Minulý týždeň som bola s mojimi tromi deťmi v miestnom detskom ihrisku. Začula som, ako jedno dieťa použilo slovo, ktoré určite počulo mnohokrát predtým.
Dcéra sa hrala s dvoma staršími deťmi a po chvílke odišla do inej časti ihriska. Niekoľko minút potom čo odišla, môj najstarší syn zastúpil jej pôvodné miesto. Tie deti ho chvíľu študovali a pokračovali v hraní sa.
Dcéra sa o chvíľu vrátila a hovorí bratovi: „Ach, tu si! A ja som ťa hľadala.“
Jedno z tých detí sa jej spýtalo: „Ty poznáš toho retardovaného chalana?!“
Dcéra sa zmätene obzrela a odpovedala: "Nie, len poznám svojho brata, Ruhiho.“
Bola to nevinná a hlboká odpoveď. Tak som sa pustila do rozhovoru s tými deťmi. Spýtala som sa na to slovo. Snažila som sa im vysvetliť, prečo je to slovo bolestivé, ale tak, aby sa oni necítili zle.
Neprestala som nad tým premýšlať. Viem, že toto bude niečo, čo bude mať pokračovanie v ďalších rokoch nášho rodinného života. Zmena slovníka.
A preto by som chcela požiadať o pomoc ostatných dospelých - podporujte vyjadrovanie sa založené v prvom rade na tom, že sme ľudské bytosti. Kvôli tým, ktorí možno nevedia, sa treba zamerať na osobu ako na jednotlivca, a nie v prvom rade na diagnózu. Príkladom by bolo "dieťa s Downovým syndrómom" a nie "Down".
Ruhi je veľký brat, ktorý nemá rád čokoládu, zbožňuje pláž a stalo sa, že má Downov syndróm. Niektoré oblasti jeho vývoja sú síce oneskorené, ale to nie je to, čo ho definuje. Má úžasnú a zložitú identitu, jeho vlastnú. On je jednoducho Ruhi.
Prosím, prehodnoťte používanie slova "retard" a jeho široké variácie v konverzácii, v hodnotení situácie, v posudzovaní jednotlivca (dokonca aj voči sebe samým!), kedy sa cítite negatívne naladený. Deti pozerajú, počúvajú a tým modelujeme ich vnímanie sveta a ich reakcie.
Preklad: Dandy Divílková
Zdroj: https://themighty.com