V dnešnej dobe je „in“ snažiť sa o integráciu a inklúziu našich detí. Súhlasím, táto snaha sa mi páči a plne ju podporujem. Sama som sa nášho syna s DS od malička snažila zaradiť čo možno najviac do kolektívu zdravých detí. V škôlke sa mi to podarilo, v škole už nie. A tak vychodil Špeciálnu ZŠ, Praktickú školu a teraz končí na OU odbor chovateľ. Doma sa mi to podarilo podľa mojich predstáv, keďže má 3 mladších zdravých súrodencov.
Neviem, do akej miery možno jeho cestu vzdelávacími inštitúciami považovať za optimálnu, za náročnú, alebo naopak, za tú ľahšiu. Priznávam, k bežnej škôlke sme sa dostali ako slepé kura k zrnu a čo sa týka bežnej ZŠ, keď sme narazili na prvý zjavný problém, tak sme to so snahou o integráciu vzdali a skúsili sme školu špeciálnu. Aspoň prípravný ročník a potom sa uvidí. Po prípravnom ročníku sme boli spokojní, viac sme teda neriešili.
Bola táto cesta ľahšia? Bola ťažšia? Bola správna? Kto má právo to súdiť? Myslím, že nikto iný, ako ten, ktorý dané dieťa vychováva, kto je zaň zodpovedný a kto to s ním prežíva.
Pretože:
Áno, bola ľahšia, lebo – nemuseli sme riešiť boj s bežnou školou, nehľadala som inú školu v okolí, nemusela som si študovať školský zákon, nemusela som hľadať asistenta a riešiť jeho financovanie. A tí, čo sa vydali cestou zaradenia dieťaťa s DS do bežnej školy, vedia pre čo ešte bola naša cesta ľahšia.
Ale bola aj ťažšia, lebo – denne sme vozili dieťa do špeciálnej školy, ktorá bola mimo miesta bydliska. Lebo napriek tomu, že navštevoval špeciálnu školu, nemal pri sebe asistenta len pre seba, ktorý by ho počas vyučovania usmerňoval, čo a ako má robiť a dohliadal na to, aby sa jeho pozornosť nerozptyľovala. Nemal pri sebe asistenta, ktorý by s ním robil domáce úlohy a pripravoval ho na písomky. Pretože v špeciálnej škole je dieťa s DS bez asistenta, ale zároveň v kolektíve iných rôzne zdravotne znevýhodnených detí, učiteľ nemá toľko priestoru, aby sa mohol vášmu dieťaťu venovať individuálne a toľko, koľko by potrebovalo. A ak je napr. jeho pozornosť rozptýlená, alebo ak nechápe zadanie, musíte to s ním – s učiteľom aj s dieťaťom dodatočne riešiť vy.
A či bola správna – to zistíme vtedy, keď si to odžijeme. Doslova. Nikto vopred nevie posúdiť, do akého kolektívu detí, k akému učiteľovi sa dieťa na tej – ktorej škole dostane. Nik nevie posúdiť ani to, ako sa dieťa v škole chytí, ktoré predmety mu pôjdu a ktoré nie. Až časom zistíte, že vaše dieťa má nadanie na jazyky, ale smola – na špeciálnej škole možnosť cudzieho jazyka nie je. Takže ostáva len mimoškolský krúžok. Alebo zistíte, že vaše dieťa je na bežnej škole úplne vyčlenené z kolektívu ostatných, lebo celý čas trávi len s asistentom a čaro očakávanej inklúzie sa zrazu stráca a navyše sa z neho stal úplne nesamostatný jedinec.
Áno, sú prípady, keď rodič dá dieťa do školy a viac sa nestará o to, či by malo dieťa aj na viac, či dosahuje aspoň svoje limity, či by nenapredovalo rýchlejšie pri väčších nárokoch. Ale táto skupina rodičov asi nerieši to, či sa rozhodol správne a čo by bolo najlepšie pre jeho dieťa a pod.
Takže, nesúďme, nehovorme, že tí, ktorí dali dieťa na špeciálnu školu, si vybrali ľahšiu cestu, alebo že ich rozhodnutie je nesprávne. Takisto nesúďme, nehovorme, že tí, ktorí dali dieťa na bežnú školu si uľahčili cestu, lebo nechali celé vzdelávanie na asistenta. Nevieme ako to je v jednotlivom prípade a s čím všetkým sa musí daný rodič, jeho dieťa a ich škola boriť. Je to od prípadu k prípadu iné a jediné čo vieme jednoznačne povedať je, že koľko energie, času, trpezlivosti, lásky a snahy do našich detí vložíme, toľko, ba i niekoľkokrát viac, nám to naše deti vrátia. Toto je moja osobná 24 ročná skúsenosť a za týmto si stojím.