Mária Srnáková

Podpredseda SDS

Člen redakčnej rady

 

Suchá nad Parnou

Downov syndróm... súčasťou môjho života sa stal v roku 1994 narodením syna Mareka. Dovtedy som ho poznala len zo stredoškolskej učebnice biológie a moje znalosti o ňom by sa dali zhrnúť niekoľkými slovami.

Do môjho života prišiel nečakane. Keď sa Marek narodil, mala som necelých 19 rokov, začala som chodiť na vysokú školu a už samotné tehotenstvo bolo tak trochu odchýlkou od plánu. Po Marekovom narodení som sa, asi ako väčšina z vás, neustále pýtala "Prečo?". Až kým som nepochopila, že na túto otázku nie je odpoveď. A tak som dospela k tomu, že asi najjednoduchším spôsobom, ako sa s tým vysporiadať, je prijať postoj, že čo mi život do cesty prinesie, to budem žiť (touto filozofiou sa riadim dodnes).

Po tom, čo mi priniesol Mareka, sa pre mňa stalo prvoradým jeho zdravie. Zvládol operáciu srdca, prekonal nespočetné množstvo zápalov priedušiek, absolvoval niekoľkoročnú rehabilitačnú a logopedickú starostlivosť.  Popri tom som sa snažila žiť svoj život tak, akoby bol Marek v poriadku. Narodil sa mi druhý syn (Erik, 1999), dokončila som vysokú školu. Zamestnala som sa a v r. 2004 sa mi narodila dcéra Veronika. Marek chodil najskôr do denného rehabilitačného sanatória, potom 1 rok do bežnej materskej školy (bez asistenta), až napokon nastúpil do Špeciálnej školy, ktorú aj vychodil a ukončil tromi rokmi na Praktickej škole. Dnes je relatívne samostatným dospelým mužom, ktorý si hľadá prácu a chcel by sa oženiť :-).

So Spoločnosťou Downovho syndrómu na Slovensku som sa stretla prvýkrát prostredníctvom MUDr. Šustrovej, keď mal Marek asi  1 rok. Stali sme sa členmi a začali sme chodiť na letné pobyty, kde sme nadviazali mnohé „pobytové“ priateľstvá s ďalšími rodinami s deťmi s DS.

Na spoluprácu v predsedníctve som bola oslovená v r. 2010 a odvtedy som jeho členkou. Snažím sa pomôcť  Spoločnosti v oblasti získavania dotácií najmä na realizáciu letných pobytov a občas pomôžem nejakým nápadom.

Momentálne som na MD so synom Patrikom (2015) a snažím sa nájsť  uplatnenie pre Mareka, aby nezostal  len tak „sedieť doma“, pretože by to bolo mrhaním jeho potenciálu, jeho schopností  a v neposlednom rade by som ukrátila spoločnosť o jeho prínos v zmysle poľudšťovania nás všetkých.