Tak, ako u nás mala svoju virtuálnu premiéru knižka od Majky Srnákovej, Trochu iné kráľovstvo (konkrétne, mala svoj krst), tak mal svoju virtuálnu premiéru v britských domácnostiach členov komunity Downovho syndrómu aj film s názvom Amber a Ja. Lepší deň, ako je Svetový deň Downovho syndrómu, by sa pre obe udalosti asi ťažko vybral.
Dokument Amber a Ja je dokument o dvoch sestrách, dvojičkách. Amber má Downov syndróm a práve sa pripravuje na nástup do školy spoločne so svojou sestrou Olíviou. Aj keď je jej štart v školskom prostredí pozitívny, neskôr začne tápať a čoraz viac vyžaduje, aby mohla ostať doma. Jej dvojča Olívia to však vzdať nechce a je odhodlaná svojej sestre pomôcť najviac, ako sa dá, aby sa jej podarilo v triede s bežnými rovesníkmi vydržať a tak začína dobrodružná a strastiplná cesta oboch sestier s cieľom udržať obe v jednej triede.
Dokument zachytáva práve 4 roky spoločného „ťaženia“ oboch sestier v ich triede a okrem iného sa snaží zvýrazniť aj jednotlivé zmeny v ich vzťahu, z oboch perspektív.
Réžie dokumentu sa ujal Ian Davies, ich otec. Ako sa priznal, režíroval a podieľal sa na tvorbe mnohých filmov, ale prácu ani na jednom z nich si neužil toľko, čo na tomto.
Film je dojímavý a silný zároveň. Snaha staršej Olívie vyťažiť zo svojej sestry čo najviac, pomôcť jej dosahovať jednotlivé ciele a počas tejto cesty ju podopierať, ale zároveň sa vyrovnať akýmsi spôsobom s tým, že tak, ako sú obe rovnaké, tak majú aj svoje odlišné stránky, rezonuje počas celého dokumentu. O to viac je táto 4-ročná cesta zreteľná, keďže ide o dvojičky. Známym faktom je, že vzťah súrodencov – dvojičiek je výnimočný súrodenecký vzťah.
Film sa orientuje na život oboch sestier najmä v škole, a zároveň sa snaží demonštrovať reálny život s dieťaťom s Downovým syndrómom. Teda taký, akým skutočne je. Jednoducho Amber predostiera ako dieťa, ktoré je ako každé iné. Možno s pár komplikáciami, či prekážkami, ale väčšinou ako dievča, ktoré má svoje miesto medzi svojimi rovesníkmi. A presne tak ju jej sestra aj berie a snaží sa, aby to videli aj ostatní. Čoraz viac zreteľný je tu aj ochranársky inštinkt a pud zo strany Olívie voči Amber. Aj keď ju jej otec spoza kamery ubezpečuje, že nie je za svoju sestru zodpovedná, je to jednoducho v nej, snaží sa ju ochrániť pred negatívami a postupne sa vyrovnáva s tým, že sa aj Amber musí sama vedieť v živote ubrániť.
Na druhej strane je tu vnútorné dospievanie Olívie. Počas prvých 4 rokov v škole si odrazu začne všímať jednotlivé rozdiely medzi sebou a Amber a začína si uvedomovať, že predsa len je tu niečo, v čom je jej sestra iná, než si možno bola schopná všimnúť skôr. To ju však neodrádza od toho, aby vo svojej zanietenosti a cieľavedomosti pokračovala. V jednej scéne sa priznáva, že „Občas chcem byť ako Amber, pretože je tak otvorená a sebavedomá pri kontakte s inými ľuďmi a komunikácii s nimi“.
Otec Ian sa zas priznáva, že je to vlastne dokument o spoločnom dospievaní v určité objavy a zistenia:
„Olívia vždy cítila, že Amber je ako ona. A určitým spôsobom je pre ňu film dospievajúcim, v medziach uvedomenia si, že jej sestra má Downov syndróm. A že to má dôsledky pre jej vývoj. Pamätám si, ako sme sa po prvý raz o tom rozprávali. Olívia sa pýtala, kedy sa stav Amber zlepší. A my sme jej vtedy povedali, že to bude mať po celý zvyšok života a zjavne ju to sklamalo, keďže to nikdy nevidela ako hendikep. Takže časť filmu je o Olívii a jej pochopeniu diagnózy jej sestry."
Dojímavý a výpovedný dokument mal premiéru presne 21. marca a len dúfam, že sa jedného dňa dostane aj nám pocty, pozrieť si ho, aj keď len vo svojich domácnostiach.
Martina Šulová