osvedčili aj pri práci psov ako terapeutov. Veľmi dobré výsledky dosahujú či už s opustenými starými ľuďmi v domovoch dôchodcov, alebo s osobami každého veku so zdravotným znevýhodnením. Formou vzdelávania sa začínajú vynikajúco uplatňovať aj na školách, kde deti učia vzťahu k prírode, zodpovednosti, či „obyčajnej“ láskavosti.

Z osobnej skúsenosti poviem, že psy patria aj k deťom s Downovým syndrómom. Aký by teda mal byť pes – canisterapeut – pre dieťa s Downovým syndrómom? Bez ohľadu na vek dieťaťa sa odporúča prirodzene pokojnejší jedinec, odolný aj voči nie vždy citlivým dotykom zo strany dieťaťa. Veľmi vítanou vlastnosťou psa je v takomto prípade aj trpezlivosť. Príliš „živý“ pes by svojou rýchlosťou a prudkými pohybmi mohol vyvolať strach a neželané reakcie. Z vlastnej skúsenosti dodávam, že úspech majú aj „chlpatejšie“ psy, teda s huňatou srsťou, do ktorej môžu deti zaboriť svoje prsty a celkovo pôsobia mäkšie.

Dobrý terapeutický tím dokáže pracovať aj s deťmi, ktoré za bežných okolností nejavia o psy záujem.

Zo strany dieťaťa je potom výhodou, pokiaľ má aktívny záujem o psy a zvieratá všeobecne. Dobrý terapeutický tím však dokáže pracovať aj s deťmi, ktoré za bežných okolností nejavia o psy záujem. Kapitolou samou o sebe je potom strach. Odborná literatúra neodporúča canisterapiu pri klientoch, ktorí trpia strachom zo psov a zo zvierat vôbec. Tu však dodávam, že so správnym vedením môže byť práve zbavenie sa tohto strachu jedným z cieľov terapie. Najmä pokiaľ ide o tzv. strach z neznámeho. Treba k tomu však pristupovať veľmi individuálne a opatrne. Úskalím práce so strachom môže byť aj to, že klient sa samotného strachu nezbaví, ale bude schopný nadviazať vzťah a vytvoriť dôveru k tomu konkrétnemu zvieraťu, s ktorým pracuje.

Veľmi dôležitým a možno často podceňovaným faktorom úspechu canisterapie pri deťoch s Downovým syndrómom je pravidelnosť jednotlivých terapií. Ako som spomínala v úvode, pes s človekom vytvorí puto a platí to aj opačne – dieťa vytvorí puto so psom. Najmä na začiatku potrebuje čas, aby si na jeho prítomnosť zvyklo a aby sa v rámci terapií dalo reálne pracovať. Keď však dieťa začne svojmu štvornohému parťákovi dôverovať a vybuduje si k nemu vzťah, tak sa vám môžu začať diať zázraky doslova pred očami. Dlhšie prestávky medzi jednotlivými terapiami tento vzťah najmä na začiatku oslabujú, preto je pravidelnosť kontaktu kľúčová. Trvanie jedného „stretnutia“ sa potom pohybuje okolo jednej hodiny a často sa nastavuje individuálne podľa potrieb a schopností dieťaťa.

Škála možných terapeutických aktivít je naozaj veľmi široká. Canisterapia dokáže pomôcť pri rozvoji jemnej a hrubej motoriky, pri rozvoji reči, ale sekundárne pomáha aj pri rozvíjaní sociálnych zručností klienta. Základom každej aktivity je však vždy jej dobrovoľnosť a vzájomná radosť. Interakcia musí tešiť psa aj dieťa. A práve to je jej veľkou výhodou ako doplnkovej terapeutickej metódy – dieťa často cvičí a trénuje svoje telo aj myseľ a pritom si to ani neuvedomuje. S rovnakým typom aktivity môže mať pritom za iných okolností problém.

Rovnako sa dajú cvičenia a hry so psom využiť aj pri iných aktivitách, či už ide o obyčajné hádzanie loptičky, česanie srsti, či spoločnú rozcvičku so psom. Možností je neúrekom a vždy sa dajú prispôsobiť na mieru daného dieťaťa. Nehovoriac o prirodzenej detskej kreativite, keď si deti vymýšľajú a vylepšujú plánované aktivity samy. Nápadom a možnostiam sa pri canisterapii medze nekladú.

Rada by som však využila tento priestor na upozornenie na jeden podceňovaný vplyv canisterapie oproti iným aktivitám u detí či už s Downovým syndrómom, alebo napríklad s autizmom. Ide o niečo, čomu sa v pracovnej oblasti u dospelých hovorí „soft skills.“ V slovenčine a prenesené do detského sveta sú to akési sociálne zručnosti – ako rešpektovať jeden druhého, navzájom si (i keď neúmyselne) neubližovať, brať ohľad na potreby iných. V súvislosti so psami je to aj učenie sa detí láske a rešpektu k zvieratám.

Rozvoj týchto zručností nie je zvyčajne primárnym cieľom canisterapie, avšak nepriamo býva jej veľmi pozitívnym dôsledkom, na ktorý sa popri tých hlavných cieľoch neprihliada.

Dieťa sa napríklad v interakcii so psom učí ovládať a kontrolovať svoju silu, a to veľmi jednoduchým spôsobom. Jednoducho keď robí niečo, čo sa psovi nepáči, ten odíde. Tu treba podotknúť, že správne vycvičený canisterapeutický pes so stabilnou povahou nikdy nie je agresívny a na akýkoľvek podnet zo strany dieťaťa nikdy nereaguje použitím vlastnej sily. To však neznamená, že musí deťom tolerovať čokoľvek. Správne vedený pes, keď sa ocitne v situácii, v ktorej sa z akéhokoľvek dôvodu necíti komfortne, jednoducho odíde. A práve to dáva signál dieťaťu a možnosť rodičovi alebo terapeutovi zasiahnuť a dieťaťu vysvetliť, že to, čo robilo (či už psa potiahlo za chvost, buchlo do neho, alebo nástojčivo kričalo), sa psovi nepáčilo, a keď v tom bude pokračovať, tak žiadna aktivita nebude. Pracuje sa tu pritom s jednoduchým predpokladom, že dieťa o aktivitu so psom stojí. V takom prípade si skutočne začne po skúsenostiach z toho, že pes sa s ním odmietol „hrať“, dávať oveľa väčší pozor na to, čo a ako v jeho prítomnosti robí. Následne sa to už veľmi ľahko prenáša aj do iných oblastí života a dieťa tak pomerne jednoducho získa dobré základy sociálneho správania.

Výsledky vedených terapií so psami sú v zahraničí veľmi dobre zmapované a deťom dokážu ako doplnková terapia skutočne pomôcť. Urýchľujú ich rozvoj a napredovanie a zároveň spestrujú program. Našťastie canisterapiu objavuje čoraz viac ľudí aj na Slovensku a úmerne tomu rastie aj počet canisterapeutických tímov, ktoré chcú pomáhať všade tam, kde je to potrebné. Návšteva canisterapeutického tímu v rodine totiž nepomôže len samotnému dieťaťu, ale často je istou formou terapie aj pre zvyšok rodiny.

Lucia Kišová, Canisterapia Team